Švédsko a čo ďalej?
Vo Švédsku vyhrala pravica, sociálny štát končí. Aj takéto senzačné titulky sa nedávno objavili v médiách. Poučenejší pozorovateľ sa nad nimi môže len súcitne pousmiať. Švédske voľby sú pozoruhodné skôr pravým opakom: pravica dokázala vyhrať, až keď sa sklonila pred sociálnym štátom. „Viedli sme kampaň ako Noví umiernení, vyhrali sme ako Noví umiernení a budeme aj vládnuť ako Noví umiernení.“ Takto nejako sa po víťazných voľbách vyjadril Fredrik Reinfeldt, šéf Umiernenej strany, ktorá tvorí hlavnú zložku pravicovej Aliancie pre Švédsko. Bola to takmer dokonalá parafráza slov, ktoré po svojom víťazstve v roku 1997 použil v Británii Tony Blair. Vodca britskej Strany práce (labouristov) nimi chcel dať najavo, že svoju stranu naozaj dotlačil na pravicovejšie pozície, nie iba naoko. Po štvornásobnej sérii volebných porážok už totiž boli labouristi ochotní pristúpiť prakticky na čokoľvek, len aby sa dostali späť k moci. Niečo veľmi podobné sa dnes vzťahuje na švédsku pravicu. Ak sa dá o nejakej strane povedať, že má v spoločnosti reálnu „vedúcu úlohu“, potom to totiž určite platí o švédskej sociálnej demokracii. Toto zoskupenie sa s minimálnymi prestávkami drží pri moci prakticky už od dvadsiatych rokov minulého storočia. Poraziť takúto „prirodzenú stranu vlády“ je, samozrejme, nesmierne ťažké, zvlášť pre dogmatický neoliberalizmus. Zahraniční kritici „švédskeho modelu“ radi vyhlasujú, že Švédi sa síce tešia rozsiahlemu systému sociálneho zabezpečenia, zato sa pri každej príležitosti sťažujú na obrovskú výšku daní. Faktom však je, že napriek takýmto nárekom sú si obyvatelia Švédskeho kráľovstva veľmi dobre vedomí, čo za svoje dane dostávajú, a populistický program v štýle Ivana Mikloša a spol. v ich krajine preto jednoducho nemal šancu. To sa ukázalo pri posledných voľbách v roku 2002, keď sa ho Umiernená strana pokúsila presadiť. Stranu viedol vtedy ekonóm Bo Lundgren, ktorý navrhoval radikálne znižovanie daní až o 130 miliárd švédskych korún. Švédi však dobre chápali, že o rovnakú sumu by museli klesnúť aj štátne výdavky. Sociálnodemokratickému premiérovi Göranovi Perssonovi už potom stačilo len neustále opakovať číslo „stotridsať miliárd“ a obviňovať Umiernených, že chcú švédsky model zlikvidovať. Pravicu s prehľadom porazil. Dnešný vodca Umiernených Fredrik Reinfeldt preto zvolil opačnú taktiku. Rétoriku i program svojej strany sa čo najviac pokúsil priblížiť svojmu súperovi. V kampani napríklad vyhlásil, že jeho strana odsúhlasí a dokonca vylepší každý prísľub sociálnych demokratov v oblasti sociálneho zabezpečenia. Niet divu, že si okrem iného vyslúžil aj prezývku „Mydlo“ – nielen preto, že má rád všetko čisté a usporiadané, ale aj preto, že pod tlakom mení tvar. Pravdaže, realita môže byť čoskoro iná ako predvolebné sľuby. No napriek tomu dnes Švédsko naznačuje, že by sme mohli stáť na prahu nového obdobia. Ba nielen Švédsko. Po druhej svetovej vojne získala vo svete iniciatívu ľavica, i keď iróniou osudu strávila väčšinu nasledujúceho obdobia v opozícii. Obe strany politického spektra sa totiž v zásade zhodovali na tom, čo predstavuje rozumnú politiku – existencia veľkého verejného sektora, dolaďovanie celkového dopytu štátnymi zásahmi či rozsiahle sociálne zabezpečenie. Vznikol tak akýsi sociálnodemokratický konsenzus, ktorého pravé krídlo sa líšilo od ľavého najmä tým, ako ďaleko bolo ochotné v tejto politike zájsť. Preto sa mohol konzervatívny britský premiér v päťdesiatych rokoch chváliť, že jeho vláda zafinancovala výstavbu výrazne väčšieho množstva štátnych bytov než predošlá ľavicová. Sociálnodemokratický konsenzus rozbila začiatkom osemdesiatych rokov „nová pravica“ Thatcherovej a Reagana a od tých čias sa svetom valí neoliberálna vlna. Jej obsah je diametrálne odlišný od dovtedajšej podoby politiky. Všeobecne povedané, všade tam, kde bol predtým štát, verejný záujem či kolektívna činnosť, usiluje sa tento smer vniesť trh, súkromný záujem a činnosť jednotlivca. Dejiny uplynulých tridsiatich rokov sú tak do veľkej miery dejinami hľadania odpovede na program novej pravice. Sociálnodemokratické strany sa jej po dlhom období vnútorných konfliktov nakoniec prispôsobili, a tak dnes pre zmenu ony predstavujú iba ľavé krídlo neoliberálneho konsenzu. V dôsledku toho sa politické spektrum ako celok až donedávna posúvalo stále viac doprava. Čím viac sa sociálni demokrati snažili priblížiť včerajším pozíciám konzervatívcov, tým väčšmi vyhľadávala pravica čoraz radikálnejšie pozície. Dnes sa však stávame svedkami opačného procesu. Tony Blair už má napríklad pravicového imitátora aj vo vlastnej krajine. Na čele Konzervatívnej strany dnes stojí relatívne mladý David Cameron, ktorý sa podobne ako kedysi Blair usiluje opustiť starý imidž i politiku a posúvať svoju stranu doľava. Kritizuje americkú zahraničnú politiku, opúšťa rétoriku neustáleho znižovania daní a raz za čas sadne pred fotografmi na bicykel, aby dodal na presvedčivosti svojim tvrdeniam, že je environmentalista. Tak ako kedysi blairizmus znamenal kompromis s tvrdou neoliberálnou politikou – „thatcherizmu s ľudskou tvárou“ – pokúša sa dnes pravica zo všetkých síl pôsobiť nepravicovo. Pravdaže, je celkom možné, že konzervatívci sa snažia tváriť sociálnejšie a zelenšie najmä z marketingových dôvodov. No to nie je samo osebe podstatné. Ešte pred niekoľkými rokmi totiž takúto potrebu zmeny imidžu vôbec nepociťovali. Pravicová politika vedela vyhrávať vo vlastnom mene, nie iba pod ľúbivou maskou. Myšlienku, že neoliberálna vlna už dosiahla svoj vrchol, podporujú i volebné výsledky vo viacerých európskych krajinách. Jednoznačná pravicová rétorika politikom od Angely Merkelovej po Mirka Topolánka uškodila. Pravica i ľavica tak získavajú dnes prakticky rovnaký počet hlasov. Nie vždy sa volebná remíza preniesla do parlamentného patu tak dokonale, ako sa to udialo v ČR. No podobne ako v Česku, aj vo Švédsku, Nemecku, Taliansku, Maďarsku a najnovšie aj v Rakúsku reálne delia oba póly od seba iba drobné percentá. Na dokreslenie treba ešte vziať do úvahy veľkú časť nevoličov, ktorí vôbec nie sú apatickí, ale na základe trpkých skúseností už záujem o politiku vzdali. Dostaneme tak obraz spoločnosti, kde doterajší neoliberálny prístup, ktorý sa medzitým stal ortodoxiou, už jednoducho nezaberá. Pravdaže, pat ešte neznamená obrat. Stále je možné, že ide iba o súhru náhod, ktorá nemá hlbšie príčiny. Stále je možné, že neoliberalizmus naberie druhý dych. A napokon, i keby už skutočne došiel po hranice svojich možností, neznamená to ešte, že existuje alternatíva. Veď ako sme si už povedali, dnešná volebná ľavica je tiež iba ľavým krídlom neoliberálneho konsenzu. No ak by bola skutočne pravda, že energia tohto prúdu sa vyčerpáva, predsa len by to predstavovalo určitú nádej pre budúcnosť. Krátkodobo by sme už nemuseli zažívať tlak „reformy“, teda stále prudšie ničenie existujúceho modelu, ale skôr konsolidáciu súčasného stavu. Dlhodobo by to bola nepochybne príležitosť pre skutočnú ľavicu. Nájde sa taká?
