Miláno len priemyselné?
Z hľadiska kultúrno-historického býva Miláno často nedocenené, pretože je predovšetkým administratívno-priemyselným kolosom a leží v Lombardii, ktorej klíma sa celkom nezhoduje s predstavou večne slnečného Talianska. Je pravda, že Miláno býva často upršané a ponorené v hmle, ale v letných mesiacoch, v ktorých teplota na Apeninskom polostrove stúpa do závratných výšok, sa v Miláne dá celkom dobre existovať. Z atribútov, ktoré sa zvyknú pripisovať peknému mestu, Milánu chýba rieka či jazero (má len Leonardom projektovaný menší umelý kanál), ale aj pahorky, z ktorých sa dá obdivovať panoráma mesta. Svojimi umeleckými pamiatkami Miláno nemôže súperiť s Rímom alebo Florenciou, ale na to, aby ste v ňom absolvovali návštevu tých najvýznamnejších pamiatok, potrebuje dva-tri dni. Pokiaľ vás lákajú obrazárne, Miláno vám ponúka až štyri príležitosti. Predovšetkým je to Pinacoteca di Brera, ktorá je druhou najväčšou obrazárňou Talianska Na rozdiel od tej najväčšej (florentskej Uffizi) však popri maľbe 14. – 18. storočia ponúka aj menší výber diel majstrov. modernej talianskej maľby (Morandiho, De Pisisa, De Chirica, Boccioniho). Impozantná je aj budova obrazárne s Canovovou sochou Napoleona (jej zakladateľa) uprostred nádvoria. Menšou, na klasickú maľbu orientovanou obrazárňou je súkromné Múzeum Poldi-Pezzoli, ktoré vystavuje aj výrobky zlatnícke a keramické. Pinacoteca Ambrosiana tvoriaca súčasť rovnomennej knižnice sa môže pýšiť Leonardovým Portrétom hudobníka a početnými obrazmi Caravaggia, Tiziana i Boticeliho, no jej hlavným tromfom je Leonardov Codex Atlanticus, jeden z troch „pracovných zošitov“ majstra, plný poznámok a náčrtov. Z hľadiska umeleckého významu je až na štvrtom mieste obrazáreň v Castello Sforzesco, ako celok sú však expozície tohoto impozantného hradu prvoradého významu. Nedá sa obísť nedokončená Michelangelova Pietá Rondarini a maľba na strope v Sala delle Asse, ktorú realizoval Leonardo. Za hradom s množstvom nádvorí a dnes už vysušenou vodnou priekopou sa nachádza rozsiahly park ukončený Víťazným oblúkom. Pôvodne bol koncipovaný na oslavu Napoleona, neskôr dedikovaný mierovej konferencii z roku 1815 a nazvaný Arco della pace (Oblúk mieru). Samostatnú kapitolu tvoria milánske kostoly. Medzi nimi má výnimočné postavenie Dóm, ktorý začali stavať v čisto gotickom štýle v 14. storočí a dokončili ho až o pol tisícročie neskôr. Úchvatný je pobyt na streche tohoto obrovitého kostola (157 x 92 metrov). Všade okolo vás sa týči k nebu les gotických fiál a pomedzi nimi sa môžete kochať pohľadom na mesto a v prípade dobrej viditeľnosti aj na vrcholky Álp. Ostatné kostoly majú spoločné hlavne to, že boli stavané na pôvodných konštrukciách chrámov z prvého tisícročia. Medzi nimi vyniká románsky klenot Sant Ambrogio, San Lorenzo s rímskymi a ranokresťanskými fragmentami a Sant Eustorgio s renesančným klenotom kaplnky Portinari. K významným kostolom patrí aj kláštorný kostol San Maurizio (ofreskovaný Bernardom Luinim) a v bramantovskom štýle postavený chrám Santa Maria delle Grazie, ktorého krásu zatieňuje neďaleký kláštor a v ňom značne poškodená Leonardova Posledná večera. Ak ju však chcete vidieť, musíte si návštevu objednať vopred. Pre milovníka opery je nevyhnutné pozrieť si najslávnejšie operné divadlo Teatro alla Scala, ktorého exteriér je pre väčšinu návštevníkov sklamaním. Zato ak vojdete do vedľajšieho divadelného múzea, môžete si v rámci jeho prehliadky prezrieť aj interiér divadla, (má šesť poschodí lóží a kapacitu 2800 návštevníkov), v ktorom slávu opery šírili skladatelia Donizetti, Bellini, Verdi, dirigenti Toscanini, De Sabata a speváci ako Giudita Pasta a od polovice minulého storočia Renata Tebaldi a Maria Callas. Spojnicu medzi námestím La Scaly (so sochou Leonarda uprostred a pekným palácom Marino v úzadí oproti divadlu) a Dómskym námestím tvorí monumentálna pasáž Galleria Vittorio Emanuele II. (dokončená v 1877) v podobe kríža. Je vyzdobená mozaikami a pri stavbe jej kupoly (vysokej 47 metrov) sa použila kombinácie ocele a skla. Po jej bokoch sú luxusné obchody, najmä knihkupectvá a kaviarničky. Ak sa pri návštevách milánskych kultúrnych pamiatok stretnete s údajmi o histórii mesta, zistíte, že okrem Konštantinovho Milánskeho ediktu, ktorým cisár povýšil kresťanstvo na štátne náboženstvo (v roku 313), o jeho slávnu minulosť sa pričinili dva kniežacie rody. Najprv to boli Viscontiovci (v Palazzo Sforzesco napríklad nájdete jazdeckú sochu Bernabó Viscontiho z konca 14. storočia), ktorých neskôr vystriedali Sforzovci. Jedným z potomkov rodu Viscontiovcov bol aj slávny divadelný, operný a filmový režisér Luchino Visconti (autor filmov Zem sa chveje, Rocco a jeho bratia, Gepard, Smrť v Benátkach a ďalších), od ktorého narodenia v novembri uplynie sto rokov. K menej príťažlivým stránkam Milána (ako každého veľkomesta) patria automobilovou dopravou prepchaté ulice, takže výhodnejšie je používať mestskú dopravu vrátane metra. Na rozhraní jari a leta ulice zaplnia aj školské autobusy dokazujúce, že výchova k tradíciám, národnej histórii a kultúre má v Taliansku zelenú. Bezprostredné okolie Milána nie je turisticky príliš zaujímavé. Zato necelých 50 km južne od neho ležiaca Pavia je mestom výsostne zaujímavým (Viscontiovský hrad, románsky kostol San Michele) a ešte viac nadchne návšteva neďalekého kláštora Certosa di Pavia (v kostole s hrobmi Sforzovcov i Viscontiovcov a poetickými kláštornými dvormi).
