Logika liberalizácie
Štatisticky sa zdá, že množstvo kapitálu plynúceho do rozvojových krajín rastie. Podľa obhajcov liberalizácie globálnej ekonomiky je to výsledok liberalizácie globálnych kapitálových trhov – prílev súkromných investícií dokázal vyrovnať pokles oficiálnej pomoci. Podľa správy Global Development Finance 2006, ktorú vydala Svetová banka, zaznamenali rozvojové krajiny v posledných rokoch masívny nárast prílevu kapitálu, ktorý dosiahol úroveň 491miliárd dolárov. Prílev kapitálu pritom rástol vo všetkých hlavných tokoch – pôžičky bánk, vydávanie dlhopisov s dlhou dobou splatnosti, priame zahraničné investície, aj portfóliové investície. Optimizmus a pochybnosti Vyzerá to ako pozitívna správa – prílev kapitálu do rozvojových ekonomík by mal znamenať vyššie investície, a tým aj vyššiu pravdepodobnosť naštartovania udržateľného rastu. Ak by to tak bolo, znamenalo by to zároveň silný argument v prospech úplnej liberalizácie medzinárodnej ekonomiky. Uvoľnenie regulácie finančných trhov, ktoré prebehlo v mnohých krajinách tretieho sveta, zvýšilo záujem investorov o tieto trhy. Samozrejme, dôležitú úlohu zohrali aj nízke náklady na suroviny či pracovnú silu, výrazná všeobecná deregulácia národných ekonomík, ktorá je výsledkom snahy vlád prilákať investorov i dôsledkom tlaku medzinárodných finančných inštitúcií, ako aj relatívna politická stabilita v mnohých regiónoch. V takomto prípade by s krajiny zbavovali závislosti od bilaterálnej či multilaterálnej rozvojovej pomoci (čo by mohlo znamenať aj oslabenie ich politickej závislosti od donorských inštitúcií a krajín) a diverzifikovali (a tým stabilizovali) zdroje financovania ekonomického rozvoja. Analýza indických ekonómov C. P. Chandrasekhara a Jayati Ghosha, uverejnená na stránkach inštitútu Network Ideas (www.networkideas.org) však dáva dosť dôvodov na opatrnosť pri predčasne optimistických záveroch – bližší pohľad podľa nich ukáže, že výhodnosť liberalizácie finančných trhov je pre väčšinu obyvateľov v rozvojových krajinách prinajmenšom otázna. Regionálne rozdiely Ak hodnotíme situáciu v rozvojových krajinách ako celku, nesmieme zabúdať na obrovské existujúce rozdiely medzi jednotlivými regiónmi. Najrýchlejší nárast súkromného zahraničného kapitálu zaznamenali transformujúce sa menej rozvinuté ekonomiky v Európe a Strednej Ázii. V roku 2001 im v medziregionálnom porovnaní patrilo tretie miesto, v roku 2005 sa s takmer 200 miliardami dolárov dostali na špicu. Väčšina mala formu priamych zahraničných investícií, ktoré súviseli s obrovskými privatizáciami a zlúčeniami realizovanými v posledných rokoch na základe požiadaviek medzinárodných finančných inštitúcií, ale aj EÚ, predovšetkým v bankovom a telekomunikačnom sektore. Vo všeobecnosti možno povedať, že hoci rast zahraničných investícií zaznamenali všetky regióny, ostával koncentrovaný na úzku skupinu krajín. V roku 2005 šlo asi 70 percent financií z dlhopisov a syndikátnych pôžičiek do desiatich krajín. Tri krajiny – Čína, India, Juhoafrická republika – pritiahli takmer dve tretiny portfóliových investícií. Paradoxom pritom je, že práve v týchto krajinách nie je z makroekonomického hľadiska masívny nárast zahraničných investícií až taký „potrebný“, nakoľko v tomto období dokázali značne zvýšiť svoje rezervy zahraničnej meny. Oficiálna rozvojová pomoc Téma rozvojovej pomoci sa opäť dostala v medzinárodnej politike medzi často diskutované. Veľká Británia urobila z odpustenia dlhov najchudobnejším krajinám a zvýšenia oficiálnej rozvojovej pomoci (ODA) jednu z priorít svojho predsedníctva v G8 aj v EÚ. Európska únia opäť verejne deklarovala svoj záväzok zvýšiť mieru ODA poskytovanej členskými krajinami na 0,7 percenta HDP (k čomu sa vyspelé krajiny zaviazali pred dlhým časom v rámci OECD a čo, až na niekoľko výnimiek, nedodržiavajú). Napriek politickej aj mediálnej pozornosti však ostalo výraznou charakteristikou posledných rokov stagnácia až pokles objemu oficiálnej rozvojovej pomoci. V roku 2005 dosiahla ODA úroveň asi 20 miliárd dolárov – čo je výsledok mierneho nárastu grantov v rámci bilaterálnej pomoci (z 50,3 miliardy dolárov v 2004 na 52,6 miliardy o rok neskôr) a veľmi prudkého poklesu čistých oficiálnych pôžičiek (pôžičky štátov a medzinárodných finančných inštitúcií ako Svetová banka či Medzinárodný menový fond). Citovaná analýza dokonca uzatvára, že na základe tohto trendu možno povedať, že sa najväčšie nadnárodné banky stávajú pre väčšinu rozvojových krajín irelevantné. V posledných rokoch sa na medzinárodných fórach veľmi intenzívne hovorí o potrebe odpustenia dlhov. Napriek tomu dosiahli čisté oficiálne pôžičky v roku 2005 hodnotu mínus 71,4 miliardy dolárov – rozvojové krajiny zaplatili v splácaní dlhov a úrokov o túto hodnotu viac, než získali v nových pôžičkách (za posledné tri roky to bolo spolu 112 miliárd dolárov len ich multilaterálnym veriteľom). Pôžičky Svetovej banky mierne poklesli, skutočne negatívne dosahy však mala politika Medzinárodného menového fondu – v roku 2005 zaplatili rozvojové krajiny do MMF v čistom vyjadrení (splátky úverov a úrokov mínus nové úvery) 41,1 miliárd dolárov (v 2001 naopak získali 19,5 miliardy). Popri rastúcom splácaní starých dlhov poklesla aj úroveň nových pôžičiek – z 30 miliardy dolárov na štyri medzi rokmi 2002 až 2005. V nasledujúcich rokoch sa očakáva pokračovanie tohto trendu. Oficiálna rozvojová pomoc krajín OECD dosiahla v 2005 až 106,5 miliardy dolárov – medziročný nárast o 27 miliárd. To je pomerne optimistická správa, celkové číslo však zakrýva 14 miliárd dolárov, o ktorý členovia Parížskeho klubu (organizácia združujúca najväčších globálnych veriteľov) znížili dlh Iraku a 5 miliárd rovnakej pomoci Nigérii. Väčšinu zvyšného nárastu rozvojovej pomoci možno tiež pripočítať na vrub odpustenia dlhov – ide teda o peniaze, ktoré do ekonomiky krajiny nijako „neprídu“, sú len odpísané z dlhu, pri ktorom aj tak v podstate neexistovala reálna nádej na splatenie. To všetko prispelo k faktu, že sa toky z oficiálnych zdrojov zahraničného kapitálu dostali do mínusu – financie z rozvojových krajín v skutočnosti odčerpávali. Pracovná migrácia Výrazným vonkajším zdrojom príjmov sú pre rozvojové krajiny remitencie – peniaze, ktoré posielajú domov občania pracujúci v zahraničí (najmä v rozvinutých krajinách, či krajinách vyvážajúcich ropu). Za posledných päť rokov sa ich úroveň zvýšila takmer trojnásobne na 167 miliárd dolárov v 2005 – teda tretinu v porovnaní so kombinovaným čistým prílevom súkromného kapitálu a pomoci. Odchod za prácou do zahraničia je vo väčšine prípadov výsledkom nevyhovujúcich ekonomických a sociálnych podmienok v domácej krajine – v prípade rozvojového sveta je to najmä kríza prenášajúca sa do prebytku pracovnej sily v poľnohospodárstve a nedostatočne rozvinutý sektor priemyselnej výroby a služieb, neschopný absorbovať prílev pracovnej sily z vidieka, či poskytnúť pracovné podmienky a úroveň príjmov, ktoré by boli schopné uspokojiť pracovníkov. Remitencií znamenajú významný zdroj príjmov (pre rodiny migrantov i národnú ekonomiku) a v mnohých prípadoch aj alternatívny zdroj financovania rozvoja drobného a stredného podnikania (pri zle fungujúcich, pre bežných ľudí nedostupných finančných trhoch v rozvojovom svete). Okrem toho nie sú príjmy pracovných migrantov ovplyvnené cyklickým vývojom domácej ekonomiky, väčšinou zostávajú stabilné aj v období domácej ekonomickej krízy (resp. sa môžu zvýšiť – keď kríza „vyženie“ za prácou do zahraničia väčší počet ľudí) a tak majú pozitívny vplyv na stabilizáciu ekonomík. Netreba však zabúdať na negatívne dosahy pracovnej migrácia z rozvojových krajín – na sociálny a rodinný život, fungovanie komunít, resp. kvalitu domáceho trhu práce (odchádza najčastejšie práve kvalifikovanejšia, schopnejšia časť pracovníkov). Prílev alebo odlev kapitálu? Nakoniec sa dostávame k podstate problému – čo v skutočnosti znamená masívny nárast súkromných investícií do rozvojových krajín o ktorom hovorí správa Svetovej banky? Povedie k rýchlejšiemu hospodárskemu rastu a zvýšeniu životnej úrovne? C. P. Chandrasekhar a Jayati Ghosh upozorňujú, že zatiaľ čo Svetová banka detailne rozoberá množstvo súkromných zdrojov prichádzajúcich do rozvojového sveta, len okrajovo sa zaoberá tými, ktoré odchádzajú a neskúma následky. Po prvé, liberalizácia finančných trhov v rozvojovom svete neumožnila iba masívnejší prílev investícií. Bohatí rezidenti z tretieho sveta môžu tiež svoj kapitál ľahšie umiestňovať v zahraničí, často v rozvinutých krajinách. Centrálne banky zároveň môžu (a robia to) zvyšovať rezervy zahraničnej meny a investovať ich bezpečne do bohatších krajín. Výrazným trendom posledných rokov je tak v skutočnosti značný nárast odlevu verejných i súkromných investícií z rozvojového sveta do rozvinutého, najmä USA. Podľa odhadov Medzinárodného menového fondu sa zvýšili vývoz súkromného kapitálu z rozvojového sveta zo 60 miliárd dolárov v 1995 na 260 miliárd v minulom roku. Súkromní investori z tretieho sveta využívajú možnosti, ktoré im poskytla liberalizácia finančných trhov – zvyšujú zisky a znižujú investície medzinárodnou diverzifikáciou svojich aktivít. Súčasne to však znamená, že ich domácim ekonomikám sa znižuje rezerva kapitálu, z ktorej môžu financovať svoj hospodársky rozvoj. Čistý prílev súkromného kapitálu do rozvojového sveta tak nie je spomínaných 491 miliárd, ale len 230 miliárd dolárov. Na čo je ale táto suma určená? Celkové zahraničné rezervy rozvojových krajín narástli minulý rok o 392 miliárd dolárov – podobne dramatický nárast bol zaznamenaný aj v predchádzajúcich rokoch. Znamená to teda, že v roku 2005 i po dva roky predtým zvýšili svoje rezervy zahraničnej meny o vyššiu hodnotu, než bol celkový čistý prílev zahraničného kapitálu. Dokázať to mohli len vďaka prebytkom z medzinárodného obchodu Čína, východná Ázia), príjmom pracovníkov v zahraničí, či vďaka tomu, že prichádzajúci zahraničný kapitál nebol využitý na domáce investície, ale ušetrený ako obrana pred potenciálnym únikom kapitálu (ktorý rozvojovým krajinám v liberalizovanom medzinárodnom prostredí vždy hrozí), či na zabránenie zhodnotenia meny (čo by mohlo poškodiť export). Podľa analýzy C. P. Chandrasekhara a Jayati Ghosha z toho plynie pomerne jednoznačný záver: súčasná explózia globálnych rozvojových financií neznamenala výrazný presun prostriedkov vo forme investícií. Finančná liberalizácia, ktorá mala podľa jej obrancov zvýšiť súkromné investície do chudobnejších oblastí a tým vyvážiť stagnujúcu oficiálnu rozvojovú pomoc, v skutočnosti prispela len k rýchlejšiemu pohybu financií v globálnej ekonomike. V rozvojovom svete tak z nej mala zisk v podstate len skupina najbohatších, ktorá sa úspešne dokázala zaradiť ku globálnej elite.
