Potrebujeme skepsu
Spôsob, akým média pokrývajú posledné „teroristické sprisahanie“ v Británii, ukazuje, že príliš veľa novinárov zabudlo na starú radu – neveriť ničomu, pokiaľ to nie je oficiálne popreté. Bol to slávny vojenský reportér Claud Cockburn, kto radil novinárom, aby neverili žiadnej správe, pokiaľ nie je oficiálne popretá. Teraz sa musí obracať v hrobe pri spôsobe, akým niektorí novinári informujú o plánovaných teroristických útokoch na niekoľko lietadiel na linkách medzi Britániou a Amerikou. V tlačených i elektronických médiách opäť vládlo otrocké papagájovanie oficiálnych právd od polície, spravodajských služieb a vlády. Ako keby sa nikdy neodohrali nasledujúce skutočnosti: údajné zbrane hromadného ničenia v Iraku, pokus o utajovanie informácií o zastrelení Jean Charlesa De Menezesa či vpadnutie 250 policajtov do domu na Forest Gate. Tvárou v tvár oficiálnym inštitúciám bola historická pamäť mnohých reportérov opäť akoby vygumovaná. Rovnako ako v iných prípadoch sa okamžite dostali na povrch islamofóbne názory mnohých novinárov, ukazujúc absolútnu neznalosť moslimskej komunity. Rovnako ako v prípade Forest Gate reportéri naznačujú, že podozrivý je každú muž, ktorý si zrazu nechá narásť bradu či začne sa zaujímať o islam ako vieru. Tí istí reportéri budú bezpochyby prekvapení, keď sa niekedy v budúcnosti dostanú do moslimskej oblasti a dostane sa im viac ako chladné prijatie. Tieto slová nemajú nijako znížiť vážnosť situácie. Samozrejme to mohlo byť vážne sprisahanie – útoky na lietadlá a zabitia mnohých ľudí, no niekoľko dní po jeho odhalení stále čakáme na predstavenie konkrétneho dôkazu. Zodpovedný novinár, bez ohľadu na to, v akom médiu pracuje, má povinnosť prejaviť trochu skepsy. Áno, o udalostiach, ktoré viedli k zatvoreniu letísk, treba písať. Najviac po ruke sú informácie od oficiálnych úradov. No trochu odstupu, občasné spochybnenie ich autentickosti by bolo úplne na mieste. Samozrejme, našli sa aj výnimky. Nebolo ich však mnoho. Je prácou novinára spochybňovať a hľadať dôkazy v akomkoľvek príbehu, pri akomkoľvek zdroji. A nie byť len hlásnou trúbou oficiálnych názorov. Papagájovaním toho, čo si vypočujú od oficiálnych kruhov, zapredávajú novinári svoju profesiu. Ak o takýchto veciach hovoria ako keby boji objektívnou pravdou, dodávajú im legitimitu. Nech si polícia a armáda hráva svoju úlohu a dáva verejnosti v pozore a v uniforme svoju oficiálnu verziu príbehu. Verejnosť sa však nenechá oklamať, pretože bude vedieť, odkiaľ informácie pochádzajú. Nemal by to však robiť novinár. Ten sa má vždy pýtať na dôkazy, príčiny, súvislosti. Aké dôkazy poukazujú na al-Kájdu? Prečo zatkli práve týchto ľudí? Je to náhoda, že správy o plánovanom útoku na pár dní prekryli informácie o masakre v Libanone? Môžeme len veriť, že sa dokážeme poučiť z vlastných chýb a v budúcnosti budú novinári pri podobných príležitostiach viac pochybovať. Cockburnov výrok o nedôvere ku všetkému, čo nie je oficiálne popreté, je dnes platný rovnako ako pred rokmi, kedy vznikol. A neplatí len v Británii. Strednú Európu zatiaľ vírus antiteroristického strachu naplno nezasiahol, no tá má svoje vlastné „oficiálne nespochybniteľné pravdy“. Článok bol v pôvodnej verzii uverejnený v internetovom vydaní denníka The Guardian, www.guardian.co.uk Redakčne upravené
