Najlepší šermiari zvyčajne umierajú

Skupina historického šermu Corvus Arma vznikla 22. apríla 1993 ako občianske združenie zaregistrované na Ministerstve vnútra SR. Hlavným iniciátorom a dušou celého projektu bol od začiatku Ing. Martin Rebro, ktorý dodnes pôsobí ako vedúci skupiny. Dnes je v Corvus Arma 15 mužov a 5 žien, ďalších desať nováčikov sa na svoje účinkovanie ešte len pripravuje. Samozrejme, tento stav nie je konečný, každoročne pribúdajú noví mladí adepti šermiarskeho umenia a každoročne sa niektorí so skupinou rozlúčia. Počas svojej viac ako 13-ročnej činnosti sa podieľala na natáčaní niekoľkých zahraničných historických filmoch, zdolala viacero bitiek – v Čechách na Slovensku aj v Nemecku a prešla nespočetným množstvom vlastných vystúpení. Začiatkom júla organizuje pravidelne festival historického šermu na hrade Červený kameň. Prečo sa človek rozhodne robiť historický šerm? Je v tom najmä záujem o históriu, či je to návrat k detským hrám s drevenými mečmi, romantika? M.R.: Presná odpoveď na niečo tak neracionálne neexistuje. Každý na tom hľadá, vidí niečo iné. Niekto má rád históriu, niekto balí v uniforme baby. Hlavne však ide o stretávanie sa s ľuďmi s rovnakými záujmami, trochu romantiky, hrania sa na život. Keď sa tomu človek venuje, chytí ho to viac a začne robiť aj divadlo a podobné veci. No a mnohým ľuďom sa jednoducho páči šerm, chcú si zašermovať a nevenujú sa tomu športovo. Nakoľko je historický šerm životom šermiara? Vystúpenia, tréningy... Pohltí to človeka, ale je to len ďalšie hobby, popri ktorom si každý vedie vlastný život? M.R.: To je individuálne. Ak sa šermu niekto chce venovať aspoň trochu na úrovni, musí tomu venovať dosť veľa času v kolektíve. Popri tom však kľudne môže okopávať kaleráb či chodiť na mítingy politickej strany. Je to vyplnenie voľného času. No postupne aj droga. Aj keď čas nemáte, kradnete si ho inde. J.Š.: Jednu dobu sme mali štyrikrát do týždňa tréningy a pravidelné vystúpenia cez víkend, takže to vzalo všetok voľný čas. Venuje sa na Slovensku niekto šermu aj profesionálne? M.R.: Je pár profesionálov. Niektorí sa venujú viac filmovému kaskadérstvu, v Bojniciach je profesionálna šermiarska skupina. Ja by som to však profesionálne robiť nechcel. Šerm je odreagovaním sa po práci. Čím si človek šerm financuje? Určite to nie je lacné hobby – kostýmy, zbrane... M.R.: Samozrejme, vystúpenia nie sú väčšinou charitou. Na druhej strane nepoznám niekoho, kto by šermom, s výnimkou filmovania, zbohatol. Nikdy sa náklady nevrátia celé. Každý do toho dáva vlastné peniaze a hlavne robotu. J.Š.: Pokiaľ ide o vybavenie, asi polovicu si človek platí sám. Komplet oblečený šermiar má na sebe asi 60 000 korún. Funguje medzi šermiarmi spolupráca – niekto šije kostýmy, iný vyrába doplnky či historické zbrane...? M.R.: Samozrejme. Nik nemôže byť odborník na všetko. To je možné len v politike. Každý robí, čo vie. Výroba zbraní je napríklad vysoko špecializované remeslo. Ostatní zoženú kožu, topánky... Najčastejším krajčírom sú mamy, frajerky, manželky. Každý sa usiluje vyzerať čo najlepšie za čo najnižšiu cenu. J.Š.: Keď človek robí šerm dlhšie, dáva si pozor, aby boli kostýmy kvalitné, autentické. To už stojí viac peňazí. M.R.: A na druhej strane, keď to človek robí dlhšie, naučí sa finty, ako niektoré veci okabátiť, ako prísť k veciam lacnejšie než nováčik. Robí si taký kostým, na aký má materiál. Nováčik si niečo nakreslí na obrázku, poteší sa, aký bude pekný, a začne zháňať veci. Nakoľko „reálne“ sú vystúpenia? M.R.: Vystúpenie je na 99 percent nacvičené. Predvedené vystúpenie by malo byť rýchle a bezpečné, nie je možné ho spraviť bez nácviku. Videl som už aj expertov, čo skúšali voľný šerm, ale vyzeralo to hrozne a o bezpečnosti radšej ani nehovorím. Ako si vyberáte scenáre, kostýmy? Venuje sa niekto v skupine hlbšie histórii, vyhľadáva historické udalosti ako inšpirácie pre scénky, alebo si píšete scenáre „z hlavy“? M.R.: V každej skupine, v každom prípade je to iné. Máme dvorného scenáristu, jednu dievčinu zo skupiny. Dá sa však robiť čokoľvek, aj inšpirovať sa Shakespearom. Vždy by sa mal pripraviť scenár, a ak to má nejako slušne vyzerať, malo by sa spolupracovať s profesionálmi – choreografmi, režisérmi. Na kvalitách skupín dosť vidno, či s niekým spolupracujú. Aj keď nie je to podmienka, niekedy stačí talent. Pripravený scenár by mal byť zaradený do určitého obdobia. S kostýmami už nie je problém – existuje o nich mnoho kníh, literatúry, po čase máte aj vlastné skúsenosti. Vymieňajú si slovenskí šermiari skúsenosti na nejakých stretnutiach? Má slovenský historický šerm nejaký časopis alebo niečo podobné? M.R.: Časopis bol, ale už skončil. Vychádzal v minimálnom náklade. Posledné dve čísla sa zmenili na internetové, uznalo sa že kvôli 50 kusom ho nie je potrebné tlačiť. Teraz fungujú šermiarske webstránky, tam sa diskutuje. Stretnutie vedúcich skupín sa koná pravidelne raz ročne. Okrem toho sa stretávame na akciách a už niekoľko rokov sa plánuje ďalší ročník seminára, nik však ešte nebuchol do stola a nezorganizoval ho. Skupín historické šermu je dnes veľa. Máte nejaký systém potvrdzovania ich úrovne, akéhosi „prijímania do cechu“? M.R.: Bohužiaľ, nie. J.Š.: Nie je o to medzi skupinami ani záujem. M.R.: Nie je o to záujem a na druhej strane sa musím priznať, že ani ja by som nemal chuť posadiť sa do hodnotiacej komisie, ktorá by hovorila „ty môžeš a ty nie“. Historický šerm je v istom zmysle interdisciplinárny – nie je len športom, len šermom, len divadlom. Pred pár rokmi som bol na vystúpení v Čechách, kde sa prezentovali skupiny so zameraním na detské divadlo. Po dvoch hodinách neskutočného rehotu z fantastického divadielka som sa musel opýtať, či sa tam vôbec bude šermovať. Šermovalo sa nafukovacími mečmi, hrali trojhlavého draka, najchlpatejší, najbradatejší z nich bol krásnou princezničkou, o ktorú všetci bojovali... Bolo to veľmi pekné veršované divadlo, no nepovedali by ste, že to bol šerm. Najlepším hodnotením je nakoniec aj tak spokojný divák. Hoci sa tomu nerozumie, dokáže si vybrať medzi kvalitným a nekvalitným. Neviem ako, ale diváci to vedia. Pomaly sa však buduje vzdelávací systém, škola šermu, kde sa môžu vycvičiť a získať základné návyky. Najhoršie sú na tom samozrejme tie skupiny, ktoré si povedali, že nič nepotrebujú, lebo sú dokonalí. J.Š.: Veľkým problémom je že výber skupín robia reklamné agentúry, ktoré túto službu objednávajú podľa najnižšej ponuky. Najmä v poslednom čase. M.R.: Myslím si, že je to tak trochu dočasný problém. Každý zistí, že ak chce Karla Gotta, ak ho to bude stáť viac ako keď zaspieva Anička od susedov. Podľa čoho sa rozhodujete, ktorým obdobiam sa budete venovať? M.R.: My sa venujeme viacerým obdobiam, iní nie. Chápem, že vybudovať slušne vybavené obdobie, je veľmi nákladná vec. Ak chcete robiť peknú gotiku, potrebujete niekoľko pekných brnení alebo polobrnení. Na barok potrebujete muškety a delá, na renesanciu zas iné typické veci. Ak chcete, aby bolo vystúpenie pekné, autentické, je to drahé. Viacero období preto väčšinou robia staršie skupiny. Môžete sa tak viac hrať, obmieňať programy. No a potom ide samozrejme o inú školu zbrane, iný spôsob bojovania. Musíte počítať s tým, že keď priberáte obdobie, je to aj veľa učenia. J.Š.: Zvládnuť klasickú taliansku školu trvá asi dva roky. Pri profesionálnom dennom tréningu po štyri-päť hodín by to mohol byť aj polrok, no na to má málokto času. Keď to zvládne, môže začať robiť duely, a potom môže prejsť na ďalšiu školu. Vychádzate teda aj v šerme z dobových prameňov? M.R.: Na 99 percent sú to dobové pramene. Sú pevne stanovené školy, uchované v rukopisoch. Na druhej strane stále hovorím, že šerm je pekný a má presné pravidlá, zaujímavým však začína byť keď človek pravidlá začne porušovať. To však môže až vtedy, keď vie, prečo to robí, prečo si to môže dovoliť. So zbraňou môžete určite robiť čokoľvek, mali by ste ale vychádzať z toho, že niekoľko storočí človek vymýšľal ako sa s danou zbraňou bojuje, ako sa ňou chráni, vymýšľal stratégie a taktiky. A vymýšľalo to množstvo ľudí, ktorým šlo denno-denne pri šerme o život. Ťažko teda vymyslíte radikálne nový prístup. Malo by sa vychádzať v histórie. V každej škole je široký výber, prešla dlhým vývojom – talianska škola sa rozvíjala takmer 400 rokov, a počas toho obdobia sa menili techniky a zbrane. Ako dlho trvá, pokiaľ sa môže šermiar postaviť na vystúpeniach pred divákov? M.R.: Závisí to od talentu. Pol roka až rok je o bezpečnosti. Musíte sa naučiť základné návyky. A závisí to aj od iných skúseností – výhody majú ľudia so skúsenosťou s bojovými umeniami, výhodu majú tanečníci, ktorí majú nacvičený pohyb. Tí najlepší sa môžu postaviť po roku, v zásade je to po dvoch. J.Š.: Na jednej filmovačke sme človeka naučili šermovať za 20 minút a dokázali to zostrihať tak, že to vyzeralo, ako keby to naozaj vedel. Ale to je o inom. M.R.: Samozrejme, sú chvíle, keď treba do šermu zapojiť niekoho, kto to nevie. V tom prípade sa z neho stane ten hrdina, ktorý všetkých zabije. Nemusí totiž robiť nič iné, len nastavovať zbraň, na ktorú mu všetci skáču, padajú a zomierajú v krkolomných kúskoch. J.Š.: Najlepší šermiari zvyčajne umierajú. Neodrádza to dlhé čakanie záujemcov, ktorí chcú určite stáť pre divákmi v peknom kostýme za dva mesiace? Koľko ľudí z tých, čo prídu na prvý tréning, pri šerme ostane? M.R.: Strašne málo. Je to o partii ľudí, o tom ako sa k tomu človek postaví. Prvé, čo sa na tréningu dozviete, je to, že nemáte čakať, že o dva týždne z vás bude MacLeod. Ja mám radšej ľudí, čo nemajú toľko talentu a základy si zo zaťatými zubami oddrú. Zvyčajne pri šerme vydržia. J.Š.: A majú viac výdrže, keď sa treba učiť zložitejšie techniky, kde talent nestačí. Musí byť každý šermiar aj hercom? M.R.: Áno, ale nie je to nevyhnutné. V spolupráci s dobrým režisérom sa dá obísť aj nedostatok hereckého talentu. Samozrejme, ak sa zistí, že ho niekto vyslovene nemá, musíte na neho našiť postavu. Mali sme jedného takého. Neviem, či mu nesadla postava, alebo bol naozaj také drevo... Mal hrať živého Taliana a nakoniec sa stal zaspávajúcim Talianom. Povedal tri slová a zaspal a to vedel zahrať najlepšie. Napokon z toho bola veľmi vďačná postava. Kto rozhoduje, kto akú postavu zahrá? Panuje v skupinách „prísna vojenská disciplína“? M.R.: Ako kde. Vždy by malo platiť, že akonáhle sa začne robiť divadlo, mal by byť jeden režisér. Môže byť despota, môže byť čokoľvek. V herectve totiž platí, že je lepší jeden zlý režisér ako dvaja dobrí, ktorí sa hádajú. A ako vyzerá rok šermiara? M.R.: V lete sú vystúpenia, na jeseň sa začína škola a ešte dobiehajú vystúpenia, na Vianoce posledné akcie, v zime je zopár turnajov, preberajú sa nové techniky, od februára, marca sa chystajú nové programy alebo sa o nich začne hovoriť, v máji alebo júni sa na poslednú chvíľu dokončia, potom je premiéra, potom sa zapije, potom stretnutie, organizovanie väčšej akcie – my robíme festivaly na Červenom kameni – a už je tu opäť plná sezóna. Čo divákov láka na historickom šerme? Je to divadlo alebo romantická predstava o minulosti? A prečo je to vlastne historický šerm, boj, nie iný spôsob približovania histórie? M.R.: To môže a nemusí byť o bitke. Každý to poníma inak. Ale začnime prvou otázkou – prečo ľudia chodia na historický šerm. Tak to by fakt zaujímalo aj mňa. Dozvedel by som sa, čo divákov najviac baví, na čo sa orientovať. Rovnako ako šermiari, aj diváci na tom nachádzajú asi každý niečo iné. Samotný šerm každopádne nemôže ľudí baviť viac ako päť minút. Jeden súboj za druhým by väčšinu ľudí nebavil. To nie je starý Rím, kde sa ľudia pozerali na gladiátorov v aréne a vedomie prítomnosti smrti vytváralo napätie ako hrom. Divadlo sa musí niečím ozvláštniť. Gagmi, hudbou, tancami – jednoducho, predvedením života. A prečo na to teda ľudia chodia? Závisí od vystúpenia. Pre burčiakového diváka na vinobraní sa robia krátke gagy. Iní sú sediaci diváci, ktorí prídu na krátke divadielko – na starej radnici sme napríklad robili hodinu a pol dlhé pravidelné predstavenia šermiarskeho divadla. No a medzi tým je široké spektrum. Iné sú vystúpenia na papaláščardášoch, kde si chcú hostia pozrieť niečo drobné na obveselenie medzi dezertom a drinkom, iné sú vystúpenia pre deti... Zhováral sa Radovan Geist