Zlyhanie neoliberalizmu: Kontinent teraz definuje „sociálna Európa“ (1)

Jednou z fascinujúcich čŕt súčasnej európskej debaty je narastajúci pocit, že predchádzajúca dominancia „neoliberálnych“ ideí – a trhového fundamentalizmu, ktoré podporujú – sa končí. Znaky a symboly rastúceho odporu voči „neoliberalizmu“ a masového popretia jeho relevantnosti možno vidieť všade okolo nás. Najdramatickejším znakom bolo rozhodnutie francúzskych voličov v referende v 2005, keď odmietli ústavnú zmluvu EÚ. Vo Francúzsku boli v hre mnohé faktory, nemožno však pochybovať o tom, že jedným z nich bolo to, čo voliči považovali za hrozbu francúzskemu sociálnodemokratickému systému sociálneho štátu zo strany neoliberalizmu. Ďalším znakom je prekvapujúco dobrý výsledok nemeckej SPD vo voľbách do Bundestagu v septembri 2005. Hoci bol program Gerharda Schrödera nepopulárny a analytici očakávali jasnú konzervatívno-liberálnu väčšinu, nemecká verejnosť bola jednoznačne proti zavedeniu „thatcherovského“ programu, ktorý pretláčali konzervatívci. Popri francúzskej a nemeckej verejnosti odmietli nedávno trhový fundamentalizmus aj voliči v Španielsku a Taliansku, keď sa rozlúčili s premiérom Aznarom (2004) a Berlusconim (2006). Na európskej úrovni bolo ďalším signálom zmeny smeru rozhodnutie Európskeho parlamentu oslabiť „neoliberálne“ elementy v Bolkesteinovej smernici o službách. Dokonca aj v srdci „neoliberalizmu“ – v Spojených štátoch – znie vážna kritika vládnucej ekonomickej ortodoxie (a najmä jedného z jej hlavných prvkov – ideologicky motivovanej zóny voľného obchodu) čoraz hlasnejšie. Aliancia spájajúca republikánov i demokratov, vedená senátormi Schumerom a Grahamom, hrozí Číne vysokými clami, ak bude pokračovať vo svojej menovej politike. Otázka „outsourcingu pracovných miest“, jeden z kľúčových prvkov prezidentskej kampane Johna Kerryho, zostáva veľkou volebnou otázkou. Americká verejnosť čoraz viac podporuje široké spektrum návrhov Demokratickej strany, ktorých cieľom je zachrániť zvyšky „rooseveltovsko-johnsovského“ amerického sociálneho štátu. Aj v komunite populárne publicistiky prebieha odmietanie ekonomickej a sociálnej neoliberálnej ortodoxie. Trend vedú ekonómovia ako Paul Krugman či Joseph Stiglitz. Dokonca aj americkí myslitelia, ako napr. Jeremy Rifkin, ukazujú na európsky „sociálny trh“ ako na zdravší a vyváženejší systém. Prehodnotenie neoliberalizmu ide ruka v ruke s odmietaním výhod ekonomickej globalizácie. Faktom je, že súčasná fáza nespútaného kapitalizmu nadobudla nový dych koncom studenej vojny a prudkým, náhlym rastom globálnej ekonomiky – najmä vstupom Číny a Indie (a do menšej miery aj východnej Európy). Táto veľká nová pracovná sila dovolila nespútanému kapitalizmu pôsobiť bez ohľadu na limity vytvorené počas studenej vojny. Oslabením vlád a slobodných odborov dala nová globálna ekonomika voľnosť korporátnym ziskom a globálnym financiám (prostredníctvom mobilných rizikových investičných fondov a podobne). Globalizácia v ekonomickom zmysle teda umožnila existenciu neoliberálneho svetového poriadku. Ak už pre nič iné, práve pre to sa musia sociálni demokrati skepticky pozerať nielen na trhy, ale aj na zásadnú dynamiku širšej globálnej ekonomiky. Zvedená ľavica Napriek rastúcemu odporu je veľká časť centristickej ľavice stále zvádzaná ideológiou globalistického „neoliberalizmu“. Samozrejme, líši sa v tom od konzervatívnych advokátov, keďže – až na výnimky – vnáša do obhajoby neoliberalizmu málo entuziazmu. Na vec skôr hľadí fatalisticky: nevidí „žiadnu alternatívu“ voči globalizácii a trhovému, globalizovanému svetu. Nevidí „žiadnu inú alternatívu“, než akceptovať „realitu“ a jej tvrdé pravidlá a usilovať sa z nich získať čo najviac. Verí mantre, že všetko, čo môže štát a politici robiť, je usilovať sa „vybaviť“ čo najlepšie ľudí, aby boli schopní prežiť v globalizovanom svete, ich „vzdelávaním“ a „zvyšovaním kvalifikácie“, vďaka čomu budú schopní konkurovať lacnej ázijskej pracovnej sily z Číny a Indie. Verí, že štát teda nedokáže poraziť trh a nedokáže pôsobiť ako vyvažovacia sila. Dokáže byť len slabším partnerom súkromného sektora. Podľa tejto doktríny sú teda aj sociálni demokrati nútení akceptovať len obmedzenú úlohu vlád v domácej ekonomike a minimálnu úlohu vlád v globálnej ekonomike. Hlavným politickým exponentom tohto fatalizmu je britský premiér Tony Blair. Jeho stratégia tretej cesty (pretože nejde o skutočnú filozofiu) bola v zásade o tom, ako zabezpečiť labouristom víťazstvo vo voľbách. Kľúčovým aspektom tézy „tretej cesty“ – požičaným od prezidenta Billa Clintona a Democratic Leadership Council v USA – však bola potreba toho, aby sily naľavo od stredu plne akceptovali trhovú globalizáciu. Myšlienka podporená aj Gerhardom Schröderom počas jeho prvých dní v kresle kancelára spočívala na presvedčení, že sociálnodemokratické hodnoty možno zlúčiť s kapitalistickými globálnymi trhmi rovnako, ako kedysi so zdomácneným a obmedzeným kapitalizmom povojnovej éry. Blairov a Clintonov prístup nevidel žiaden priestor na odpor či dokonca obmedzovanie voči pravidlám a imperatívom globálneho trhu. Presne to mali na mysli, keď v prejave za prejavom hovorili o potrebe „prijať zmenu“ namiesto odporu voči nej. Odvtedy však už Blair svoj postoj oslabil. Jeho druhá vláda ustúpila od extrémnej thatcherovskej ortodoxie a New Labour prišla s veľkými verejnými výdavkami. Teraz, minimálne v teoretickej rovine, podporuje Blair a New Labour „sociálny model“. Blair však nikdy nerevidoval svoju obranu potreby akceptovať pravidlá globalizácie. Bude fascinujúce pozorovať, či jeho pravdepodobný nástupca Gordon Brown bude v tomto nadšení pokračovať. Brown hovorí o potrebe akceptovať „realitu globalizácie“ a „prijatia zmeny“, no jeho tvrdý ľavičiarsky záväzok k relatívne vysokým verejným výdavkom ho môže viesť k prehodnoteniu tohto prístupu. Krízové problémy, žiadne odpovede Narastá presvedčenie, že fundamentalisti globálneho trhu majú len málo dlhodobých odpovedí na skutočne veľké ekonomické a sociálne problémy ľudí na európskom kontinente. Všeobecne panuje presvedčenie, že najväčším a najurgentnejším z nich je nezamestnanosť. Jadrom tejto krízy je osudový proces – uznávaný podporovateľmi i odporcami trhovej globalizácie – odchodu kapitálu a pracovných miest za hranice. Princíp je dobre známy. Európske pracovné miesta sa neodvolateľne presúvajú z vysoko nákladovej, tvrdo zdanenej Európy do Ázie, najmä Číny a Indie, kde sú platy, dane a štandardy nižšie. Presné údaje o stratených pracovných miestach možno získať len ťažko. Britský minister financií Gordon Brown sa nedávno odvážil odhadovať a tvrdil, veľmi konzervatívne, že kvôli globalizácii Západ utrpel „stratu jedného milióna pracovných miest (vo výrobnom sektore) v Amerike, Európe a Japonsku“, a tiež že „za hranice odišlo štvrť milióna pracovných miest v sektore služieb“. Nezamestnanosť na Západe je však možné merať aj nepriamo cez rast zle platenej (s následným nízkym nárokom na penzie) práce v Európe, práce na čiastočný pracovný úväzok, ako aj vysokej miery základnej nezamestnanosti. V európskom domove trhového fundamentalizmu – vo Veľkej Británii – sme krízu pracovných miest iba ukryli, nie vyriešili. Urobili sme to vytvorením zle platených pracovných miest na „horšom konci“ sektora služieb (v callcentrách, obchodoch a sieťach rýchleho občerstvenia). Režim slabo platenej práce bol ešte posilnený príchodom lacnej pracovnej sily z východnej Európy. V úsilí riešiť problémy vyplývajúce z tohto prostredia slabo platenej práce sme sa snažili udržať spotrebu vysokou úrovňou verejných výdavkov a obrovským, vážne nezodpovedným a neudržateľným „dlhovým bremenom“ založenom na boome stavby bytov. Vysoká nezamestnanosť, či už otvorená lebo skrytá, oslabuje dopyt a oslabuje aj výber daní, na ktorom sú závislé európske spoločnosti blahobytu. Ak teda bude pokračovať súčasný trend vysokej nezamestnanosti a nízkeho dopytu, Európania zažijú vážnu eróziu svojho povojnového sociálneho štátu. Ak ten skolabuje, postaví nás to pred hrozivú pauperizáciu veľkej časti pracovnej sily – najmä tých, ktorí nedokážu konkurovať v globálnej ekonomike. A čo je ešte horšie, to všetko prebehne ruka v ruke s ďalším rastom vysoko viditeľnej nerovnosti. Jasné dôkazy dnes ukazujú, že globalizácia je zlou správou pre sociálnodemokratický cieľ rovnejších a spravodlivejších spoločností. Ekonomiky najotvorenejšie vplyvu globalizácie – USA, Británia, Nový Zéland – sú aj ekonomikami s najviditeľnejšou nerovnosťou. Globálny kapitalizmus vyprodukoval aj škodlivú a do nevídanú nerovnosť vo forme vzniku globálnej a mobilnej triedy „superbohatých“ ľudí, ktorých neuveriteľné bohatstvo často závisí od kapitálu, nie práce, ktorí necítia spriaznenosť so žiadnou spoločnosťou a svoj čas trávia presúvaním peňazí okolo sveta – často mechanizmom rizikových investičných fondov – do najziskovejších rajov. Neoliberálna utópia Aj pri tom všetkom sú však neoliberáli nespokojní. Tvrdia, že hoci bude konkurencia z Ázie nevyhnutne oslabovať výrobný sektor v Európe, európska verejnosť na tom získa vďaka nízkym cenám a najmä rastúcemu dopytu po európskych službách a hi-tech sektore v Ázii. Toto ja klasická teória voľného obchodu, aktualizovaná verzia teórie komparatívnej výhody od klasických ekonómov osemnásteho storočia Davida Ricarda a Adama Smitha. Samozrejme, v hlboko teoretickej rovine môže byť pravdivá, alebo sa môže aj mýliť. Ak aj dnes funguje, jej hlavným problémom je načasovanie návratu do rovnováhy a neadekvátnosť. Z dlhodobého hľadiska sa môže naozaj rovnováha vrátiť, ako tvrdia teoretici slobodného obchodu, no z veľmi dôležitého krátkodobého hľadiska (teda v horizonte desať až dvadsať rokov) sa môžu skutočne vážne sociálne problémy – vyvolané stratou pracovných miest a eróziou sociálneho systému – vyhrotiť do bodu, kde oslabujú a destabilizujú západné spoločnosti a vedú k politickému extrémizmu. S ázijskou konkurenciou sú spojené aj dve veľké neznáme, ktoré mätú súčasnú debatu o globalizácii v Európe a na Západe. Prvou je takmer vedome nesprávna viera, že táto konkurencia sa obmedzuje iba na výrobný sektor a európske služby a hi-tech výroba nie je ohrozená. Toto presvedčenie vidno u niektorých Severoeurópanov vo Švédsku, Británii a Nemecku; tí nie sú ochotní podporiť výrobné ťažko skúšané sektory v Taliansku, Francúzsku a Španielsku, keď vyvíjajú nátlak na komisára pre obchod Mandelsona a žiadajú, aby zaujal tvrdšie stanovisko v obchodných rokovaniach s Čínou. Tento postoj je však krátkozraký. Rastúca Ázia (najmä Čína) sa teraz presúva do sektora hi-tech a služieb, a to pri omnoho nižšej štruktúre nákladov, ako ich západní konkurenti. Tu v Európe si musíme priznať tichý fakt, že Číňania sú schopní podnikať napríklad aj v sektore finančných služieb. Druhým mýtom je, že v nasledujúcich pár desaťročiach Ázia prestane byť kontinentom s nízkymi nákladmi, keďže čínska stredná vrstva sa rozrastá a bude žiadať vyššie životné štandardy. Ignoruje sa však zásadný fakt masívnej zásoby potenciálnej lacnej pracovnej sily (milióny a milióny), ktorá je stále pripravená vstúpiť do pobrežných regiónov z poľnohospodárskych vidieckych častí Číny. A môžeme si byť istí, že kým bude čínsky režim autoritársky, kontrolovaný Komunistickou stranou, slobodné odbory nebudú prinajmenšom podporované – a tak bude tlak na vyššie platy, a tým aj náklady, naďalej obmedzený. Niektorí komentátori už naznačujú, že čínsky nízkonákladový systém je natoľko labilný, že čoskoro môže vzniknúť „re-volučná situácia“, ktorá zastaví príchod nove pracovnej sily do pobrežných oblastí a tým ukončí politiku rozvoja postaveného na lacnej práci. Samozrejme, všetko je možné. Západ by však na tom nemal stavať svoju budúcnosť. Niekedy zabúdame na to, že autoritárske režimy majú lepšie mechanizmy sociálnej a politickej kontroly než demokratické západné vlády. Rast neoprotekcionizmu Tieto silné ekonomické prúdy, tečúce z Ázie do Európy a Ameriky, už vytvárajú skutočne historickú krízu, s ktorou nevedia tí, ktorí veria v neoliberálnu globalizáciu (a vlády, ktoré s nimi súhlasia) nič urobiť. Bez odpovedí ako takých sa globalisti obmedzujú na večné negatívne varovania o nebezpečenstvách zmeny kurzu a akéhokoľvek alternatívneho prístupu, označovaného zvyčajne ako „protekcionizmus“. Opäť a opäť je opakovaná zjednodušujúca neoliberálna mantra: že akékoľvek zasahovanie politických autorít do globálneho svetového trhu je „protekcionistické“ a „protekcionizmus“ je nielen neefektívny, ale vedie k izolacionizmu a nacionalizmu ako v 30. rokoch 20. storočia. Akákoľvek alternatívna stratégia je tým zničená, považovaná za nehodnú uvažovať o nej, a teda odmietnutá. Bez ohľadu na túto démonizáciu sú však Európania čoraz viac ochotní hľadať zmysluplné alternatívy voči škodám spôsobeným neoliberálnym svetovým poriadkom. Plne rozvinutá, intelektuálne koherentná paradigma, ktorá by nahradila neoliberálny globalizmus, ešte nie je vytvorená, vynárajú sa však základné línie nového prístupu. Možno ho vidieť v najnovšej sérii udalostí charakterizovanej spoločným znakom „ekonomického vlastenectva (patriotizmu)“. Európske národné štáty sa jeden po druhom usilujú chrániť svoj priemysel a služby pred prebratím zahraničnými vlastníkmi – často globálnymi, často však aj s európskym pôvodom. Tento „vlastenecký protekcionizmus“ je často krátkozraký a kontraproduktívny. Určite, pokiaľ je namierený proti iným európskym firmám. No jeho cieľ je pre sociálnych demokratov pochopiteľný. Je ním úsilie ochrániť európsky, stále ešte slušný sociálny a ekonomický život pred nespútaným globálnym kapitalizmom. Zrodil sa v skutočnej frustrácii – ktorá sa prejavila viditeľne a divoko najmä vo Francúzsku – z údajných „neoliberálnych impulzov“ zo strany Európskej komisie. Z tohto hľadiska, ak by si Komisia robila svoju prácu na kontinentálnej úrovni, vlády by sa nemuseli uchyľovať k „vlasteneckému protekcionizmu“. (Pokračovanie v budúcom čísle) Autor je profesor na London Metropolitan University a šéfredaktor časopisu Social Europe Článok bol uverejnený v časopise Social Europe, www.social-europe.com