Slovensko po Dzurindovi
Počas volieb bolo možné predpokladať v zásade dva varianty povolebného politického vývoja. Prvým bola (takmer istá) reprodukcia moci. Druhým a menej pravdepodobným sa zdal návrat „prevratného“ obdobia podobného rokom 1994 – 1998. Zatiaľ to vyzerá tak, že sa uskutočnil ten druhý. Teraz ide o to, prečo. V prvom rade buďme realisti. Nestal sa „zázrak“ a ani z denníka SME, STV či TV Markíza sa nestali vo vzťahu k Dzurindovmu režimu opozičné masmédiá. „Mimovládky“ neprestali byť financované z troch zahraničnopolitických fondov USA. Nevznikol opozičný denník ani nezačala pôsobiť nejaká viditeľná nezávislá občianska iniciatíva. Navyše je tu stále možnosť interpretovať výsledky volieb „vhodným“ spôsobom, keďže reálne politicky činné „mimovládky“ majú stále iba jednu farbu. Voľby dokonca vytvorili predpoklady na „reprodukciu režimu“ – vládne strany s HZDS, ktoré sa k nim v minulom volebnom období aj tak pridalo, by mohli vytvoriť vládu. Nezmenili sa systémové podmienky, ale Mečiarovo hnutie sa začala správať absolútne nesúrodo. Ak teda nie je akýmsi trójskym koňom dzurindovcov. Prekvapujúca zmena správania sa HZDS O charaktere režimu „za Dzurindu“ sme v Slove písali už viackrát. Aj HZDS sa postupne stalo jeho súčasťou, o čom nemožno pochybovať. Teraz sa zdá, že len na istý čas, ale to je výsledok Mečiarovho prístupu k politike a politickým partnerom. Vznikla však situácia pripomínajúca palácový prevrat. Systém moci, ktorý sa začal ustanovovať, bol prekonaný aspoň na čas. Podobná situácia vznikla, keď niektoré strany Národného frontu v čase prevratu vystúpili proti komunistom. Vtedy došlo k prevratu, dnes je však situácia o čosi iná. Predpokladom úspešnej kontroly je nielen vytvorenie systémových podmienok a zavedenie kontroly, ale aj jej udržanie. Vždy treba mať pripravenú nejakú zábezpeku. Inak je „kontrola“ len dočasná. Práve uvedomenie si toho je často problémom u neskúsených či nekvalifikovaných politikov, resp. ľudí uplatňujúcich nejakú formu moci a vytvára priestor na rôznu politickú taktiku. To je základná premenná v akomkoľvek mocenskom vzťahu. Tým je vytváraný priestor na uplatnenie politickej taktiky a stratégie. Aj najsilnejšia moc sa dá zvrhnúť. Je to dané existenciou týchto premenných, teda možnosťou taktizovať a prekročiť rámec daného systému. Fakt, že rozhodujúcim faktorom tohto procesu bola práve premenná veličina (prekvapujúca zmena správania sa inak do systému začleneného HZDS) iba potvrdzuje, že „nepremenné“– systémové veličiny – sú nastavené tak, aby umožnili reprodukciu moci. Niečo teda v Dzurindovom systéme zlyhalo – kontrola HZDS. Preto sa deje niečo, čo z hľadiska zjavnej orientácie HZDS akoby nemalo logiku. Nová politická situácia Prekonanie systémových podmienok však vytvorilo kvalitatívne novú situáciu, ktorá má (z čisto politického hľadiska) aspoň na prvý pohľad možno viac nevýhod ako výhod. Predovšetkým je každý režim začlenený do širšieho geopolitického rámca, čo sa prejavuje rôznymi pákami kontroly daného politického systému. V minulosti išlo najmä o nástroje hospodárske, vojenské a ideologické, v poslednej dobe sa prejavuje aj priama kontrola. Dnes Západ a najmä USA a regionálna mocnosť NSR kontrolujú prostredníctvom svojho kapitálu nielen našu ekonomiku (strategické podniky), ale aj prvky systému moci – a to práve tie „limitujúce“: masmédiá a „spoločenské“ organizácie. Tieto prvky sú izolované od nášho vplyvu. V podmienkach takejto úrovne politickej závislosti je samotná administratíva („vláda“) v podstate obmedzovaná týmto rámcom, ktorý vystupuje ako nemenné status quo. Samotná „palácová“ výmena administratívy spadá do bežného rámca „politickej nestability“ v kolónii. Tým, že nejaká politická sila vstúpi do istého politického rámca bez toho, aby sa ho pokúšala zmeniť, sa v podstate stáva jeho súčasťou. Geopolitické centrum môže takto získať pod kontrolu aj novú elitu. Preto sú „totalitné“ mechanizmy v perifériách (kolóniách) menej stabilné ako vo viac-menej suverénnych štátoch. To však nie je znakom ich neexistencie, ale naopak, ich menšej potrebnosti v podmienkach extrémnej politickej závislosti. O čo menej stabilná je vláda „strany“, o to väčšia je miera kontroly prvkov systému zvonka. „Politická nestabilita“ v periférnom štáte (teda výkyvy z hľadiska úplnej kontroly systému) nemá nič spoločné s demokratizáciou či demokraciou. Je to iba súbor špecifických podmienok kontroly daného systému. Tie sa vyskytovali tak v „kolóniách“ USA, ako aj v ZSSR. Výkyvy moci – zdanie demokracie V takýchto podmienkach sa vo veľkej miere odohráva i súčasná slovenská politika. Výmena administratívy tým, že sa ovládané prvky systému vymanili spod kontroly, nevytvorila potrebné podmienky na hlbšie zmeny. Presnejšie, nevychádzala z týchto podmienok (i napriek svojej legitímnosti). Stále je to iba výkyv, ktorého pôvodcom nie je širšie organizovaný a spoločensky zakotvený politický pohyb, a nie je to ani výkyv, ktorý by mohol (či mal ambície) dosiahnuť väčšie zmeny. Takéto „výkyvy“ je možné celkom úspešne začleniť do rámca daného režimu a ešte ich aj vykresľovať ako dôkaz demokratickosti daného systému. Dostať sa k „moci“ v podmienkach, keď nemáte šancu si ju udržať, je na prvý pohľad politická chyba. Tu však treba vychádzať z logického predpokladu, že vždy je lepšie moc mať (aj keď len na čas), ako ju nemať. Musíte ju však využiť racionálnym spôsobom, ako to dokázali reformátori typu Alexandra Dubčeka. Títo aj dočasnú moc využili aspoň na to, aby donútili hegemóna zaviesť také opatrenia, ktoré dlhodobo viedli k jeho pádu. Opozícii, ktorá sa o dosiahnutie politických zmien nepokúša, vlastne ide len o výmenu doterajších predstaviteľov na ich teplých miestečkách – v službách toho istého pána. Zmeny oproti roku 1998 Oproti roku 1998, keď sa dostal k moci doterajší režim, však došlo k niektorým podstatným zmenám politickej situácie. (1) Politické sily, ktoré sa dostali k moci na vlne „demokracie“, sa skompromitovali. Podstatou každého novodobého ideologického boja je úsilie vykresliť niekoho ako „demokrata“ a nositeľa „slobody“. Nasledujúce obdobie by však malo konečne umožniť aspoň na čas existenciu reálneho pluralizmu. (2) To isté sa týka aj charakteru politického systému (systému moci), ktorý tu bol zavedený. Tým, že došlo, aj keď určite len na krátky čas, k jeho narušeniu, sa iba prerušil proces politického uvedomovania verejnosti. Ten predstavuje významný zdroj sociálnej sily potrebnej na akúkoľvek reálnu politickú činnosť. Aj tu však platí, že je možné zdanlivú nevýhodu premeniť na výhodu. (3) Prevažná časť verejnosti získala negatívne skúsenosti s kapitalistickým systémom. Zároveň sa vyprofilovali jeho podporovatelia, teda došlo k hlbšiemu príkremu rozdeleniu spoločnosti na triedy. (4) Západ a najmä USA sa zo „vzoru“ premenili na objekt kritiky. Tým padol jeden významný ideologický faktor stabilizácie systému. (5) Začala sa však priama a iba informačnou blokádou zakrývaná kontrola systému zvonka. (6) Významným faktorom je naše členstvo v EÚ a NATO, zo strany ktorých sa dá očakávať „bratská pomoc zdravým silám“ a tlak na „nezdravé“. (7) Časť verejnosti nemá reálnu predstavu o obsahu základných pojmov a kategórií slúžiacich na označenie javov politického života. Slováci napríklad nevedia, že systém, v ktorom sa dôchodky stali predmetom podnikania v Chile, skrachoval. Naivne odovzdávajú svoje peniaze, ktoré možno už nikdy neuvidia. Považujú to za normálne, mysliac si, že je to tak aj inde. Podobne nevedia, že západoeurópske štáty nesprivatizovali svoje strategické podniky. Fakt, že naše strategické podniky vlastnia cudzie štátne firmy a že na tom zarábajú, neotrasie ich hlúpou vierou, že „štát je zlý vlastník“. A akákoľvek opozícia proti pravicovému extrémizmu je považovaná za ľavicovú politiku. Riadená zmena režimu Uvedené faktory majú zo systémového hľadiska i z hľadiska politickej stratégie veľký význam. Úlohou dnešnej vlády, ak má byť skutočne demokratická, je pokus o inú politiku, ako realizovala vláda predošlá, a v prípade, že bude za to potrestaná, vytvorenie takých spoločenských a politických podmienok, ktoré umožnia kritiku zavedených pomerov. Znamená to najmä pomenovanie toho, čo sa stalo v rokoch 1998 – 2006 s ekonomikou a politikou spôsobom, ktorý znemožní protivníkovi ideologické manévrovanie. Treba nastoliť kritiku, ktorá vtiahne protivníka do otvoreného dogmatizmu a obhajoby objektívne neudržateľných faktov. To výrazne sťažuje ich zakrývanie. Tento postup vychádza z predpokladu, že ideologická konfrontácia je prijateľnejšia z hľadiska toho, kto má väčšiu pravdu a menej zdrojov. Idey dokážu prežiť aj politický a materiálny útlak. Ak už raz dôjde na pomenovanie nejakého javu a protivník je donútený k jeho dogmatickej obhajobe, ideologicky máte vyhrané. Je to metóda, ako dočasné zdroje premeniť na trvalý úspech. Nová elita by mala pochopiť, že jej úlohou nie je vytvoriť podmienky na „hladké“ a ľahko maskovateľné prebranie kontroly nad celým systémom. Musí napomôcť vytvoriť štruktúru masmédií a reálnych spoločenských organizácií, ktoré budú spoľahlivo plniť svoju politickú funkciu, a ak by im v tom niekto chcel zabrániť, musel by ich otvorene potlačiť. To je jediný spôsob, ako vytvoriť demokratický systém a sťažiť nástup systému nedemokratického. Ak chce niekto jednofarebný systém, musí ho zaviesť tak, aby bolo každému jasné, že mu práve o to ide. Inak sa za demokraciu nikdy nebojovalo. Úlohou reálnej opozície nie je napomáhať sociálno-politickej demagógii protivníka, ale presadzovať svoj politický program. Ak to nie je možné krátkodobo, musí na to vytvoriť dlhodobé predpoklady. Ak to neurobí, nepredstavuje reálnu alternatívu vládnutia. Úloha novej vlády Úlohou novej vlády nie je rozbiť hlavou múr. Jej predstavitelia si musia ujasniť, či im ide o kariéru, alebo o politiku. Predstava, že si budú môcť dovoliť nejakou „bravúrnou hrou“ urobiť zo Slovenska ostrovček demokracie, suverenity (či dokonca sociálnej spravodlivosti) a ešte im k tomu západní politici zagratulujú, je naivná. Úlohou tejto vlády bude ukázať, že je možná aj iná politika, a povedať ľuďom veci, ktoré predtým nemohli vedieť. Ak sa aj v diplomatickej rovine nič nezmení, v ideologickej musí otvorene pomenovať „Dzurindove“ obdobie a zaujať k nemu postoj. Ak to urobí, stane sa objektom útokov a nakoniec asi prehrá. Ak to však neurobí, neurobí celkom nič. Iné sa totiž urobiť nedá. V krátkodobom horizonte sú uvedené predstavy nerealizovateľné. Akýkoľvek kompromis medzi silným a slabým nie je kompromisom, a preto nijaké „šachy“ s Američanmi či predstaviteľmi EÚ nemôžu priniesť úspech. Úloha novej moci spočíva v zmene spoločenských (hlavne ideologických, informačných a iných štrukturálnych) podmienok pre realizáciu politiky. S nimi si už nedokáže poradiť nijaká veľmoc a teda iba toto je cesta k politickej zmene, ktorá je objektívne z pohľadu verejnosti legitímna. Autor je študent politológie
