Odkliať skamenenú krajinu

Všimli ste si? Žijeme dnes v stave myšlienkovej neslobody, nie nepodobnom normalizácii. Ani v súkromí nemožno mimo dôverného okruhu vysloviť bez obáv svoj názor. Mechanizmus sociálnej kontroly sa líši. Nejde o priamu politickú hrozbu. No napriek tomu vládne v spoločnosti predstava jedinej správnej cesty, v dôsledku čoho je napríklad podpora SMER-u považovaná za niečo ako duševnú poruchu. Takýto stav je sám chorý. Má ďaleko od predstáv z novembra 1989 o politickom pluralizme a slobode myslenia. Roberta Fica sa v médiách stal „druhý Mečiar“, a to prakticky bez argumentov. Nanajvýš sa využíva nasledujúca trojčlenka: a) „Opäť ďalší populizmus SMER-u!“ b) opis zámerov SMER-u, okorenený sem-tam názormi protivníkov („nezávislých expertov“); c) „No, ako vravíme, populizmus!“ Tento cyklus sa neustále opakuje v duchu hesla, že stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou. Prečo taká hlboká nenávisť k ohlasovanej solidárnej spoločnosti, ktorú ponúka Fico? Úprimná odpoveď mnohých jeho odporcov – ak by sa k nej odhodlali – by bola, že mnohí by boli zámermi SMER-u každodenne poškodení. Museli by sa o niečo viac deliť s menej šťastnými. Povedať však otvorene, že ide o ich vlastné prízemné záujmy, je akosi... prízemné. Nakoniec, sebectvo sa bežne zahaľuje pláštikom osvietených dôvodov. Preto treba od vlastných záujmov odvrátiť pozornosť a zdôrazňovať, že SMER je hlúpy (elegantnejšie: nemá odborníkov), tára, Fico je populista atď. Prečo voliť SMER? Hlavným a nesmierne významným argumentom „za“ je, že SMER hovorí to, čo by ľavicová strana hovoriť mala. Program sociálneho štátu, ktorý si SMER osvojil ako bezpodmienečný minimálny základ, hovorí ľavicovému voličovi z duše. Slová SMER-u o tom, že Slovenská republika je v ústave definovaná ako sociálne a ekologicky orientovaná trhová ekonomika, majú tiež svoju hĺbku. Poukazujú totiž na fakt, že „reformy“ vlády Mikuláša Dzurindu od základu menia charakter štátu s mandátom približne 35 percent oprávnených voličov. Naposledy SMER vystúpil s jasnou iniciatívou v zahraničnej politike, keď vyhlásil, že v prípade účasti vo vláde stiahne slovenskú jednotku z Iraku. Tento postoj pritom zachováva dlhodobo a dôsledne: keď sa v roku 2003 v slovenskom parlamente rozhodovalo o jej vyslaní, bol to Robert Fico, ktorý vo vynikajúcom prejave tento krok jednoznačne odmietol. Program SMER-u je zo západoeurópskeho hľadiska skôr stredový ako ľavicový. Ľavicovo vyznieva iba v porovnaní s krajne pravicovou politikou súčasnej vlády. Regresívna daňová sústava („rovná“ daň v kombinácii s jednotnou DPH), komerčné zdravotníctvo, komerčné školstvo, privatizácia dôchodkového zabezpečenia – toto sú veci, ktoré ako celok nenájdeme v žiadnej západnej krajine, dokonca ani v Spojených štátoch. Zrušiť tieto „reformy“ by preto neznamenalo nič iné, než prinavrátiť krajinu k tomu, čo je v Európe celkom bežné. V prospech SMER-u hovorí, že Fico je veľmi schopný politik s dlhodobým strategickým myslením. V roku 1999 vystúpil z SDĽ, ktorá sedela v prvej Dzurindovej vláde, a založil SMER ako výslovne opozičnú stranu. To mala urobiť SDĽ ako celok. Dzurindovský program musel byť nevyhnutne nepopulárny, ale brzdiť ho zvnútra koalície nieslo so sebou riziko, že túto nepopularitu si odnesie práve jeho „brzda“. No pre SDĽ bolo v danej chvíli dôležitejšie byť pri privatizácii. Robert Fico začínal z nuly. V nasledujúcich voľbách získal vyše trinásť percent hlasov. Keby rovnakú politiku bola sledovala strana, ktorá štartovala z približne rovnakej úrovne, druhú Dzurindovu vládu sme vôbec nemuseli zažiť. Keď SMER vznikol, tváril sa ako „neideologická“, „pragmatická“ strana „manažérskeho typu“, ktorá nie je ani vpravo, ani vľavo, ktorú zaujímajú len „fungujúce“ riešenia. Od tejto podoby prešiel postupne k podobne nečitateľnej „tretej ceste“. Na začiatku tohto volebného obdobia si však Robert Fico spočítal, že na ľavici je vákuum, a aby sa vyhol osudu strany na jedno použitie (SOP, ANO, dnes asi SF), začal tento priestor obsadzovať. Manéver, ktorým to dokázal, bol obdivuhodný. Najprv hovoril len o opozícii voči „pravicovej vláde“. Seba za ľavicu však ešte neoznačoval. Neskôr sa vo vyhláseniach SMER-u začalo objavovať slovíčko „sociálny“. Napokon pohltil ľavicové ministrany (SOP, SDA, SDSS, SDĽ), vďaka čomu získal kreslo v Socialistickej internacionále i prídomok „sociálna demokracia“. A tak teraz pred voľbami môže SMER vystupovať ako hegemón stredoľavého spektra a bratať sa s Blairom či Paroubkom. Ficovo taktické majstrovstvo napokon ilustruje aj to, ako sa mu podarilo zbaviť sa Moniky Beňovej (a jej pozadia). Poslednú kvapku zrejme spôsobila jej neschopnosť vybaviť šéfovi strany stretnutie s Tonym Blairom počas jeho návštevy Slovenska, takže táto návšteva zapôsobila, ako keby Blair chcel podporiť Dzurindu. To je aj napriek podobnosti rétoriky o „reformách“ reálne nezmysel. No strata bodu zrejme Ficovi poslúžila ako zámienka, aby mohol „obetovať dámu“. Že sa mu to podarilo tesne pred predpokladanými víťaznými voľbami, je skutočne husársky kúsok. Šéf SMER-u vychádza pozitívne aj z porovnania s jeho hlavnými rivalmi. Vzorec správania sa slovenskej pravice, ktorý zosobňuje Mikuláš Dzurinda a ktorý pochádza už z čias súbojov s Vladimírom Mečiarom, možno nazvať politikou intrigánstva. Prvýkrát Mečiara pravica odvolala pomocou reálnosocialistickej ústavy, bez parlamentného hlasovania o dôvere. Druhýkrát prišiel o kreslo v dôsledku zákulisného preťahovania jeho poslancov na stranu opozície. Až na tretíkrát bol Mečiar porazený v demokratických voľbách – no až potom, čo pravica úspešne „rozpustila“ svoju málo populárnu identitu v zdanlivo širokej demokratickej koalícii. Opäť sa teda vďaka zákulisným dohodám vyhla jasnému názorovému súboju. Kauza podplácania novinárov pritom naznačovala, ako ďaleko sú „demokrati“ ochotní v tomto konaní zájsť. Tradícia intríg, zákulisných čachrov a handlov napokon vyvrcholila do úplnej degenerácie politickej kultúry na Slovensku, keď sa klasický systém súťaže strán prakticky rozpadol a namiesto stabilnej koalície stála vláda na korupcii nikoho nezastupujúcich poslancov. V zrkadle takéhoto správania sa Fico nemôže nejaviť ako demokratický politik. Nikdy sa nepokúšal dosiahnuť pád vlády podobnými metódami – môžeme sa spoľahnúť, že by sme o tom inak boli počuli. Naopak, vybral si výsostne demokratickú cestu – otvorený súboj názorov, v ktorej sa pokúša presvedčiť obyvateľstvo o svojej pravde. ...a prečo ho nevoliť No fakt, že Fico je veľmi schopný politik, je, samozrejme, aj výrazným argumentom proti nemu. Pretože politika je boj o moc. Schopný politik je predovšetkým oportunista, ktorý vie, ktorých častí programu sa v záujme udržania moci treba vzdať, ktorých ľudí sa zbaviť, o akú koalíciu záujmov sa v správny čas oprieť a akú zase opustiť. Nakoniec, veľmi schopným politikom bol aj Vladimír Mečiar. Z hľadiska voliča-diváka, ktorý sleduje boj o moc, je talent účastníka hry vždy dvojsečnou zbraňou. S tým priamo súvisí aj ďalší argument proti voľbe SMER-u. Možno mu veriť? Na šikovnom manévrovaní R. Fica je znepokojujúce práve to, že manévroval. Skutočne dnes verí tomu, čo vyhlasuje? Môžeme sa spoľahnúť, že keď sa zmenia okolnosti, neotočí sa o stoosemdesiat stupňov? SMER nie je stranou, ktorá by bola vznikla zdola, z iniciatívy samotných nižších vrstiev. Tento ideálny prípad je zrejme ešte nadlho nereálny. SMER nie je ani zbyrokratizovanou a skostnatenou, no predsa v mnohoročnej tradícii ukotvenou stranou, čo je prípad západných sociálnych demokracií. SMER sa ľavicou stal podľa vonkajších príznakov z marketingových dôvodov a takúto ideologickú záťaž nevlastní. Poľahky by teda mohol byť balónom, ktorý poletí tam, kde práve fúka vietor. Podobne ako sme nezažili socializmus, ale len „reálny socializmus“, máme teraz možnosť voliť nie sociálnu demokraciu, ale iba „reálnu sociálnu demokraciu“. Napokon, SMER už teraz spomínaný európsky štandard nepresadzuje úplne dôsledne. Robert Fico celkom správne poukáže na to, že v prípade „dôchodkovej reformy“ bolo hlavným účelom presmerovať obrovské toky peňazí z verejnej do súkromnej sféry. No zrušiť „druhý pilier“ už ochotný nie je – nanajvýš chce obmedziť percento odvodov, ktoré doň plynie. Podobne postupuje aj pri zrušení „rovnej“ dane. Samozrejme, ak má skončiť súčasná devastácia verejných služieb, ide o nevyhnutnosť. No návrh SMER-u zaviesť druhé daňové pásmo vo výške 25 percent je nedostatočný. Spomedzi krajín OECD by tak Slovensko podľa údajov z roka 2004 stále zostalo na poslednej priečke. Išlo by teda len o spomalenie, ale nie zastavenie „pretekov ku dnu“. Ďalším problémom je možnosť autoritárskych krokov SMER-u. Kým sa strana ešte tvárila „neideologicky“, Robert Fico nemal problém hrať na strunu „silného vodcu“ a „tvrdej ruky“. Neštítil sa zviesť sa na vlne latentného rasizmu – napríklad vtedy, keď sa stal právnym zástupcom rodiny Branislava Slamku, ktorý zomrel po pobodaní Rómom Máriom Bangom. Tým sa nemohol nespolitizovať súd s Bangom. Bol to takisto práve Robert Fico, kto na istý čas otváral na Slovensku tému trestu smrti, takú drahú fašizujúcim politikom typu Jána Slotu. Podobnými krokmi Ficova strana dávala najavo, že nemá problém využívať a legitimizovať ani tie temnejšie stránky svojich prívržencov. Slová o „tvrdej ruke“ síce zo strany SMER-u už dlhší čas veľmi nepočuť, no znamená to, že táto minulosť už neplatí? Ako by napríklad bola zareagovala na rómske nepokoje na východe Slovenska vláda SMER-u? (Inou vecou je, či by bola siahla na sociálne dávky, ako to spravil Ľudovít Kaník.) Odpoveď na podobné otázky nepoznáme. Napokon je tu otázka prístupu k životnému prostrediu. SMER je zrejme hlboko zabetónovaný v priemyselnom spôsobe uvažovania – jednoznačne sa napr. vyjadruje o podpore jadrovej energetiky. Západné sociálne demokracie sa pritom pod vplyvom konkurencie zelených už dvadsať rokov usilujú svoj program čo najväčšmi „ekologizovať“. Na Slovensku však enviroorganizácie zatiaľ reálnou politickou silou nie sú, a navyše sa stotožňujú skôr s liberálnymi názormi. Práve preto SMER z tejto strany žiadny tlak nepociťuje. Strana vie, že o týchto voličov nehrá. Vstup niekoľkých významných ekoaktivistov na kandidátku Slobodného fóra tento fakt podčiarkuje: SF je strana, ktorej hlavnou devízou je, že nie je ani SDKÚ ani SMER-om. Kto sa má stať víťazom? Napriek všetkému si myslím, že je dôležité, aby na Slovensku v nasledujúcich voľbách zvíťazila ľavica. Taká, aká je, aj so všetkými muchami. SMER si napriek dlhodobej a tvrdo negatívnej kampani prakticky všetkých médií udržuje svoje preferencie. To samo osebe je pozoruhodné. Vyslovene fascinujúce však je, kto SMER podporuje (podľa údajov Štatistického úradu SR). Navzdory mediálnemu obrazu mládeže ako bezstarostnej, prozápadnej, moderne a pravicovo naladenej časti obyvateľstva má totiž SMER dlhodobo najvyššiu podporu práve vo vekových kategóriách od 18 do 29 rokov – až okolo štyridsiatich percent! Podobne pozoruhodné je, že SMER skutočne oslovil presne tie spoločenské vrstvy, ktoré tvoria na Západe chrbtovú kosť sociálnej demokracie: zamestnancov, robotníkov s kvalifikáciou i bez, nezamestnaných a „ekonomicky neaktívnych“ (študentov, ženy v domácnosti...). A na tom záleží – aby vyhrali títo ľudia. Aby pre zmenu zaznel ich hlas. Aby sa jasne ukázalo, že to, čo sa so samozrejmou aroganciou vydáva za jediný správny názor, je iba účelovým presvedčením úzkej skupinky. Pretože je obrovský rozdiel medzi tým, keď je človek nahnevaný, frustrovaný, roztrpčený niekde v kúte sám, v kruhu rodiny či v krčme pri pive – a keď sa zrazu ukáže, že sám vôbec nie je a že podobne zmýšľa vlastne najväčšia časť spoločnosti. O to dnes ide. Odkliať zažitý stav myšlienkovej neslobody, v ktorom si neoliberálna ideológia kolonizovala prakticky celý verejný priestor, v ktorom okrajové kulty typu hayekovcov formujú politiku štátu. Pre toto je dôležité, aby ľavica vyhrala. Aby sa ukázalo, že kráľ je nahý. Že väčšina vôbec nesúhlasí s takzvaným „väčšinový názorom“. Samozrejme, prípadným víťazstvom SMER-u sa nič nekončí. Práve naopak. Presne od tohto okamihu je nevyhnutné začať budovať „opozíciu“, v zmysle dobrého organizačného základu, o ktorý sa bude možné oprieť, keď príde na lámanie chleba. Pretože k zrážkam dôjde. Možno sa to bude týkať nesplnených sľubov, možno Rómov, možno jadrových elektrární. A možno niečoho úplne iného. Ale skôr či neskôr sa to stane. „Nech hlasuješ, za koho chceš, aj tak sa k moci nakoniec vždy dostane vláda,“ vravia priatelia anarchisti a v niečom majú pravdu. Na to musíme byť pripravení. Otázka znie len, či je možné na vládu Fica tlačiť z lepšej pozície ako na vládu Dzurindovu. Či SMER voliť, alebo nie, to povedať neviem. Ale ľavica by vyhrať mala. Autor je doktorand na London School Of Economics