Propaganda v masmédiách II.
Toto bola iba jedna stránka masmediálnej propagandy. Notoricky známe je permanentné zavádzanie ideologických stereotypov, ktoré podsúvajú vykresľovanie skutočnosti v duchu aktuálnej ideológie. Ide o už tradičné táraniny o tom, že napríklad „štát je zlý vlastník“, hoci nie je jasné, prečo potom väčšinu našich strategických podnikov vlastnia cudzie štáty a zarábajú na tom dobre. Či to, že „vláda za to nemôže“, pretože nejaké odvetvie (plynárne) „odvládnila“ – a kto za to môže, že dané odvetvie je mimo spoločenskej kontroly? Prípadne, že „ceny určuje trh“ – a kto je v danom prípade trh? opýta sa uvažujúci človek. Ako môže byť zvyšovanie cien plynu na „trhovú cenu“ „efektívne“, keď sa dominovým efektom zisk plynární dajme tomu vo výške 10 miliárd prenesie do strát celej ekonomiky desaťkrát vyšších? Nevesta pre milionára „Vydaj sa pre peniaze a preži skutočnú lásku!“ znie heslo jeden nemenovanej reality šou. Toto heslo prevrátené naruby priemerne inteligentnému človeku hneď udrie do očí. Ak je daný výrok postavený naruby, prečo ho niekto ľuďom podsúva? Odpoveď je jednoduchá: je to propaganda sociálnych stereotypov. Určitý druh sociálneho vzťahu je tu podsúvaný práve preto, lebo ho treba z hľadiska sociálneho vedomia ľudí „legalizovať“. Normálna žena (rovnako ako aj muž) si vyberá sexuálnych partnerov na základe sexuálnej príťažlivosti danej jeho telesnými/duševnými vlastnosťami. Ide tu pritom o to vybrať si najvhodnejšieho sexuálneho partnera, ktorý má najlepšie duševné a telesné vlastnosti. Ak by sme mali biologizovať, môžeme povedať, že sexuálna príťažlivosť (daná telesnými a duševnými vlastnosťami) je mechanizmus zabezpečujúci reprodukciu kvalitných vlastností. Toto je, mimochodom, biologicky dokázaný fakt. U ľudí môžu z tohto hľadiska prevažovať viac či menej duševné či fyzické kritériá pre výber partnera. V dôsledku pôsobenia (autonómnych) sociálnych mechanizmov (typických pre ľudský systém usporiadania vzťahov) môže dôjsť k deformácii tohto mechanizmu. A teraz si dajme celý proces do kontextu s aktuálnym status quo. Ak v spoločnosti dochádza k veľkej majetkovej nerovnosti, kritériom nadväzovania sociálnych vzťahov (tu už nie sú sexuálne vzťahy sami osebe) a teda aj vzťahov medzi opačnými pohlaviami môže byť práve majetková výhodnosť. V rovine sexuality teda nastáva (u niektorých ľudí) deformácia sexuality. Napríklad žena (muž) si nevyberá partnera na základe jeho telesných/duševných vlastností, ale do procesu vstupuje aj kritérium sociálno-ekonomické. Nejde tam už o aktívny výber (kto sa mi páči), ale pasívny (kto ma zabezpečí). Nejde už o realizáciu sexuality – hľadanie si (v objektívnom zmysle) príťažlivého partnera, ale o použitie sexuality na získanie sociálneho zabezpečenia. Tento proces je natoľko známy a v sociálnej praxi pomenovaný rôznymi (aj neslušnými) nálepkami, že ľudia to väčšinou nemajú problém sociálne zaradiť („šľapka“). A skutočne, ak sa pozrieme na niektoré súčasné čiastkové tendencie v našej spoločnosti, musíme si uvedomiť, že niektoré typy sociálneho správania sa, ktoré boli považované za zastarané už pomerne dávno, sa v istých kruhoch v dôsledku určitých zákonitostí sociálneho a ekonomického vývoja opakujú. Niektoré dievčatá vo veku 20 rokov (hlavne v tzv. podnikateľských kruhoch) sú v istých smeroch konzervatívnejšie ako ich babička a prababička, ktoré úsilie vydať sa pre peniaze už vo svojej dobe považovali za nedôstojné ich „aktívnej sexuality“. Tento proces je výsledkom vývoja sociálneho systému v určitých ekonomických podmienkach. Sociálny „návrat“ je pritom badateľný aj vo viacerých oblastiach spoločenského života. Napríklad v politike, kde sa presadzujú ako „progresívne“ také smery, ktoré už pravica (!) za 1. ČSR považovala za prekonané („Kapitalismus ako spoločenský vývoj sa prekonal“). Úlohou propagandy sociálnych stereotypov je uľahčiť priechodnosť sociálnych javov vyplývajúcich s týchto tendencií vývoja v spoločnosti. Ide o to, aby tie typy vzťahov a javov, ktoré sú spojené s daným usporiadaním a formami jeho fungovania, boli v spoločnosti „priechodné“. Neviem len, či propagandisti rátajú s takou možnosťou, že napríklad pojem „nevesta pre milionára“ môže celkom dobre nahradiť doteraz používané „neslušné“ výrazy, v sociálnej praxi používané na označenie daných modelov sociálneho správania. Niekedy sa stáva, že propaganda sa obráti proti sebe. Na to sú však potrebné určité (opačne zamerané) zdroje a aktivita. Aký je stav vecí na Slovensku Čím menšie sú zdroje, tým vyššia, ale aj kvalifikovanejšia musí byť aktivita. Pod pojmom kvalifikovanejšia mám na mysli práve jej schopnosť pochopiť stav vecí, a tým aj podstatu (a teda aj slabiny) procesov prebiehajúcich v tejto oblasti. Treba si uvedomiť, že politická propaganda (vo všetkých uvedených aspektoch) znamená vlastne „oblbovanie“ ľudí. Medzi ňou a skutočnosťou je podstatný rozdiel. Ak si oponent uvedomí, v čom a v akom zmysle môže jej silu obrátiť presne opačným smerom. Ak to však má byť čo i len možné, musí existovať (aspoň aký taký) masmediálny pluralizmus, ktorý je predpokladom pluralizmu politického. Na tomto mieste sa vrátim k spomínanému Bielorusku. Tam existujú opozičné masmédiá. Na rozdiel od Slovenska. Na Slovensku existuje pár (a to doslova) opozičných týždenníkov. Opozičné denníky (Nový deň v roku 2004) a viaceré týždenníky zanikli (Zmena po tom, čo jej šéfredaktora odsúdili na 4 mesiace podmienečne). Rovnako aj jediné opozičné rádio. Zostali len denníky, ktoré sa vždy definovali (otvorene) ako „dzurindovské“. Nezmenila sa ich žurnalistická ani vlastnícka štruktúra, takže sa nemohla zmeniť ani ich politická orientácia. Pritom masmédiá sú len jedným z parametrov politického systému. Ďalšie jeho podstatné súčasti sú spoločenské organizácie. Ich „spoločenskosť“ je zjavná napríklad aj v tom, že sú poprepájané priamo personálne s politickou mocou, sú financované z jednotného zdroja (tri zahraničnopolitické fondy USA) a úplná „fraškovitosť“ týchto inštitúcií je daná aj charakterom ich členstva. „Mimovládky“ s rozpočtom okolo 1 mld. Sk majú doslova niekoľko desiatok členov, pričom toto členstvo je natoľko poprepájané, že niektorí (zhodou okolností politickí) členovia sú členmi siedmich „mimovládiek“ naraz. Dosahy ideologickej a politickej, ako i propagandistickej homogenity pre spoločnosť môžu byť veľmi katastrofálne. Spoločnosť obsahuje vnútorné mechanizmy na to, aby bola schopná na akýkoľvek tlak (aj ideologicko-propagandistický) reagovať v zmysle svojich objektívnych tendencií rozvoja. Tieto mechanizmy však musí niekto niečím uviesť do pohybu. My sa dnes nachádzame v situácií, keď si musíme uvedomiť, že možnosti iného masmediálneho pôsobenia ako v rámci režimu sú prinajmenšom rovnako obmedzené ako za bývalého režimu. Neviem, kto vymyslel taký nezmysel, že „komunizmus“ je „totalita“ a kapitalizmus „demokracia“: pred rokom 1989 sa hovorilo presne naopak... V tých časoch však existoval masmediálny (a propagandistický) vplyv zvonka a je maximálne diskutabilné, či ideologizácia, vrátane násilného zavádzania sociálnych stereotypov do spoločnosti, dosahovala úroveň dneška. Preto je doslova vlasteneckou úlohou tých, ktorí pôsobia v tom minime opozičných masmédií, aby na tento stav reagovali. Ak chceme vyvážiť ideologizáciu a režimizáciu spoločnosti, musíme najmä vedieť vytvoriť postoj k samotným technikám a prostriedkom, ktorými sa to robí. Na idealizmus za takéhoto stavu niet priestoru. Bez ohľadu na politickú orientáciu je najvyšší čas, aby si slovenskí intelektuáli uvedomili jeden podstatný fakt: na Slovensku nie je sloboda názorov, masmediálny a teda ani politický pluralizmus, ako sa hovorí. Ukáže sa to pri najbližších voľbách, ktoré budú znamenať reprodukciu moci aj napriek jej nelegitímnosti. Kvantitatívny pomer síl je neporovnateľný, a preto je hlavnou úlohou tých, ktorí nenahradili demokraciu politickou ideológiou, predovšetkým tento stav pochopiť a reagovať naň. Vyžaduje to maximálne organizovanú, odborne vysokú a koncepčnú činnosť. Nemám pocit, že by slovenské opozičné masmédiá teraz dosiahli túto úroveň. Pritom masa, ktorá na to čaká, výrazne prevyšuje počet tých, ktorí majú záujem byť za takýchto okolností konformní. Alebo zo seba jednoducho robiť „nevestu pre milionára“. Autor je študent politológie Literatúra: 1. Keller, J.: Úvod do sociologie. SLON, Praha 1992. 2. Sopóci, J.: Sociálne inštitúcie a sociálna zmena. UK Bratislava 2000. 3. Kol. autorov: Problémy sociálnej psychológie a propaganda. Pravda, Bratislava 1972.
