Politik verzus idiot
Ani ostatné štyri roky neprispeli k zásadnejšej štandardizácii domácej politickej scény. Skôr naopak! Politikom sa podarilo vytvoriť ešte výraznejšiu dymovú clonu nad každodenným procesom rozhodovania o veciach verejných. Politická scéna sa pomaly, ale iste stáva výsostným teritóriom na pôsobenie ľudí, ktorí bez akéhokoľvek voličského zázemia, no za výraznej podpory zákulisných finančných mecenášov presadzujú osobné či úzke skupinové záujmy na úkor celej spoločnosti. Staroveké vnímanie politiky pôsobí v dnešnej dobe na bežného človeka veľmi úsmevne a má silný utopistický náboj. V antickom svete bol politik považovaný za niekoho, kto aktívne obhajuje veci verejné, kto ma úprimný záujem riešiť problémy ostatných členov spoločnosti. Človeka, ktorý sa zaoberal sám sebou a hľadel len na vlastný prospech, považovali starovekí Gréci za idiota. Moderná doba otočila staroveké nazeranie na otázku politiky takmer o stoosemdesiat stupňov. V slovenských podmienkach sa stalo nepísaným pravidlom, že idioti sú čoraz častejšie považovaní za politikov a naopak, politik získava prívlastok idiot. Plamenné vyhlásenia niektorých volených zástupcov o odbornej či morálnej zásadovosti pri podpore dosť sporných rozhodnutí vychádzajú prinajlepšom z ich mylného presvedčenia, že voliči sú nemohúce stvorenia bez vlastného rozumu. Výrazným prejavom vážnej hniloby politického systému je zvláštne fungovanie zákonodarného zboru. Vďaka podivnej a časovo veľmi flexibilnej principiálnosti kresťanských demokratov mohla v tomto volebnom období sedieť v parlamentných laviciach takmer pätina nezávislých, či lepšie povedané, „chameleónových“ poslancov. Pred zrakmi verejnosti vedeli poslanci postihnutí chameleónovým syndrómom preskakovať z opozičného do koaličného košiara, dokázali meniť politické zafarbenie vlastnej tváre tak, ako im to umožnil (či prikázal?) v úzadí stojací finančný sponzor. Mikuláš Dzurinda ako hlavný navigátor „skupinkovej“ vládnej koalície si z tohto, pre formovanie politického systému veľmi nebezpečného javu nerobil nič. Dokonca sa pred televíznymi kamerami tváril, že na Slovensku sa v podstate nič zvláštne nedeje. Prečo aj!? Veď vďaka pôsobeniu novodobých idiotov v parlamente si šéf SDKÚ spoločne so straníckou družinou mohol vychutnávať takmer celé volebné obdobie čarovnú chuť politickej moci. Jasné pravidlá a demokratické princípy mu boli ukradnuté nakoniec aj preto, lebo stranícka pokladňa sa utešene rozrastala vďaka štedrým príspevkom od dobre utajovaných darcov. Dzurindovcov úplne náhodou obdarúvali ľudia, ktorí raz o svojej štedrosti vôbec nič nevedeli, inokedy si spomenuli, až keď sa o prípad začala zaujímať polícia a zistili, ako veľmi zbožňujú SDKÚ. Nebezpečné pravidlá fungovania slovenskej spoločnosti môžu začať meniť iba voliči. Jedine oni disponujú účinným nástrojom na dosiahnutie demokratickej zmeny. Každé štyri roky totiž držia v rukách hlasovacie lístky, ktorými môžu rozhodnúť, či spoločnosť budú spravovať zodpovední politici alebo novodobí idioti. Autor je politológ, venuje sa politickým analýzam
