Reformné zázraky v reálnom živote
Mladá žena, ktorá si po šiestich mesiacoch na materskej dovolenke napriek trojnásobnej rekvalifikácii našla zamestnanie iba vďaka známostiam a zarába minimálnu mzdu. Žena v stredných rokoch, ktorej sa nedarí ani to. Zvárač s nízkym platom, ktorému po daňovej ,,reforme“ stúpli mesačné životné náklady o stovky korún. Firma, ktorej majitelia sa po Miklošovej ,,reforme“ nabalili o desiatky miliónov, ale beztrestne okrádajú zamestnancov. Toto sú skutočné výsledky bezcitného štvorročného bačovania pravicovej vlády. Mikuláš Dzurinda si bezmála rok pred parlamentnými voľbami nechal vyhotoviť za desiatky miliónov korún daňových poplatníkov strategický komunikačný plán. Plán, na ktorom sa finančne podieľala i nezávisle sa tváriaca Svetová banka, mu radí, ako efektívne komunikovať dokonalosť reformných pokusov, ktoré uskutočnila jeho druhá vláda. Pravicoví politici nás tak použitím suchých štatistických údajov či využitím dúhovo sa ligotajúcich grafov dennodenne presviedčajú o tom, že nimi realizované reformy výrazne pomáhajú priemerne ťažko pracujúcim občanom. Reálny život je však o niečom úplne inom a medzi ľuďmi sa skôr hovorí o nevydarených pokusoch ako reformných zázrakoch. Hladové doliny a chudoba Východné Slovensko patrí podľa posledných sociologických zistení k najzaostávajúcejším regiónom v rámci celej Európskej únie. Merania kvality života poukazujú na skutočnosť, že do východného cípu Európy sa vracajú hladové doliny, mnohé domácnosti na vlastnej koži opäť pociťujú fenomén chudoby. Nielen mladí, ale i tí skôr narodení v čoraz väčšej miere opúšťajú rodiny a odchádzajú za prácou do vzdialenej cudziny. Masový odchod za prácou, vysoká chorobnosť či účelové zmeny zákonov pritom vytvárajú falošný obraz o úspešnom riešení regionálnych problémov. Dva príklady zo Spiša a Šariša vykresľujú veľmi podobné životné osudy stovák ďalších nezamestnaných občanov. Netreba ani dodávať, že spravidla ide o ľudí, ktorí prišli o zamestnanie nie vlastnou vinou. Pani Lucia ukončila školu s vyznamenaním a ako osemnásťročná začala pracovať v renomovanej bratislavskej firme. Po troch rokov sa vydala a rok nato sa spoločne s manželom tešila z prírastku v rodine. Život ju už po šiestich mesiacoch na materskej dovolenke prinútil hľadať si nové zamestnanie, pretože zo šesťtisícového zárobku manžela sa už vyžiť nedalo. Pustila sa do dvojročného posielania desiatok žiadostí o prijatie do zamestnania. Popritom si stihla vylepšiť kvalifikáciu absolvovaním troch rekvalifikačných kurzov. Až začiatkom tohto roka sa Lucii za pomoci vplyvných ľudí podarilo nastúpiť do miestnej výrobnej fabriky. Po takmer trojročnej spletitej ceste hľadania si zamestnania ju od nástupu do práce neodradila ani trojzmenná prevádzka ani nástupný plat presahujúci len o sto slovenských korún minimálnu mzdu. Zložitejší osud postihol pani Vierku, ktorá po osemnástich rokoch odpracovaných v štátnom podniku prišla na jar minulého roku o zamestnanie. „Vďaka“ dvom neplnoletým deťom, veku blížiacemu sa k štyridsaťpäťke a podľa jej názoru aj postave, ktorá ju nepredurčuje k víťazstvu v súťaži miss, sa už bezmála rok márne pokúša nájsť si zamestnanie v metropole Šariša. Vierkina rodina má na rozdiel od iných rodín s podobným osudom minimálne jedno šťastie navyše. Manžel – ako živiteľ rodiny – má na šarišské pomery nadštandardný príjem. Jedenásťtisícový príjem im zatiaľ pokrýva nevyhnutné náklady na bývanie, stravovanie či ošatenie. Predstava o spoločnej dovolenke však zostáva len v polohe zbožných prianí. S manželom sa skôr spoločne modlia, aby im osud nepriťažil a nemuseli mať nečakané výdaje, pretože už dnes žijú od výplaty k výplate. Rovná daň – obyčajní ľudia stratili Za veľký úspech považujú predstavitelia vládnej koalície zavedenie rovnej dane. Pravicoví politici presviedčajú verejnosť o tom, ako rovná daň prináša blahobyt všetkým, ako vďaka jednotnej dani z pridanej hodnoty nemusia chudobní doplácať na snobské maniere bohatých. Ivan Mikloš obhajoval rovnaké zdanenie aj na príbehu, v ktorom bohatý podnikateľ vykuruje bazén v rozsiahlej vile na úkor všetkých, lebo na plyn sa vzťahovala nižšia sadzba DPH. Pri podobnom rozmýšľaní tak mohol predseda SDKÚ M. Dzurinda považovať za nespravodlivé napríklad i to, že sadzba dane z príjmu robotníka zarábajúceho päťtisíc korún mesačne bola takmer o polovicu nižšia ako v prípade „milionára“. Rozdielna daň bola podľa nich nespravodlivá a vytvárala nerovnosti medzi ľuďmi. Štyria majitelia nemenovanej košickej spoločnosti, ktorí zamestnávajú takmer osemsto zamestnancov, majú z Miklošovej reformy radosť. Priemerný plat sa vo firme pohybuje na úrovni štrnásťtisíc korún. Treba pritom zdôrazniť, že v uvedenej sume sú spriemerované platy od vrátnika po rodinného top manažéra. Čistý zisk firmy sa pred zdanením v minulom roku vyšplhal na takmer dvestopäťdesiat miliónov. Majitelia sa slobodne rozhodli neinvestovať do zamestnancov či do modernizácie podniku ani korunu a tak sa ich majetok rozrástol o úctyhodných päťdesiat miliónov. Zamestnanci nevydržali nemo sa prizerať na „vykorisťovacie“ praktiky majiteľov a podali podnet na štátne inštitúcie v súvislosti s porušovaním pracovného práva. Kontrolóri zistili, že majitelia okradli zamestnancov o viac ako šesťdesiat miliónov korún, ktoré im nevyplatili za odpracované nadčasy. Za zistené porušenie zákona dostala spoločnosť iba polmiliónovú pokutu a za nečinného prizerania sa zo strany pravicovej vlády naďalej pokračuje vo vykorisťovacích praktikách. Podľa niektorých renomovaných ekonómov na rovnú daň dopláca každý, kto zarába do dvadsaťtisíc korún mesačne. M. Dzurindom ospevovaná reforma však najvýraznejšie postihla najnižšie príjmové skupiny občanov. Je to dané tým, že mesačné životné náklady sú prioritne viazané na poplatky za nájomné, energie či základné potraviny. Zvárač Vladimír zo Spišskej Novej Vsi na základe vlastných „sedliackych“ prepočtov zistil, že po zavedení rovnej dane stúpli jeho nevyhnutné náklady o celé desiatky percent. V reálnych číslach to v jeho prípade znamená osemsto korún mesačne. Podčiarknuté a zrátané: podpriemerne a priemerne zarábajúcim ľuďom – ktorých je na Slovensku vyše sedemdesiat percent – priniesla rovná daň (teda nižšia daň z príjmu) na jednej strane smiešne desiatky korún zisku, ale na druhej strane zvýšená jednotná DPH a vyššie spotrebné dane ich o stovky korún ukrátili. Zdravie – výsada bohatých Rovná daň nepríjemným spôsobom zasiahla i oblasť zdravotníctva, čím sa znížila životaschopnosť inštitúcií, v ktorých sa bojuje o záchranu ľudského života. Ekonóm jednej z najväčších nemocníc otvorene hovorí o tom, že od zavedenia rovnej dane sa zvýšili mesačné prevádzkové náklady nemocnice o takmer päť miliónov korún. Naopak, Zajacove reformné zákony spolu s päťdesiatkorunovými dennými poplatkami za hospitalizáciu priniesli do nemocničného mesačného rozpočtu maximálne pol milióna. Nehovoriac už o tom, že zdravotnícki pracovníci sa ocitli v začarovanom kruhu, ktorého pravidlá diktujú úradníci od zeleného stola. Poisťovne totiž cez stanovovanie nereálnych normatívov nepriamo určujú, koľko ľudí by malo byť chorých, kto by mal a kto by nemal byť liečený. Po niekoľkých nevydarených pokusoch pri reforme zdravotníctva si ľudia pri životných jubileách čoraz častejšie želajú zdravie. Túto skutočnosť potvrdzuje podnikateľ Milan, ktorý po piatich rokoch na vlastné oči vidiel, v akom marazme sa systém zdravotníctva nachádza. Po náhlych vysokých horúčkach navštívil pohotovostnú službu a takmer po dvoch hodinách čakania sa dočkal vyšetrenia od službukonajúceho lekára. Po zaplatení šesťdesiatkorunového poplatku si odniesol recept na tri druhy liekov, za ktoré musel zaplatiť viac ako štyristo korún, ale mohol ich začať užívať až na druhý deň. Pohotovostná lekáreň v okresnom meste je otvorená len do desiatej hodiny večer. V jeho prípade angína ukrátila rodinný rozpočet o päťsto korún, ale ak si zoberieme, že starší ľudia potrebujú k životu o niekoľko liekov viac, tak žiť dnes z dôchodku môže byť nad ľudské sily. Pre rozhodovanie sa niektorých „moderných“ politikov je postačujúce poznať niekoľko všeobecných čísel či chladných štatistických konštatovaní. Skutoční štátnici by však mali v spoločnosti presadzovať a potom realizovať také reformy, ktoré berú ohľad na skutočné životné príbehy, reagujú na požiadavky najviac ohrozených skupín spoluobčanov. Aj keď je málo pravdepodobné, že sa razom títo ľudia zmenia na úspešných a bohatých, nikto im nemôže odpierať právo na dôstojný život. Autor sa venuje politickým analýzam
