Spoločnosť a kultúra v procesoch európskej integrácie
„Bez kultúry štát nemá zmysel; kultúra je podmienkou skutočnej demokracie; kultúra je jedinou alternatívou proti novodobému barbarstvu, ktoré nás obkľučuje; kultúru nemožno diskvalifikovať ani pre politiku, lebo kultúra je nepretržitá, trvá napriek všetkým režimom; zmyslom slovenských dejín musí byť kultúrna spoločnosť, ktorá si určí nový poriadok hodnôt; až vtedy, ak Európa začne udávať tón v kultúre, bude príťažlivá pre svet a jeho budúcnosť; energia kultúrnosti je nenahraditeľná a jediné rezervy ľudstva sú v jeho mravnosti.“ To sú nadčasové a stále aktuálne slová. Sú obsiahnuté vo vyhlásení zo stretnutia, ktoré sa konalo v dňoch 14. – 15. júna 1996 v Trenčianskych Tepliciach pri príležitosti 60. výročia Kongresu slovenských spisovateľov z roku 1936, kongresu, ktorým znelo zdôraznenie významu sociálnej spravodlivosti, národnej rovnosti, humanizmu a antifašizmu, týchto hodnôt opretých o platné myšlienky a hodnoty všeľudskej kultúry. „V každej spoločnosti funguje kultúra ako tvorba hodnôt a ako pamäť jednotlivca, národa a ľudstva. Kultúra je svojou podstatou pluralitná – v tom je jej podstata a zdroj dynamiky. Pluralitu nemôže kultúre nikto udeľovať, vyplýva z rovnocennosti rozličných názorov a postojov a v demokratickom právnom štáte z rovnosti pred zákonom. Súčasný model štátnej kultúry vedie na jednej strane k protekcionizmu a podplácaniu, na druhej k diskriminácii.“ Týmito riadkami zas začínalo vyhlásenie účastníkov konferencie Dnešok slovenskej kultúry, ktorá sa konala dňa 16. októbra 1996 v Budmericiach, organizovanej opäť k 60. výročiu spomínaného kongresu. Problémy v našej kultúre sa opakujú a v niektorých oblastiach, nielen v oblasti financovania, sa čoraz viac vyhrocujú. Aj v tomto roku – už sedemdesiateho výročia pamätného stretnutia vzdelanej, kultúrnej a rozhľadenej inteligencie – musíme zápasiť o zachovanie významu a podstaty kultúry a samozrejme aj kultúrnosti v našej spoločnosti tak vo vzťahu k domovine ako aj vo vzťahu k Európe a svetu. Zdravie, vzdelanie a kultúra nemôžu byť dominantným spôsobom podriadené trhu. Takto definoval postavenie týchto dôležitých fundamentov v oblasti verejného záujmu v prospech humánneho a sociálneho rozvoja spoločnosti v jednom z mnohých rozhovorov francúzsky a európsky politik Michel Rocard. Jeho názory na Európu a modernú ľavicu vyvolali v poslednom období veľký ohlas. Veľmi dobre vie, čím musí dýchať moderná Európa, ako je dôležité nielen uchovávať, ale aj šľachtiť národné i európske vedomie a identitu. Nielen on pochopil význam týchto erbových spoločenských a ľudských fundamentov s väzbou na prítomný čas integračných a globalizačných činov a zmien. Odmietol pochybné táranie o tom, že zdravie, vzdelanie a kultúra sú dnes len tovarom a že tieto inštitúcie musia byť fabrikami, ktoré tento „tovar“ budú len ponúkať a predávať občanom za stále väčšie a väčšie ceny. Zavrhol formovanie prostredia, v ktorom bohatí a ešte bohatší majú za peniaze všetko a väčšina ostatných si poskytovanie a užívanie týchto statkov nemôže ani len čiastočne dovoliť. Žijeme vo svete neradostného neskutočna, v ktorom sú za peniaze fabrikovaní mnohí kvalifikovaní idioti, kultúrni vydedenci a duchovní bezdomovci. Žijeme aj vo svete primitívneho predvádzania sa pred kamerami ľudí, ktorí majú v hlave len betónovú kasu a v srdci kalkulačku. Rôzne reality šou ovládajú svet biznisu a tešia sa priazni bohatých obmedzencov a súčasnou prehnitou spoločnosťou vyfabrikovaných nezdravých, nevzdelaných a nekultúrnych chovancov. Zrejme aj preto sa dostala medzi oslovené osobnosti Slovenska za rok 2005 čerstvá víťazka VyVolených, a vynikajúci a vo svete uznávaní umelci, vedeckí a kultúrni pracovníci žijú v ústraní záujmu médií. Oni sa nepredvádzajú, nevyzliekajú a netrepú piate cez deviate pred kamerami a mikrofónmi médií. Len poctivo pracujú, prednášajú na špičkových univerzitách a účinkujú na uznávaných kultúrnych a umeleckých scénach v zahraničí, publikujú v renomovaných zahraničných odborných časopisoch a najmä vytvárajú predpoklady na to, aby sme boli vo svete vzdelanejší, múdrejší, kultúrnejší a tolerantnejší. Takéto osobnosti sa však dnes, v prítomnom bláznivom a často nemravnom slovenskom svete necenia. Obdivované a prezentované sú nahé telá, prázdne hlavy, luxusné autá, vyčačkané paláce či vily a plné peňaženky. Takáto je spoločnosť okolo nás, takéto sú aj rodinné, medziľudské, medzigeneračné a internárodné vzťahy. A taký je aj svet, ktorý sa jednoducho usiluje mať: užiť a prežiť, a nie dať: žiť a nechať žiť. Napokon, taká je aj kultúra nášho každodenného života. Odsúvanie národnej kultúry, vytláčanie uchovávania a rozvíjania pôvodnej kultúrnej tvorby s jej humánnym a sociálnym významom na vedľajšiu koľaj, existujúca moc peňazí nekultúrnych hráčov v spoločnosti, sa tak postupne podpisuje pod súmrak v slovenskej kultúre. Zvykáme si, chtiac-nechtiac, na násilie, vulgárne scény a slovo, na hlúposť, svorky zlodejov a klamárov. Dnes sú najčastejšie na prvých stránkach denníkov a týždenníkov, na obrazovkách komerčných televízií, ba často aj verejnoprávnych médií úspešní vyvolení, veľkí bratia či niektorí skorumpovaní nezávislí poslanci a politici. To majú byť príklady pre našu spoločnosť? Milan Rúfus tento stav dokázal ohodnotiť len jednoduchou vetou, že také pažravé Slovensko ešte nepoznal. V tomto roku si pripomenieme sedemdesiate výročie Kongresu slovenských spisovateľov, podujatia, ktoré sa nezaoberalo len vnútornými organizačnými, stavovskými, estetickými či literárnokritickými a prekladateľskými problémami. Práve naopak, spisovatelia rozličnej orientácie či „krvnej skupiny“ sa dokázali v tomto chmúrnom súvekom čase roku 1936 aktuálne zaoberať najmä budúcnosťou základnej orientácie slovenskej kultúry, literatúry a spoločnosti, slovenskými, európskymi a svetovými vzťahmi. História sa často opakuje, nie je to vždy rovnaké, ale podobné v dlhej špirále dejín. Veru v mnohom je zhodný medzivojnový čas s dnešnou dobou na Slovensku i vo svete. V kultúre a v kultúrnom konaní zvlášť, najmä preto, že našu prítomnú spoločnosť i svet ovládajú neprajníci kultúry. Dokážeme sa ubrániť proti prítomným ekonomickým, byrokraticko-demagogickým frázam a výbojom v našej kultúre? Dokážeme zmeniť pokusy o premenu ministerstva kultúry na realitnú kanceláriu či až jeho zrušenia? Ubránime sa súčasným trendom komercionalizácie kultúry? Zvíťazí model štátom transparentne podporovanej kultúry? Odmietneme, aby sa verejné služby v kultúre považovali za taký istý tovar ako automobil, plesové šaty, fľaša portského a balíček cigariet? Naďalej sa nechceme počúvať srdcom, myslieť hlavou a konať kultúrne i zodpovedne. Podpora bezbrehému a neuváženému podnikaniu v kultúre varuje. Výpredaj budov a pozemkov na všetkých poschodiach našej kultúry, štátnej správy aj samosprávy svedčí o tom, že nechceme myslieť na budúcnosť, na slovenskú kultúru a duchovné hodnoty, na našu ľudskú, národnú a európsku identitu. Krok za krokom si vypratávame svoj vlastný kultúrny dom. Kým v integrujúcej Európe sa veľký dôraz kladie na význam národných kultúr, formovanie jedinečných národných identít do žiaducej kultúrnej mozaiky európskej identity, kým v európskom priestore vznikajú ministerstvá kultúry aj tam, kde ich doteraz nemali, a my opäť začíname hovoriť o tom, ako naše ministerstvo čo najskôr popraviť. Nehovoríme, že ide o nekultúrne ministerstvo, ktoré neslúži občanom nášho štátu, také ministerstvo, ktoré sa usiluje viac podporovať podnikanie v kultúre ako vytváranie zdravých podmienok pre rozvoj kultúry v prospech občana i samotných tvorcov, keď sa v jej citlivom prostredí neustále experimentuje a z roka na rok menia podmienky. Chýba diskusia, vytratil sa dialóg, štátny a samosprávny úradník diktuje profesionálnemu odbornému pracovníkovi a manažérovi kultúry, autorovi a umelcovi, čo si smie a čo si nesmie dovoliť. Odmieta sa pochopiť, že vytvoriť, stvárniť dobrú myšlienku či obnoviť umelecké dielo je trvalá hodnota, ktorú posúdia dejiny a nie tzv. štátni sponzori a politici. Preto vytvárame podmienky na takúto diskusiu aj prostredníctvom nášho inštitútu a odborového zväzu. Na Slovensku sa budú veci meniť k dobrému až vtedy, keď sa začne dariť slovenskej kultúre a národnostným kultúram a keď zvíťazia kvalitné verejné služby nad biznisom a komerčným vnímaním kultúry. Až keď dokážeme vymiesť arogantný, pre kultúru nežičlivý a krutý egoizmus a individualizmus. Autor je poslancom Národnej rady Slovenskej republiky Príspevok odznel na seminári venovanom kultúrnej politike, ktorý zorganizoval inštitút ASA.
