Predali nás talianskemu pasákovi
Keďže väčšina mojej triedy odcestovala za prácou mimo Slovenska, rozhodla som sa ich nasledovať a vybavila si brigádu v zahraničí. Namiesto slnka, vody, priateľov a zábavy ma však čakal tvrdý pád na taliansku pôdu, z ktorej cesta späť už nebola možná. Nechcela som ísť pracovať do Írska ani Londýna, kde už úspešne zarábali moji spolužiaci. Odjakživa ma lákali južné krajiny plné slnka, mora a šťastných, temperamentných ľudí. Preto keď mi šéfka jednej hostessingovej agentúry, pre ktorú som už dlhší čas pracovala, navrhla, že môžem odcestovať ako hosteska do Talianska, neváhala som ani sekundu. Rodičovské výstrahy ani rady starších a skúsenejších ľudí ma nezaujímali. Behom dvoch dní som bola zbalená a pripravená na mesiac vycestovať. Sľuby sa rozplývajú Šéfka (ďalej len Jana) mi tvrdila, že pracovné povolenie mám vybavené, letenku zarezervovanú a na letisku v Ríme nás spolu s ďalšími troma dievčatami bude čakať majiteľ podniku, kde budeme pracovať. Mala ním byť diskotéka, otvorená denne okrem nedele. Pri temperamentných Talianoch a ich preslávenom nočnom živote sa mi to nezdalo nijako zvláštne. Mali sme pracovať od desiatej večer do štvrtej, maximálne šiestej hodiny rána. Za jednu noc nám Jana sľúbila 50 euro. Keď som si to prepočítala, predstavila si krásnu veľkú diskotéku, more, apartmán, kde budeme s dievčatami bývať, podpísala som zmluvu a už aj sedela v lietadle – smer Rím. Na letisku nás čakal veľmi sympatický pán. Naložil nám veci do veľkej bielej dodávky, zapol klímu, rádio a vyrazili sme. Nevedel rozprávať inak ako po taliansky a ako sa aj neskôr ukázalo, žiaden Talian neovládal inú reč okrem svojej rodnej. Vtedy vo mne začal hlodať červík pochybnosti, pretože v zmluve stálo, že stačí vedieť jeden svetový jazyk. Rýchlo som túto myšlienku zahnala. Keď sme však dorazili na miesto, vynorila sa opäť. Žiaden krásny apartmán v centre mesta. Ocitli sme sa na poli, kde boli dookola postavené tabule s nápisom Zona Industriale (Priemyselná zóna). V strede tejto pohromy stálo zopár obytných domov a inak nikde nič. Vystúpili sme z auta a zamierili do jedného z nich. Pri vchode nás už čakala urastená blondína s veľkými prednosťami a vytetovaným delfínom na pravom prsníku. Oblečenú mala iba spodnú bielizeň. S víťazoslávnym úsmevom nás privítala: „Ahojte, holky, volejte mě mamá. Jinak jsem Carmella.“ Spoza jej chrbta vyliezlo niekoľko fešných dievčat v nohavičkách a s cigaretami v ruke. Zvedavo si nás premeriavali. Boli to Slovenky. „Sladký život“ Točila sa mi hlava a nevedela som, či mám plakať alebo bezhlavo utekať niekam do neznáma. Nesúdiť ľudí podľa vzhľadu, opakovala som si. Schmatla som jedno z tých dievčat a odviedla ju nabok. Moje otázky nemali konca kraja, mykala som ňou sem a tam, až sa naštvala a povedala mi: „Neviem, čo vám kto nasľuboval. My sme tu na vlastnú päsť. Keď nebudeš s klientom chcieť spať, nemusíš. Do toho ťa nikto nútiť nebude. Ale po čase sama zistíš, že je to pre teba lepšie, pretože ťa zoberie do mesta alebo aspoň k moru. Tu sa to nedá vydržať.“ A ostentatívne odkráčala. Myslela som si, že odpadnem. V hlave mi hučalo. Len pokoj, to bude omyl. Keď sme sa vybalili, poobzerala som si apartmán. Okrem nás Sloveniek tam bývali ešte Rusky, Rumunky a Poľky. Večer pre nás prišla dodávka a odviezla nás na miesto. Veľké blikajúce srdiečko pri vchode mi napovedalo, že o diskotéku nepôjde. Ešte aj názov to malo krásny, La Dolce Vita (Sladký život). Vnútri boli plyšové kreslá so zebrím vzorom, tlmené červené svetlo a samostatné kabínky. Sadli sme si s dievčatami, s ktorými som pricestovala, nabok a začali sme kuť plány, ako sa odtiaľto dostať. Sem-tam nejaká z nich odbehla na záchod vyvracať sa a ja s ňou, aby som jej aspoň podržala hlavu nad misou. Bola som z nás štyroch najstaršia a povedala som si, že nesmiem spanikáriť a musíme to spoločne nejako vydržať, kým sa nám nepodarí dostať domov. Na druhý deň som však s hysterickým plačom volala Jane, že nás dala do bordelu. Upokojovala ma, že začiatky sú najťažšie a že máme vydržať, že nás presťahujú do iného mesta na diskotéku, ako sme mali sľúbené. Opakovala som jej, že chcem ísť domov a ona mne, že mám vydržať. Nechcela som ešte plašiť rodičov, bála som sa všetkého. Veľvyslanectvo nepomohlo Ešte tú noc nás donútili zbaliť SA a odviezli nás do hôr. Bolo to malé mestečko niekde v Toskánsku, všade naokolo lesy a viničné sady. Podnik bol rovnaký, až na to, že tam boli samé Slovenky, čo bolo pre mňa psychicky ľahšie, pretože som s nimi mohla aspoň komunikovať. Tu býval aj šéf lokálov, ktorému nás Jana predala. Nepríjemný hyperaktívny škriatok, ktorý iba štekal a my sme len čakali, kedy začne hrýzť. Prepaľovala som ho očami, kým ku mne nepodišiel, nechytil ma za bradu a nepovedal: „Bella, bella, ty veľa zarobíš, ak budeš múdra.“ Povedala som mu taliansku nadávku, ktorú som sa naučila, načo sa len zasmial a povedal, že som prišla ako mníška a odídem ako k...a. Potom sa pozrel na baby a povedal im, že ony tiež. Ešte nás upozornil, aby sme nikde nespomínali jeho meno, zakázal nám rozprávať sa s kýmkoľvek okrem neho a vodiť si do továrne návštevy. A najviac nás upozorňoval na policajtov, tých sa bál ako čert kríža. Vtedy som napísala mame, aby mi poslala číslo na slovenskú ambasádu v Ríme. Bolo mi to však nanič, pretože náš šéf mal pod palcom veľkú oblasť Talianska a ako sa neskôr ukázalo, celú políciu v Abbadii, kde sme bývali. S dievčatami sme vedeli, že sa nám odtiaľto nepodarí len tak ľahko dostať. Keď sme kráčali po ulici, staré talianske vdovy sa prežehnávali, ľudia sa na nás zvysoka pozerali a mladí chalani nám ponúkali so smiechom peniaze za služby. Boli sme tam niekoľko nocí. V podniku sme len sedeli a dookola prebe-rali plán úniku. Nebavili sme sa s nikým a postupne som pristihla in flagranti Slovenky s dedkami, o ktorých som vedela, že doma by ich opľula každá z nich. Vedeli, že jedine tak sa im podarí udržať si ich ako zákazníkov, ktorí im budú platiť drahé večere, brávať ich do mesta a kupovať im značkové oblečenie. Uľahčovali si tým svoj život v talianskom lokále, život v cudzom prostredí, ďaleko od domova, bez peňazí a jedla. Ťažko ich odsudzovať, každá mala svoj osud a dôvod, prečo bola tam, kde bola. Všetky sme boli iné a ani jedna nebola zlá. Útek domov V jeden večer pribehol náš šéf do továrne, poskakoval naokolo a vrieskal, že ostaneme v továrni, že nikam nepôjdeme, lebo prídu policajti z iného mesta a my spanikárime. Bála som sa a vedela som, že už nevymyslíme nič. Ešte ten večer som zavolala otcovi a hodinu som mu plakala do telefónu. Rozpovedala som mu všetko. Upokojoval ma a vyčítal mi, prečo som mu to nepovedala skôr. A potom mi povedal, nech zistím presné mesto a on po mňa príde. To som sa rozplakala ešte viac, pretože som sa bála, že mu niekto niečo urobí, vedela som, že talianska mafia je v tomto bezohľadná. Večer sme s mojou spriaznenou dušou Zuzkou odišli tajne do mesta a podľa pohľadníc sme zistili, kde sa presne nachádzame. Napísala som to otcovi. Potajomky sme sa zbalili, aby žiadna baba nevedela, že odchádzame. Mohla to povedať šéfovi a toho sme sa obávali. Na druhý deň o siedmej ráno prišiel môj ocko. Spolu s ním tam bola aj mama. So Zuzkou sme ich boli čakať v centre mesta pri fontáne. Mali sme veľký strach z každého auta, ktoré prešlo okolo nás. V každom mohol sedieť náš šéf. Keď ma rodičia zbadali, vyhŕkli im slzy. My so Zuzkou sme nevedeli prestať plakať, plakali sme od úľavy, od bolesti, od sklamania. Rýchlo sme nastúpili do auta a išli do továrne po veci. Druhé dve baby nás len nemo sledovali. Chceli sme, aby išli s nami, môj otec by ich zobral aj do kufra, ale tvrdili, že ešte vydržia, pokiaľ nič nerobia a dostávajú fixný plat. To, v akom sú prostredí, že okolo nich behajú sporo odeté Rumunky a Rusky v spodnej bielizni, že tam chodia starí chlapi, ktorým treba robiť spoločnosť, boli ochotné prehryznúť. My však nie. Nasadli sme do auta a nezastavili sa skôr ako za hranicami Talianska. Cesty späť niet Keby som to mala zhrnúť, dalo by sa povedať, že všetko zlé je na niečo dobré. Ale niekto, kto niečo takéto neprežil, nikdy nepochopí, ako sa tieto dievčatá cítia, čo sa im premieta v tých krásnych hlavičkách. Nikto si nedokáže predstaviť tú bezmocnosť a hlad, ktoré naozaj robia z mníšok k...y. Keď vrhnete mladé neskúsené dievča, ktoré navyše neovláda jazyk, do náručia talianskeho pasáka, nemá šancu sa brániť. On presne vie, ako ho dostať na tú pozíciu, ktorú si želá. Najprv ho naláka na slušný zisk. Postupne je však peňazí menej a menej. Postupne je menej a menej aj jedla. Dievča sa usiluje prežiť a rovnako sa usilujú dievčatá naokolo. Zrazu to robia všetky a všetkým sa zo zdá normálne. Cesty späť niet. Autobusy nechodia. My sme, bohužiaľ, neboli prvé ani posledné. Možno sme však boli prvé, ktorým sa nič nestalo a napriek podmienkam sme dokázali nespanikáriť. Iné dievčatá však už také šťastie, ako sme mali my, mať nemusia. Meno autorky je redakcii známe, na jej vlastnú žiadosť ho neuvádzame.
Prebrané z www.changenet.sk
