Európa bez vízie

V regionálnych voľbách v Nemecku bola pred časom mimoriadne úspešná krajná pravica. V Holandsku, vzore multikultúrnej spoločnosti, prebehla vlna komunálnych nepokojov s následným vládnym plánom sprísňovania imigračných zákonov. V diskusii o tureckom členstve v EÚ sa objavuje čoraz viac xenofóbnych argumentov... Už pár rokov sa európska ľavica nevie zhodnúť, kto je jej väčším nepriateľom – centristická pravica, ktorá ju v druhej polovici 90. rokov nahradila na poste najsilnejšej európskej politickej skupiny, alebo extrémna pravica, ktorá jej kradne voličov a mení štruktúru politického diskurzu. Neuvedomila si pritom, že najväčším nepriateľom si je ona sama, jej vlastná ideologická nekompetencia, ktorá ju ovláda približne od prvej polovice 90. rokov, keď sa de facto vzdala svojej snahy rozšíriť efektívne model sociálneho štátu na celoeurópsku úroveň. Prečo získavajú extrémne pravicové a xenofóbne hlasy stále silnejšiu podporu? Jednoduchou, no hlavne nesprávnou odpoveďou by bolo konštatovanie, že sen o multikultúrnej spoločnosti prosperujúcej pre všetkých jej členov nebol od začiatku ničím iným než len snom. Pravda je však inde – ľudia v Európe sa k extrémizmu prikláňajú presne z tých istých príčin ako ľudia kdekoľvek inde na svete. Sú vystrašení nezamestnanosťou, terorizmom, zločinom, chudobou, vylúčenosťou... Pravicový extrémizmus prináša zdanlivo jednoduché „riešenie“, o ktorom navyše tvrdí, že sa nijak nedotkne „väčšiny“ – stačí len udržať imigrantov za hranicami, asimilovať menšiny alebo ich aspoň prinútiť správať sa podľa noriem určených väčšinou, každú neprispôsobivú „inakosť“ vytisnúť na okraj spoločnosti alebo za jej hranice. Dodatočný bonus – ušetria sa prostriedky „mrhané“ na budovanie multikultúrnej spoločnosti, pozitívnu diskrimináciu, boj s vylúčenosťou. Mainstreamoví politici hádžu často radi vinu (hoc i nepriamo) na nechápavú verejnosť. V skutočnosti by ju mali hľadať u seba – a to platí dvojnásobne pre sociálnodemokratickú ľavicu. Na zmenu situácie, ktorú prináša zrýchľujúci sa proces globalizácie, nedokázala nájsť zatiaľ adekvátnu odpoveď, a tak reaguje buď ekonomickým liberalizmom a spoliehaním sa na predvolebný politický marketing (ktorého techniky hraničia s manipuláciou), alebo neúspešným (a hlavne často neúprimným) bránením starých národných sociálnych systémov. V prípade krajnej potreby niektorí „ľavicoví“ politici neváhajú siahnuť ani k takým „osvedčeným“ nástrojom, ako nacionalizmus a xenofóbia. Neexistencia európskej vízie je zakrývaná rečami o obrane „národného štátu“. Európsky sociálny model vznikol v špecifickej situácii. Západná Európa ako súčasť centra svetového systému bola schopná získavať dodatočný kapitál z externého prostredia a sociálne systémy tak mohli byť budované bez toho, aby bolo treba „príliš“ siahať na kapitálové zisky. Oslabovaním lokalizácie kapitálu rozšírením trhu na globálnu úroveň, pokrokom v dopravných a komunikačných technológiách, ktoré so sebou prináša v posledných rokoch globalizácia, sa však tiež stráca nutnosť „spoločenského kontraktu“ v materských krajinách kapitálu. V európskom prípade bol týmto „spoločenským kontraktom“ sociálny model. Európske globálne pôsobiace firmy čoraz hlasnejšie požadujú „flexibilnejšie“ sociálne systémy, nižšie daňové a administratívne zaťaženie a v konečnom dôsledku lacnejšiu pracovnú silu a argumentujú pritom konkurencieschopnosťou. Globalizácia v posledných rokoch mení vzťahy medzi centrom a perifériou a „ľavica centra“ – teda európske politické strany – sa tomu nedokáže prispôsobiť. Reálnym riešením by bola fungujúca európska federácia – nie superštát, ktorý je sám sebe zmyslom fungovania (pred akým radi a zavádzajúco strašia euroskeptici), ale efektívna politická štruktúra schopná regulovať ekonomické procesy na európskej, národnej alebo regionálnej úrovni. Sama osebe však nestačí. Aj európska federácia by totiž nutne bola súčasťou svetového systému a hoci by dokázala ťažiť zo svojho postavenia centra (a časť týchto ziskov by bola možno ochotná redistribuovať svojim občanom), svoj plný potenciál by nikdy nedosiahla, ak by sa „sociálny štát“ nesnažila vyvážať aj za svoje hranice. Prirodzene, nemohla by to byť nová verzia „civilizačnej misie“ tentoraz vedená v mene štátu blahobytu. No prostredníctvom svojho pôsobenia v medzinárodných organizáciách, rozvojovej pomoci a vlastnou obchodnou politikou by táto zjednotená únia mohla pomáhať posilňovaniu sociálnych systémov aj v iných krajinách sveta. To je však vzdialený sen. Zatiaľ máme politikov bez riešení a politikov s nebezpečne jednoduchými riešeniami.