Nové formy kultúrnej spolupráce v Európe

Tak sa to konečne podarilo! Európska únia sa rozšírila o 10 nových krajín a 75 miliónov obyvateľov. Pristupujúce krajiny vyvinuli veľké úsilie, aby splnili podmienky EÚ. Práve Slovensko si svojím bezprecedentným hospodárskym vzostupom získalo obrovský rešpekt v iných krajinách ako nový automobilový národ Európy. K súčasnej vlne rozšírenia Európskej únie viedli predovšetkým hospodárske dôvody. Teraz sa hovorí o harmonizácii príjmov v strednej Európe ako prostriedku na zníženie tlaku na zmenu príjmovej štruktúry západoeurópskych krajín. Mali by vzniknúť nové odbytiská. Ako príklad sa uvádzajú Spojené štáty americké. Globálny svet potrebuje konečne veľký a silný štátny útvar. Zároveň však môžeme pozorovať prekvapivý nový trend – túžbu po malých štátoch. Každá etnická menšina by najradšej mala svoj vlastný štát, v ktorom by si sama vládla, hovorila v ňom vlastným jazykom a rozvíjala vlastnú kultúru. Verím, že tento trend možno vysvetliť psychologicky. Čím väčší a neprehľadnejší je štát, čím neprehľadnejšie a nekontrolovateľnejšie pripadajú ľuďom jeho správne štruktúry, tým väčšmi si želajú jasné a kontrolovateľné vzťahy, vlastný malý štát, ktorému človek rozumie, v ktorom môže hovoriť rečou svojho detstva, a v ktorom má človek reálnu šancu podieľať sa na jeho vytváraní. Veľkú rolu pri tom samozrejme zohráva aj história. Je stále prekvapujúcejšie, aký silný vplyv má tisícročná história na formovanie súčasnej politiky práve v strednej Európe. Stále však zostáva nádej, že etnické a národnostné otázky v spoločnej Európe pomaly ustúpia do pozadia a raz preváži to spoločné. Zároveň – a to nie je možné dostatočne zdôrazniť – je kultúra menšín drahým tovarom, ktorý je potrebné chrániť! Z ankety nemeckého kultúrneho týždenníka „Focus“ (14 / 2004) vyplynulo, že väčšina opýtaných, presne 66 %, na otázku „Aké pozitívne vplyvy má rozšírenie?“, odpovedala: „Znamená kultúrne obohatenie.“ Až potom nasledovali dôvody ako nové trhy, jednoduchšie cestovanie, stabilita a globalizácia. Ak by sme mali veriť tomuto reprezentatívnemu prieskumu, kultúrny aspekt má pre ľudí výrazne vyššiu hodnotu, než aspekt politický alebo ekonomický. Tento výsledok ma spočiatku ohromil, ale neskôr mi poskytol zadosťučinenie. Európska integrácia je nielen ekonomickou a politickou, ale aj kultúrnou nevyhnutnosťou, a znamená aj kultúrnu príležitosť. Preto je prekvapivé, že len veľmi málo novinových článkov a komentárov, ktoré sa zaoberali a zaoberajú veľkými zmenami po 1. máji, sa zmienilo o kultúrnych aspektoch procesu rozširovania. Stále sa hovorí o politike a hospodárstve, sociálnych štandardoch a vývozných príležitostiach. Kultúra sa nepovažuje za dôležitú. Prinajmenšom v jednej zo správ nemeckej spolkovej vlády „10 dobrých dôvodov pre rozšírenie“ sa však na druhom mieste spomína „väčšia kultúrna a duchovná rozmanitosť.“ Tu je reč o kultúrnom dedičstve a „celkom jedinečných schopnostiach“, ktoré sa vniesli do EÚ. To všetko je však také vágne, že vzniká podozrenie, či „kultúrnou rozmanitosťou“ nie sú myslené talianske špagety a slovenská kapustnica, doplnené o výmenu folklórnych súborov. To však určite nemôže byť celá kultúra v zjednotenej Európe! A aj starý slovenský zvyk, na Veľkú noc šibať ženy korbáčom, by pri vývoze mimo slovenských hraníc mohol viesť k nedorozumeniam. Patrilo by sa teda urobiť rozlíšenie medzi kultúrami a kultúrou. Kultúrna politika by sa mala v prvom rade zaoberať kultúrou. Jej témou teda nie je napríklad skutočnosť, že islamské ženy nosia na hlavách šatky, ale to, akú hudbu tvoria, alebo aké knihy píšu. V súčasnej diskusii sa síce spravidla hovorí o kultúre, ale pričasto sú týmto pojmom myslené osobitosti jednotlivých kultúr. Na tomto mieste je dovolená jedna naivná otázka: Čo je to vlastne Európa? Sú to vlády, zákony a nariadenia? Sú to firmy a obchodné domy? Alebo skutočnú Európu predstavujú jej kostoly a pamätníky, divadlá a orchestre, spisovatelia a maliari? Odpoveď určite znie: to všetko spolu je, ale aj nie je Európa. Európu tvoria predovšetkým jej obyvatelia, a všetko, čo bolo pre týchto obyvateľov vytvorené. Úlohou politiky a hospodárstva, pamätníkov a múzeí je slúžiť ľuďom, a teda nie sú v žiadnom prípade samoúčelné. Všeobecne rozšírená fixácia na hospodárske aspekty pôsobí pochybne. Túto skepsu umocňuje aj patetický citát z Biblie: „Človek nie je len chlebom živý!“ Ku šťastiu potrebuje aj identifikáciu so svojím okolím, sociálnou štruktúrou, v ktorej žije. K tomu patrí aj účasť na ideách a myšlienkach, a patrí k tomu aj pocit byť chápaný. Ľudia chcú komunikovať o svojich radostiach a obavách. Svet, v ktorom sa človek cíti stratený, ktorému nerozumie, vzbudzuje strach, sprostredkúva pocit neukotveného bytia, cudzosti. K dobrému životu patrí nielen materiálny blahobyt, naplnenie základných potrieb, ale aj pocit zakotvenosti vo svete, cítiť sa vo svete doma. A presne toto všetko tvorí kultúru! Spisovateľ vsádza svoje postavy do podobných situácií, aké jeho čitatelia poznajú z každodenného života. Odzrkadľuje ľudské radosti a strachy. Podobne sa to deje v umení a hudbe. A to je len minimálny aspekt z obrovského spektra umeleckých možností! Ku kultúre patrí aj spev v Lotyšsku, karneval v Kolíne a Benátkach, portrétisti na Karlovom moste v Prahe a predavači kníh na nábreží Seiny. Na druhej strane je dôležitou súčasťou kultúry Louvre, Viedenská filharmónia či Britská knižnica v Londýne. Kultúra v sebe zahŕňa neslýchané spektrum, ktorého šírku sa doteraz ešte nikomu nepodarilo celkom zmerať. Kultúra je životne dôležitá, ba bude stále neoceniteľnejšia. Keď nastanú ekonomické ťažkosti, teda keď nastúpi obmedzovanie, a všetky európske krajiny dnes musia bojovať s nedostatkom financií, vždy sa najprv šetrí na kultúre. Zdá sa byť postrádateľnejšia, než sociálne príspevky a dôchodky. Akú sú teda dôsledky? Keď sa pozeráme na úlohu kultúry v celom jej širokom spektre a jej psychologických funkciách, nemôžeme poprieť určitú príčinnú súvislosť medzi kultúrnymi deficitmi a sociálnou dezorientáciou, medzi psychickými ochoreniami a narastajúcou delikvenciou mladých ľudí. Úplne jasne sa to dá diagnostikovať u detí, ktoré sú odkázané iba na pseudo-kultúru televíznych prijímačov. Dôsledky šetrenia na kultúre, kultúrnu vzdialenosť, je možné rozoznať dokonca aj pri integrácii imigrantov. A títo imigranti hrajú v dnešnej Európe dôležitú úlohu, nakoniec, žijeme v dobe nového sťahovania národov. Redukcie v kultúre teda vedú priamo k fiasku. Primálo sa dbá aj na to, že kultúra môže byť hospodárskym faktorom. Už len prostredníctvom turizmu za kultúrnymi pamiatkami je možné získať značné prostriedky. K tomu jeden príklad: Mesto Kolín s jedným miliónom obyvateľov prevádzkuje deväť múzeí. Jedna poradenská firma vypočítala, že tieto múzeá mu prinášajú viac peňazí, než vydá na ich údržbu. Ak spočítame len všetkých turistov, ktorí navštívia mesto kvôli týmto múzeám, peniaze, ktoré zarobia hotely a reštaurácie, tržby, ktoré turisti okrem toho urobia v nákupných centrách a obchodoch, stojí za kolínskymi múzeami podceňovaná ekonomická sila. Mestá a regióny v celej Európe sa intenzívne snažia stať sa sídlami priemyselných podnikov, usilujú sa o zakladanie nových tovární a obchodov. Rozhodujúcu rolu pri investíciách takéhoto typu hrajú samozrejme dane, úroveň miezd, infraštruktúra, ceny pozemkov. Ale nemali by sme podceňovať ani pôsobenie tzv. „slabých faktorov“. Konečné rozhodnutie o sídle podniku prijímajú ľudia. Manažéri, ktorí sa do nového prostredia budú sťahovať so svojimi rodinami. Manažéri majú veľký záujem o dobré školy pre svoje deti a o kultúrne prostredie na vysokej úrovni. Podľa prieskumov ovplyvňuje tento záujem firemné rozhodovanie pri voľbe lokality až príliš často. Kultúra je aj faktorom, ovplyvňujúcim hospodársku podporu, ale tí, ktorí prijímajú politické rozhodnutia, sú o tom príliš málo informovaní. Vidia vždy len náklady, a nie nepriame príjmy. Predsa by však bolo úplne nerealistické žiadať, aby sa znížili dôchodky a zrušili materské školy, minimalizovali výdavky na sociálne podpory a podpory v nezamestnanosti, ale aby sa na kultúru mohlo míňať plnými priehrštiami. Ekonomický nedostatok, povinnosť šetriť, zasahuje aj kultúru, a tým ju samozrejme spochybňuje. Je len jediné východisko z biedy: kultúra musí sama niečo zvážiť. Musí sa naučiť vystačiť si so značne obmedzenými prostriedkami. Práve tu sú ukryté veľké šance: v rozšírovaní EÚ, v nových členských štátoch. Nejde len o vzájomné obohatenie. Prirodzene, vo väčšej Európe sa určite zrodí celý rad nových ideí a podnetov. Dôležitý a mnohokrát prehliadaný je fakt, že umelci prostredníctvom rozšírenej Európy získavajú nové publikum. Aj umenie totiž potrebuje nové trhy! No kultúrni pracovníci by konečne mali prestať bedákať a sťažovať sa. Prinajmenšom v Nemecku sa lamentovanie tak rozmohlo, že sa stalo takmer synonymom pre kultúru. To neznamená, že kultúra by nepotrebovala efektívne presadzovanie svojich záujmov. Musí však zohľadňovať aj spoločenskú realitu. Napríklad sťažnosť, že divadlu nikto nezaplatí scénickú dekoráciu, ktorá by sa použila iba v piatich predstaveniach, ale stála by o niekoľkostotisíc euro viac. Bude sa prisahať na obmedzovanie umeleckej slobody. Ak by však zároveň boli zavreté knižnice, ktoré by s rovnakým množstvom prostriedkov bolo možné prevádzkovať ešte rok, toto lamentovanie hraničí s cynizmom. Vo všeobecnosti sa zánik západu a najmä kultúry už po stáročia cituje tak často, že to u kompetentných v politike vyvoláva len zívanie. Ak by napríklad požiarny zbor tak často vyhlasovali za zbytočný, už by neprišiel hasiť v prípade, že by skutočne horelo! Dnes si už aj oblasť kultúry vyžaduje ekonomické jednanie. Kultúra môže vyťažiť zo zmenených situácií ekonomické výhody. Na to je však potrebná zmena myslenia, opustenie starých schém a zabehaných koľají. Dovoľte mi uviesť jeden obraz zo stredovekého sveta: Nielen vlastná kostolná veža je dôležitá, a nejde ani o to, všade postaviť vlastné pekné kostoly. Výstavba toľkých kostolov si vyžadovala toľko času a síl, že ľudia často nestíhali obrábať svoje polia a hladovali. Pritom by vlastne stačil jeden kostol pre niekoľko dedín! Konečne by sme sa mali naučiť spoločne používať svoje kostoly. Kultúrna rozdrobenosť na malé štáty už bude nezodpovedná aj z ekonomického hľadiska. Spoločné kultúrne projekty sľubujú vyššiu umeleckú úroveň pri nižších nákladoch pre jednotlivých zúčastnených. Budúcnosť kultúry v Európe spočíva v spolupráci, v budovaní sietí. Ústne sme sa síce už dávno zapredali spolupráci, ale v realite tieto dohody takmer nikdy nevedú k rozdeleniu zdrojov. Ešte stále chce každý svoj vlastný kostol. Iba pozýva susedov, aby jeho kostol navštívili. Na druhej strane je však opatrnosť na mieste – a toto varovanie by malo byť brané veľmi vážne. Ekonómia by nemala viesť až k tomu, aby sme sa úplne vzdali národnej identity. To najhoršie, čo by sa mohlo stať – hororová vízia – by bola jednotná európska kultúrna kaša. Syntéza individualít a spolupráca je postupný proces. Toto nemôžeme a nesmieme popierať. Ako by mali také siete a spolupráce konkrétne vyzerať? A k tomu niekoľko úplne praktických nápadov, nesystematických, možno aj nevyzretých. Tak napríklad je možná výmena celých umeleckých zbierok. Teraz budú v Kolíne vystavované obrazy z epochy Modrého jazdca, ktoré inokedy visia v Lehmbachhause v Míchove, a Kolín poslal do mníchovského múzea svoju zbierku Picassa. Už dnes sa skúšajú vzájomné divadelné inscenácie, pri ktorých sa herci a predovšetkým drahé rekvizity vydávajú na cesty. Orchestre sú veľmi nákladné. Prečo by viacero miest nemohlo mať spoločný orchester alebo operu? Nemyslím tým bežné hosťovanie, ale skutočné použitie spoločných prostriedkov, spoločné riadenie a umelecké vedenie. Mestá Kolín a Bonn ležia blízko vedľa seba. Verejnou dopravou prekoná človek vzdialenosť medzi nimi za pol hodiny. Obe mestá však prevádzkujú vlastnú operu aj činohru. Načo je toto zdvojenie časov, keď zadĺženosť oboch miest prekračuje hranice predstavivosti? Prečo nemať len jednu vynikajúcu operu v Bonne a jedno dobré divadlo v Kolíne? Podobné delenie zdrojov je predstaviteľné aj na medzinárodnej úrovni: prečo nie napríklad medzi Bratislavou a Viedňou? Prirodzene, takú ďalekosiahlu spoluprácu sa zatiaľ nepodarilo dosiahnuť ani na národnej úrovni. Ako by teda mohla fungovať takáto spolupráca na úrovni Európy? Navyše, hospodársky tlak na trvanie by si vyžadoval aj vôľu k vytvoreniu nových foriem prepojenia! Hospodárske tlaky môžu mať aj pozitívne účinky. Mnohým vysoko dotovaným nemeckým verejným divadlám, ktoré pod nálepkou „režijné divadlo“ nudia svoje publikum, by trocha európskej konkurencie a vzájomnej výmeny určite prospela. A ako to vyzerá s literatúrou? V západoeurópskych krajinách došlo v priebehu niekoľkých storočí k masívnemu spájaniu vydavateľstiev. Zoznam nemeckých vydavateľstiev tvorí síce ešte stále hrubá kniha, ale de facto existuje už len 5-6 vydavateľstiev-obrov, ktoré ovládajú trh a pod strechou ktorých sa ukrýva celá plejáda nakladateľov. Ak dnes autor pošle svoj rukopis desiatim vydavateľstvám, môže sa mu stať, že všetky kópie skončia na stole jedného jediného editora. Tento vývoj však nepodporuje rôznorodosť literatúry. Rozšírenie Európskej únie preto môže byť novou šancou aj pre autorov, dokonca môže znamenať úplne nový začiatok pre literatúru v prípade, že nové prichádzajúce vydavateľstvá nepraktikujú „politiku vlastného kostola“ a svojimi vydavateľskými programami prekračujú národné hranice. Vynikajúcim základom a oporou pre nich môže byť prekladateľský program Goethe-Inštitútu. V rámci kultúrnych sietí sú však predstaviteľné aj jednoduché nákupné združenia, cezhraničné vzdelávanie, spoločné úsilie o inovácie, a mnoho ďalších aktivít. Kultúra si vyžaduje komunikáciu, a tak denne sedí množstvo kompetentných v kultúrnej oblasti v lietadlách a vlakoch na ceste na stretnutia, konferencie, zhromaždenia, rokovania a vzdelávacie kurzy. Enormná spotreba času a peňazí. Je však takáto miera podpory železničných a leteckých spoločností naozaj potrebná? Moderná elektronická komunikácia predsa dokáže preklenúť akúkoľvek vzdialenosť! Prečo nie sú aj v kultúre nástrojom komunikácie videokonferencie – ktoré sú u firiem už dávno obvyklé? Prostredníctvom tohto média by bolo možné po celej Európe ponúkať napríklad aj autorské čítania. Knižnice v súčasnosti predstavujú informačné a kultúrne centrá. No musia naozaj všetky knižnice ponúkať tie isté knihy? Nestačilo by kúpiť najdôležitejšie diela z určitej oblasti a okrem nich zaradiť do ponuky centrálne zoznamy, podľa ktorých by sa v prípade požiadaviek žiadané diela doručovali do jednotlivých knižníc? Tento systém výborne funguje v prípade lekární či kníhkupectiev, prinajmenšom v Nemecku. Ak berieme do úvahy nielen obstarávacie ceny kníh, ale aj náklady na zamestnancov, ktorí majú na starosti administratívu, súvisiacu s novými knihami, je možné ušetriť až 40 % nákladov, čím by sa vyriešili finančné problémy knižníc. Ešte jasnejšia a európskejšia je situácia v oblasti elektronických publikácií. Tu už priestorová vzdialenosť nehrá žiadnu rolu. Kedy bude zriadená centrálna európska knižnica, z ktorej si dokumenty bude možné požičiavať z rôznych krajín elektronickou cestou? „The European Library“, Európska virtuálna knižnica, je už v procese prípravy. Tento projekt je však zatiaľ v plienkach. Čo znamenajú tieto príklady a návrhy? Kompetentní v oblasti kultúry v zjednotenej Európe budú musieť kvôli veľmi vážnej ekonomickej situácii zmeniť spôsob zmýšľania a vyvinúť si nové spôsoby správania. Budú skúmať všetky možnosti a všetko skúšať, zaoberať sa každou, zdanlivo čo ako zvrátenou myšlienkou. Pri všetkých projektoch by bola potrebná, ba priam nevyhnutná podpora všetkých členských štátov Európskej únie. Existujú aj rôzne podporné programy, prostredníctvom ktorých by malo byť podporované lepšie prepojenie aktivít v rôznych krajinách. No i tak sa navrhovatelia projektov potýkajú s rozsiahlym byrokratizmom a obrovskými finančnými nákladmi. Z tohto dôvodu využíva možnosť podpory len málo inštitúcií. Napriek tomu sa natíska otázka: prečo na európskej úrovni nevznikajú návrhy a podnety na lepšie prepojenie európskej kultúry? Boli by pravdepodobne oveľa významnejšie a efektívnejšie, než nariadenia inštitúcií EÚ, aké zakrivenie banánov je ešte prípustné. Už na začiatku som spomínal elektroniku. Ale zaviesť používanie nových technológií a pestovať intenzívnu spoluprácu je možné iba do určitej miery: základný komunikačný problém to nevyrieši: rozdielne jazyky. Slovanské krajiny majú výhodu v tom, že si navzájom takmer rozumejú. Hovorí sa, že kto rozpráva slovanským jazykom, rozumie všetkým. Stopercentne to platí o Čechoch a Slovákoch. Komunikácia so západoeurópskymi krajinami je naproti tomu o dosť ťažšia. Kto už len vo Francúzsku rozumie po slovensky? Západoeurópske jazyky sa v pristupujúcich krajinách našťastie bežne vyučujú ako cudzie jazyky. Goetheho inšitút vykonáva pre nemecký jazyk veľmi záslužnú prácu. Neexistuje však žiadna dogma, podľa ktorej by sa krajiny strednej Európy museli učiť západoeurópske jazyky, a nie naopak. Časy, keď sa v šľachtických a iných vznešených kruhoch konverzovalo po francúzsky, sú našťastie za nami. Neexistuje žiadny kultúrny prechod zo západu na východ! Angličtina, reč konferencií, je určite len núdzovým riešením. Prečo by angličtina mala byť esperantom súčasnosti? Prečo nie španielčina, ktorou dokonca na svete hovorí viac ľudí? Rozhodujúce je, že kultúra si vyžaduje hlbšiu znalosť jazyka, než aká je bežná, a aká úplne stačí na každodenné dorozumenie. No na skutočné pochopenie Shakespeara nestačí obchodná angličtina. V zmysle zrovnoprávnenia všetkých členov novej Európy nesmie existovať ani v jazykovej oblasti žiadna prevaha západných krajín. Preto jedna realistická otázka: kedy sa na nemeckých gymnáziách budú ako cudzie jazyky vyučovať poľština, maďarčina či slovenčina? Je potrebné zvýšiť všeobecnú jazykovú vybavenosť v Európe. Aj to je kultúrna výmena, cesta k spoločnej kultúre! Udržiavanie jazykovej rozmanitosti by pravdepodobne bolo špecifickou európskou cestou. Nemecký spravodajský časopis Der Spiegel (15/2004) v jednom zo svojich vydaní informuje o stále vážnejších zmenách na hudobnom trhu. „Rastie obava nemeckých gramofiriem, že sa stanú len vysunutými marketingovými oddeleniami pre americké a britské hity a hviezdy. Už dnes uťahujú centrály veľkých koncernov peňažné kohútiky pre nemeckých umelcov. Prečo, pýtajú sa šéfovia v new Yorku a Londýne, by sme mali v týchto ťažkých časoch investovať peniaze do produkcie národných umelcov a do ich uplatnenia na trhu, keď Britney Spears, Madonna a Justin Timberlake sa aj tak predávajú lepšie? Tento článok reaguje na európsky problém, ktorý sa týka nielen hudobného trhu. Európska kultúra je ovplyvnená a orientovaná na anglosaskú, a tento vývoj ešte výrazne podporujú veľké spoločnosti. Je postmoderná ľubovoľnosť naozaj charakteristickým znakom súčasnej kultúry? Otázka môže znieť aj inak: Neexistuje žiadna samostatná, súčasná, európska kultúra? Musí to byť skutočne tak, že trendy a prúdy z USA sú smerodajné – či už v hudbe, na knižnom trhu alebo v umení? Nemali by Európania viac premýšľať nad európskymi tradíciami, viac rozvíjať európske sebavedomie? Samozrejme, toto nemá byť propagácia kultúrnej izolácie Európy v globalizovanom svete, žiadny európsky kultúrny šovinizmus. Predsa však existuje európska cesta, ktorou by sme sa mali uberať. Je potrebné prebudiť, alebo aspoň posilniť vedomie európskej kultúry. Nie je možné dostatočne zdôrazniť význam regionálnej kultúry ako protiváhy ku Coca Cole a Madonne. V priebehu prístupového procesu desiatich krajín k EÚ budú politici a komentátori v tlači a médiách neustále hovoriť o politickej a vojenskej protiváhe k mocným Spojeným štátom americkým. Prečo nie je reč aj o kultúrnej protiváhe? Už na začiatku som varoval pred jednotnou európskou kultúrnou kašou. Oveľa hrozivejší sa však zdá byť celosvetový anglosasky riadený mainstream, ktorý potláča akúkoľvek kreativitu. Tomu by sme mali vzdorovať spojenými silami zjednotenej Európy! Dnes sa často hovorí o Európe regiónov. Aj v kultúrnej politike by mala platiť základná zásada: Nielen spoločne spravovať, ale aj spoločne vytvárať! Cieľom je Európa kultúrnych regiónov! Preložila Michaela Ivaničová (Autor je prezidentom Nemeckej spoločnosti pre informačné vedy a riaditeľom Stadtbibliothek v Kolíne nad Rýnom. Príspevok odznel na podujatí Friedrich-Ebert-Stiftung v spolupráci s Goetheho inštitútom "Nie je všetko ekonomika! Kultúrna politika v zjednotenej Európe")