Hermann Hesse - Európan

Konečne pán Boh pochopil a sám zoslaním veľkej potopy urobil koniec zemskému dňu, ktorý končil krvavou svetovou vojnou. Prúdy vody súcitne omývali všetko, čo hanilo starnúce súhvezdie, krvavé zasnežené polia i pohoria s meravo vykúkajúcimi delami, rozkladajúce sa mŕtvoly spolu s tými, ktorí ich oplakávali, rozhnevaných i vraždiacich spoločne so zbedačenými, hladujúcich spolu s pomätenými. Modré nebesá si priateľsky premeriavali lysú guľu. Mimochodom, európska technika sa skvele osvedčila až do konca. Týždne Európa obozretne a vytrvalo odolávala pomaly stúpajúcim vodám. Najskôr s pomocou ohromných priehrad, na ktorých dňom i nocou pracovali milióny vojnových zajatcov; potom prostredníctvom umelých vyvýšenín, ktoré vyrastali úžasnou rýchlosťou. Spočiatku mali výzor obrovských terás, s pribúdajúcou vodou sa ale čoraz väčšmi vŕšili k vežiam. Na týchto vežiach sa zachovalo ľudské hrdinstvo s dojímavou vernosťou až do posledného dňa. Aj potom, čo Európa a celý svet boli pohltené nekonečnou sivou hladinou, z posledných vyčnievajúcich železných veží ešte stále ostro a neomylne prevŕtavali vlhký súmrak zanikajúcej zeme kužele svetla a z diel svišťali v elegantných oblúkoch granáty sem a tam. Teda sa hrdinsky strieľalo až do poslednej hodiny. Celý svet bol už zatopený. Jediný ušetrený Európan sa hnal prúdom v záchrannom kolese a svoje posledné sily sústredil na to, aby pre ľudstvo spísal udalosti posledných dní, aby potomkovia vedeli, že to bola jeho otčina, ktorá o hodiny pretrvala zánik svojich posledných nepriateľov, a tým si navždy zaistila palmu víťazstva. Zrazu sa na horizonte zjavilo obrovské čierne ťažkopádne plavidlo, ktoré sa pomaly blížilo k už-už ochabujúcemu. Ten s uspokojením rozoznal ohromnú archu a predtým, ako klesol v bezvedomí, zbadal na prove plávajúceho príbytku stáť veľkolepého prastarého patriarchu s vejúcou striebornou bradou. Gigantický černoch vylovil prúdom unášaného, ktorý žil a čoskoro prišiel k sebe. Patriarcha sa priateľsky usmieval. Jeho dielo sa podarilo, zo všetkých druhov pozemských živočíchov bolo zachránené po jednom exemplári. Kým archa pohodlne utekala pred vetrom a čakala na pokles mútnej vody, rozvinul sa na palube pestrý život. Veľké ryby nasledovali plavidlo v hustých húfoch, v strakatých, ako sen nádherných šíkoch poletovali vtáky a hmyz nad otvorenou strechou, všetky zvieratá i ľudia boli plní vrúcnej radosti, že sú zachránení a predurčení novému životu. Jasne a prenikavo škriekal pestrý páv nad vodstvami svoju rannú zvesť, smejúc sa polieval veselý slon seba i svoju samicu z vysoko vztýčeného chobota, trblietajúc sa sedela jašterica v slnkom zaliatych trámoch; Indián napichoval rýchlym úderom oštepu ligotajúce sa ryby z nekonečného prúdu, černoch rozdúchaval pri ohnisku oheň zo suchých driev a od radosti v rytmickom takte plieskal svoju tučnú ženu na ebenové stehná, vycivene a strnulo stál hinduista s prekríženými rukami a pred seba si mrmlal prastaré verše z piesní o stvorení sveta. Eskimák, smejúc sa z malých očí, nechával oňuchávať dobráckym tapírom svoje potom a tukom sa lesknúce ležiace telo, oddávajúce sa pražiacim slnečným lúčom a malý Japonec si vystrúhal tenkú paličku, ktorú nechal opatrne balansovať tu na svojom nose, tu na brade. Európan využíval svoje písacie potreby na to, aby vypracoval inventár prítomných živočíchov. Tvorili sa skupiny a vznikali priateľstvá, a kedykoľvek, keď mala vypuknúť hádka, bola zažehnaná jedným kývnutím patriarchu. Všetko bolo družné a radostné, len Európan bol svojím spisovaním zaujatý osamote. – Tu vznikla medzi všetkými tými rôznofarebnými ľuďmi a zvieratami nová hra, pri ktorej chcel každý súťažiaci ukázať svoje schopnosti a umenie. Každý chcel byť prvý, a tak poriadok musel byť vytvorený samým patriarchom, ktorý ustanovil zvláštnu kategóriu pre veľké zvery a malé zvieratá, a zasa osobitnú pre ľudí. Každý sa musel prihlásiť a nazvať výkon, ktorým zamýšľal blysnúť sa. Potom prišiel na rad jeden po druhom. Táto úžasná hra trvala štyri dni, pretože jedna skupina ustavične odbiehala a prerušovala svoju hru, aby sa mohla prizerať umeniu druhej. A každý pekný výkon bol všetkými obdivovaný hlasným potleskom. Koľko podivuhodného tu bolo možné uzrieť! Ako tu každý boží tvor predvádzal, aké danosti sa v ňom skrývajú! Ako sa tu odhaľovalo bohatstvo života! Ako sa všetci smiali, ako sa pochvaly kričali, krákali, plieskali, dupali, erdžali! Obdivuhodne bežala lasica, čarokrásne spieval škovránok, nádherne pochodoval nafúknutý moriak a neuveriteľne rýchlo sa štverala veverička. Mandril napodobňoval Malajca a pavián mandrila! Bežci a lezci, plavci a letci neúnavne súťažili, a každý bol svojím spôsobom neprekonateľný a získal uznanie. Boli zvieratá, ktoré vedeli zapôsobiť svojím čarom a zvieratá, ktoré sa vedeli urobiť neviditeľnými. Mnohé vynikali silou, mnohé ľstivosťou, mnohé útokom, mnohé obranou. Hmyz sa mohol chrániť tým, že vyzeral ako tráva, ako drevo, ako mach, alebo ako súčasť skalnatého brala a iní spomedzi slabých získali potlesk a odohnali smejúcich sa divákov na útek tým, že sa pred útokmi vedeli brániť pomocou odpudivých pachov. Nikto nezaostával, nikto nebol bez nadania. Vtáčie hniezda sa plietli, lepili, tkali, murovali. Dravé vtáky vedeli rozoznať z ohromujúcej výšky tú najdrobnejšiu vec. A aj výkony ľudí boli jedinečné. Ako ľahko a bez námahy vyletel veľký černoch hore brvnom, alebo ako urobil Malajec troma ťahmi veslo z palmového listu, pomocou ktorého riadil a otáčal plavidlo zostrojené z maličkej dosky, to stálo za to si pozrieť. Indián zasa trafil ľahkým šípom najmenší cieľ a jeho žena uplietla matrac z dvojakého lyka, ktorý vzbudil veľký obdiv. Všetci dlho mlčali a žasli, keď predstúpil hinduista a ukázal niekoľko kúzelných kúskov. Číňan objasnil, ako sa dá pomocou usilovnosti strojnásobiť úroda pšenice tým, že sa celkom mladé rastliny presadili v rovnakých odstupoch. Európan, na počudovanie málo obľúbený, viackrát vyvolal nevôľu svojich ľudských bratancov, pretože kritizoval činy ostatných tvrdým a pohŕdavým súdom. Keď Indián zostrelil vtáka z nebeskej modroty, mykol biely muž plecami a tvrdil, že s dvadsiatimi gramami dynamitu by sa dalo vystreliť trikrát tak vysoko! A keď ho vyzvali, aby to predviedol, nemohol, no hovoril, že keby mal to, tamto, ono a ešte desať ďalších vecí, potom by to samozrejme mohol urobiť. Aj Číňana vysmial a povedal, že presadenie mladej pšenice síce isto vyžaduje nekonečnú usilovnosť, ale taká otrocká robota predsa nemôže urobiť národ šťastným. Číňan odvetil počas potlesku, že jeho národ je šťastný, keď má čo jesť a môže si ctiť bohov, európsky muž sa však aj na tom smial. Veselá súťažná hra pokračovala, až nakoniec v nej ukázali všetci, zvieratá aj ľudia, svoj talent a umenie. Dojem bol veľkolepý a radostný, aj patriarcha sa smial do svojej bielej brady a povedal pochvalne, teraz už môže voda pokojne opadnúť a nový život na tejto zemi môže začať, aby sa osnovalo nekonečné pozemské šťastie. Jedine Európan ešte neukázal žiaden umelecký kúsok, a preto všetci ostatní búrlivo požadovali, aby predstúpil a predviedol svoje schopnosti, aby videli, či aj on má právo dýchať krásny boží vzduch a viezť sa v patriarchovom plávajúcom dome. Dlho sa muž zdráhal a hľadal výhovorky. Ale nakoniec mu sám Nóach položil prst na prsia a vyzval ho, aby ho poslúchol. „Aj ja,“ začal teda nakoniec biely muž, „aj ja mám a vycibril som svoju schopnosť k vysokej zdatnosti. Nie je to oko, ktoré by u mňa bolo lepšie ako u iných bytostí, a nie je to ani ucho, nos či zručnosť, alebo niečo podobné. Moje nadanie je vyššieho druhu. Moje nadanie je intelekt.“ „Predviesť!“ zvolal černoch, a všetci sa tlačili bližšie k nemu. „Tu nie je čo ukazovať,“ povedal beloch mierne. „Asi ste mi správne neporozumeli. To, čím sa vyznačujem, je rozum.“ Černoch sa živo zasmial a ukázal snehobiele zuby, hinduista posmešne zvlnil tenké pery, Číňan sa bystro a dobrosrdečne usmial sám pre seba. „Rozum?“ povedal pomaly. „Tak nám prosím ukáž svoj rozum. Doteraz z neho nebolo nič vidno.“ „Vidieť tu nie je čo,“ bránil sa Európan zachmúrene. „Moja danosť a jedinečnosť je v tom, že si ukladám v hlave obrazy vonkajšieho sveta a z týchto obrazov môžem celkom sám pre seba vytvoriť nové obrazy a postupnosti. Môžem si vo svojom mozgu nanovo myslieť, teda i vytvoriť celý svet.“ Nóach si prešiel rukou cez oči. „Dovoľ,“ povedal pomaly, „na čo to má byť dobré? Vytvoriť ešte raz svet, ktorý Boh už stvoril, a celkom pre teba samého vnútri tvojej malej hlavy – na čo to má byť užitočné?“ Všetci kričali pochvaly a začali klásť otázky. „Počkajte!“ volal Európan. „Vy mi nerozumiete správne. Prácu rozumu nemožno tak ľahko predviesť ako hocijakú zručnosť.“ Hinduista sa usmial. „Ale áno, biely bratanec, dá sa to veľmi dobre. Ukáž nám predsa už konečne prácu rozumu. Napríklad: počítanie. Poďme súťažiť v rátaní! Takže: jeden pár má tri deti, z ktorých každé založí jednu rodinu. Každý z mladých párov má každý rok jedno dieťa. Koľko rokov prejde, kým sa dosiahne číslo 100?“ Všetci zvedavo načúvali, začali počítať na prstoch a kŕčovito sa obzerať. Európan začal rátať. Ale už za okamih sa ozval Číňan, ktorý príklad vyriešil. „Veľmi pekne“, pripustil beloch, „ale to je len šikovnosť. Môj rozum tu nie je preto, aby robil také malé umelecké kúsky, ale aby riešil veľké úlohy, v ktorých spočíva šťastie ľudstva.“ „Och, to sa mi páči“, posmelil ho Nóach. „Nájsť šťastie je určite viac ako všetky ostatné zručnosti. V tom máš pravdu. Rýchlo nám povedz, čo nás máš naučiť o šťastí ľudstva, my ti budeme všetci vďační.“ Zaujato a bez dychu teraz všetci viseli na perách bieleho muža. Teda to prišlo. Buď česť tomu, ktorý nám ukáže, v čom spočíva šťastie ľudstva! Každé zlé slovo buď mu odpustené, mágovi! Na čo by on potreboval umenie a šikovnosť oka, ucha a ruky, na čo by potreboval usilovnosť a umenie počítania, keď vedel také veci! Európan, ktorý dosiaľ ukazoval pyšný výraz, sa začal pri tejto úctivej zvedavosti postupne stávať rozpačitým. „Nie je to moja vina,“ povedal váhavo, „ale vy mi stále nerozumiete správne! Nehovorím, že poznám tajomstvo šťastia. Hovorím len, že môj rozum pracuje na úlohách, ktorých riešenie bude podporovať šťastie ľudstva. Cesta k nemu je dlhá, a ani ja, ani vy nebudete vidieť jej koniec. Ešte veľa pokolení bude úporne rozmýšľať o týchto ťažkých otázkach!“ Ľudia stáli nerozhodne a nedôverčivo. Čo hovoril ten muž? Aj Nóach sa pozrel bokom a čelo sa mu zvraštilo. Hinduista sa usmial na Číňana, a keď všetci ostatní rozpačito mlčali, povedal Číňan priateľsky: „Milí bratia, tento biely bratanec je figliar. Chce nám nahovoriť, že v jeho hlave prebieha práca, ktorej plody azda raz uvidia pravnuci našich pravnukov, alebo aj nie. Navrhujem, aby sme ho uznali ako zabávača. Hovorí nám veci, ktorým my všetci nemôžeme rozumieť správne, ale my všetci tušíme, že tieto veci, keby sme im skutočne rozumeli, by nám dali príležitosť k nekonečnému smiechu. Vám sa to nejaví tiež tak? – Dobre teda, sláva nášmu komediantovi!“ Väčšina súhlasila a bola rada, že sa tento temný príbeh doviedol do konca. Avšak niektorí boli mrzutí a rozladení a Európan zostal stáť sám a bez útechy. Len černoch, sprevádzaný Eskimákom, Indiánom a Malajcom, prišli navečer k patriarchovi a prehovorili: „Ctený otec, musíme ti položiť jednu otázku. Tento biely chlapík, ktorý sa z nás dnes vysmieval, sa nám nepáči. Prosím ťa, popremýšľaj: všetci ľudia a zvieratá, každý medveď a každá blcha, každý bažant a každý hovnivál, ako aj my ľudia, všetci sme čosi predviedli, čosi, čím preukazujeme Bohu úctu a chránime, povyšujeme alebo skrášľujeme náš život. Obdivuhodné danosti sme videli a mnohé boli na smiech; ale každé, aj to najmenšie hoviadko malo čo predviesť, niečo potešujúce a krásne. Jedine tento bledý muž, ktorého sme vylovili nakoniec, nemá ostatným čo dať okrem zvláštnych a pyšných slov, narážok a žartov, ktorým nikto nerozumie a ktoré nikomu nemôžu spraviť radosť. – Preto sa ťa pýtame, milý otec, vari je len správne, aby nám takýto tvor pomáhal založiť nový život na tejto milej zemi? Nemôže to priniesť nejaké nešťastie? Len sa naňho pozri! Jeho oči sú mútne, jeho čelo plné vrások, jeho ruky sú bledé a slabé, jeho tvár hľadí zlovestne a smutne, nevychádza z neho žiaden jasný zvuk! Istotne, nie je to s ním v poriadku – bohvie, kto nám tohto chlapíka poslal na našu archu!“ Priateľsky pozdvihol staručký patriarcha svoje svetlé oči k pýtajúcim sa. „Deti,“ povedal ticho a plný dobroty tak, že ich tváre sa okamžite rozžiarili, „milé deti! Máte pravdu a aj nemáte pravdu v tom, čo hovoríte! Ale Boh vám už dal svoju odpoveď ešte skôr, ako ste sa pýtali. Musím s vami súhlasiť, ten muž z krajiny vojen nie je žiaden príjemný hosť a človek právom nechápe, prečo tu musia byť takí čudáci. Ale Boh, ktorý tento druh už raz stvoril, určite dobre vie, prečo to urobil. Vy všetci musíte byť týmto bielym mužom veľmi povďační, sú to oni, ktorí našu úbohú zem opäť skazili a doviedli až k poslednému súdu. Ale pozrite, Boh dal znamenie, čo má v úmysle s bielym mužom. Vy všetci, ty černoch i ty Eskimák, máte so sebou pre nový pozemský život, ktorý dúfajme, skoro začneme, vaše milé ženy, ty tvoju černošku, ty tvoju Indiánku, ty tvoju Eskimáčku. Jedine muž z Európy je sám. Dlho som bol z toho smutný, ale teraz si myslím, že tuším zmysel všetkého. Tento muž nám zostane zachovaný ako varovanie i povzbudenie, azda ako strašidelný prízrak. Rozmnožovať sa ale nemôže, jedine v prípade, že by sa ponoril znova do prúdu rôznofarebného ľudstva. Váš život na novej zemi nebude môcť pokaziť. Buď vám to útechou!“ Nastúpila noc a na ďalšie ráno z vodstiev vystúpil na východe ostrý a malý vrcholec svätej hory. Autorka je prekladateľka – amatérka