Potrebuje Slovensko nové odpovede alebo aj nové otázky?

Každá úvaha o spoločenskej a politickej agende krajiny, o tom, odkiaľ prichádzame a kam smerujeme, sa musí vysporiadať s otázkou zmyslu a významu rôznych vízií, programov, ale aj paradigiem a intelektuálnych smerov. Osobne súhlasím s Johnom Maynardom Keynesom, ktorý povedal: „Myšlienky ekonómov a politológov sú oveľa vplyvnejšie, ako sa všeobecne myslí, a to bez ohľadu na ich pravdivosť. Ich myšlienky v skutočnosti ovládajú svet. Praktickí ľudia, ktorí si myslia, že sú úplne intelektuálne samostatní, sú väčšinou otrokmi nejakého dávno prekonaného ekonóma. Šialenci pri moci, ktorí počujú hlasy, väčšinou svoje bláznovstvá skladajú z diela nejakého akademického pamfletistu nedávnej minulosti. Som si istý, že moc záujmových skupín sa absolútne preháňa v porovnaní s postupnou dominanciou rôznych ideí.“ Jeho téza, samozrejme, nepopiera úlohu širších spoločenských síl určujúcich postoje elít aj elektorátu, dáva však najavo, že vulgárny marxizmus, ktorý skladá spoločenský vývoj len z hmatateľných záujmov, nestačí na vysvetlenie toho, čo sa v krajine deje, ani na úspešné predpovedanie budúcnosti. Dovolím si dokonca tvrdiť, že slovenská minulosť a prítomnosť Keynesovým slovám dodáva na váhe. Preto sa v prvej časti príspevku pozriem z tohoto uhla na slovenskú minulosť a prítomnosť. V druhej sa zamyslím nad budúcnosťou – nielen nad tým, aká s najväčšou pravdepodobnosťou bude, ale aj nad tým, aká by mohla byť. Začnime však minulosťou. Americký sociológ Gil Eyal pri analýze československých postkomunistických elít dospel k záveru, že začiatkom deväťdesiatych rokov sa v strede slovenského ideologického vesmíru stretávali tri prúdy: prognostici, manažéri a národní historici. Je nemožné v zopár odsekoch spravodlivo zhrnúť obsah ich učenia, preto len veľmi heslovite spomeniem, že ich spájalo presvedčenie o špecifickosti slovenských ekonomických a politických podmienok, viera v dve základné úlohy elít a štátu: čo najväčšiu slovenskú politickú a ekonomickú suverenitu a obranu národa proti vnútorným a vonkajším nepriateľom. Ak sledujeme politiku v rokoch 1992 – 1998, zistíme, že tieto tri ideologické prúdy najvýraznejšie ovplyvnili myslenie aj konanie vlád, a to najmä oboch vlád Vladimíra Mečiara. Dokázali to aj preto, že sa opierali o širokú podporu elít aj elektorátu. Táto podpora sa zdala byť najmä spočiatku natoľko široká a zakorenená, že skutočným slovenským zázrakom je fakt, že v roku 1998 nielen nastala úplná výmena vládnucej elity, ale nové elity dokázali postupne realizovať kroky, ktoré sú väčšinou v priamom protiklade s predchádzajúcim dominantným pohľadom. Voľby v roku 2002 ďalej posilnili tie časti prvej Dzurindovej vlády, ktoré najrazantnejšie odmietli starú paradigmu obrany slovenského národa a jeho špecifík a naopak osvojili si filozofiu otvorenosti. Hlavným zmyslom prvej polovice môjho príspevku je vysvetliť tento „zázrak“. Uvedená podpora sa určite spája aj s vytváraním nových skupín a tried, ktoré boli priamo zainteresované na vytvorení novej paradigmy, takýto priamočiary pohľad však nedokáže vysvetliť silu podpory. Tú dokáže vysvetliť len hypotéza, že u väčšiny stúpencov novej paradigmy išlo o postoj založený na viere a nádeji v projekt – Slovensko, štandardná európska krajina. Budovanie väčšinovej podpory pre určitý typ politiky pod zástavou projektu „Slovensko – štandardná európska krajina“ nie je v žiadnom prípade slovenským špecifikom. Ide o univerzálnu črtu verejného života po roku 1989 v strednej a východnej Európe. Prísľuby z Bruselu, ale aj domáce chápanie toho, čo je „normálne“ a európske, boli a stále sú potentnou zbraňou v sporoch nielen v parlamente, ale aj na úplne iných úrovniach spoločnosti. V tejto súvislosti chcem zdôrazniť dôležitosť nielen Bruselu, ale aj toho, čo chápeme sami ako európske či štandardné. V čom je Slovensko výnimkou, je miera, ktorou projekt štandardnej európskej krajiny dokázal otočiť smerovanie našej politiky najmä medzi rokmi 1996 a 2002. U našich susedov v rámci višegrádskej štvorky deliaca čiara európskosti a štandardnosti určite nebola základom volebného súboja. Naopak, v Chorvátsku, kde tomu tak bolo, ani „proeurópska“ väčšina nedokázala otočiť smerovanie krajiny až tak významne a dnes jej európsky projekt veľmi pomaly dokončujú ich bývalí oponenti. Touto výnimkou sme najmä vďaka strategickej chybe Vladimíra Mečiara, ktorý nepochopil, že práve europeizácia Slovenska je jediná alternatívna ideológia, ktorá dokáže poraziť jeho vlastnú ideologickú koalíciu. Keď dovolil, aby sa v očiach elít a voličov dostali mnohé populárne ideologické recepty v oblasti politickej a ekonomickej suverenity do zásadného rozporu s nádejou v Slovensko ako štandardnú európsku krajinu, spečatil vlastnú politickú porážku. Tu sa vraciam k úvodnému Keynesovmu citátu. Myslím si, že významnú úlohu pri takmer neuveriteľnom príbehu Slovenska medzi rokmi 1996 a 2002 zohrali elity vďaka dvom faktorom. Prvým je, že nadväzujúc na chyby vlády dokázali dotiahnuť bipolaritu europeizácie a mečiarizmu do takého ostrého kontrastu, že voličom nezostávalo nič iné, len si medzi nimi vybrať. Výsledok ich výberu bol do veľkej miery zaručený. Druhým, takmer nikdy nespomínaným, je to, že do projektu štandardnej európskej krajiny vložili okrem splnenia minimálnych integračných predpokladov aj celú sadu ďalších ambícií, ktoré sa dajú spájať so slovom modernizácia. Len vďaka takmer nerozlučnému prepleteniu a popleteniu európskej a modernizačnej agendy je možné pochopiť, ako voliči, ktorí ešte v roku 1994 boli oproti ostatným višegrádskym krajinám mnohými pozorovateľmi vnímaní ako parochiálni, etatistickí a pomaly civilizačne zaostalí, zvolili v roku 2002 súčasnú vládu, ktorá predstavuje hormonálne akcelerovaný modernizačný projekt. Niekde tu sa vraciame z minulosti do súčasnosti a zisťujeme, že projekt štandardnej európskej krajiny ako nástroj permanentnej elektorálnej aj elitnej väčšiny sa vyčerpal. Členstvo v EÚ a NATO, ktorého cieľom bolo ukotviť nás v zóne prosperity a bezpečia, sa vďaka úspešnému koncu stalo najviditeľnejším katalyzátorom zmeny, ale nie je v skutočnosti tým najdôležitejším. Pod projektom európskeho Slovenska si koniec koncov naši novinári, lekári, učitelia a manažéri nepredstavovali ani tak samotné členstvo v nejakej organizácii, ako to, že ich pracovný a osobný život bude „európsky“, teda (v závislosti od osobných predstáv a ilúzií) profesionálny, fungujúci, dobre financovaný a nekorupčný. Komentátor SME Peter Javůrek (a nielen on) hovorí o tom, že mnohé zmeny zavedené prvou aj druhou Dzurindovou vládou nie sú pravicové či ľavicové, ale sú najmä „sanačné“ – usilujú sa zachrániť ekonomiku a verejný sektor pred kolapsom a zlepšiť jeho fungovanie nevyhnutnými cestami vyskúšanými vládami rôzneho zafarbenia. Vďaka tomuto neideologickému, sanačnému chápaniu sa mohli v očiach elít (a podľa výsledkov volieb v roku 2002 aj veľkej časti elektorátu) stať základnou súčasťou modernizácie a europeizácie krajiny. A to napriek tomu, že mnohé z nich nepredpisuje ani komunitárne právo, ani všeobecne akceptované kritériá správania v rámci únie či NATO. Táto „reformná“ a modernizačná časť europeizácie sa stala obeťou vlastného úspechu. Podľa Javůrka k tomu prispel aj fakt, že tento projekt dostal po roku 2002 nálepku pravicovosti, čo akcelerovalo odpor voči nemu. Podľa Tatiany Rosovej môže byť dôvodom aj to, že pre niektorých bolo prihlásenie sa k projektu štandardnej európskej krajiny skôr nástrojom, ako demonštrovať civilizačnú odlišnosť od nositeľov prognosticko-národniarsko-manažérskej paradigmy, než vyjadrením základných a autentických hodnôt a priorít. Nech je vysvetlenie akékoľvek, intelektuálna koalícia, na ktorej celý doterajší projekt stál, sa už dlhšie rozpadá a s ňou sa rozpadá jasná deliaca čiara medzi europeizačnými a modernizačnými elitami na jednej strane a prognostikmi, manažérmi a národnými historikmi na strane druhej. Dnes sa definujú čiary nové a cieľom aktuálnej diskusie je odpovedať si na to, aké. Vždy, keď sa novým spôsobom rozdávajú ideologické karty, zvyšuje sa radikálne manévrovací priestor pre politikov aj elity, a tým pádom aj miera neistoty ohľadne budúcnosti. Preto si dovolím predstaviť až tri scenáre toho, čo nás v najbližších rokoch čaká. Prvý scenár by som nazval cestou krátkozrakosti a menšieho odporu. Je to cesta, ktorá ohrozí hospodársky úspech a rastúcu prosperitu Slovenska ako základ akejkoľvek rozumnej politiky. Hospodárska politika posledných šiestich rokov má mnoho chýb, ale v jednom je jej filozofia nespochybniteľná – rozumné hospodárenie so spoločnými prostriedkami a postavenie jednotlivých oblastí spoločenského a ekonomického života na udržateľný základ sú absolútne nevyhnutnou podmienkou dlhodobého ekonomického rastu. Len dlhodobý ekonomický rast umožňuje uspokojiť materiálne ašpirácie väčšiny slovenskej spoločnosti. Ak politici so súhlasom „svojich“ intelektuálov rozvrátia verejné financie, aby si kúpili podporu rôznych záujmových a spoločenských skupín a navodili krátkodobú ilúziu rozvoja, ak v mene falošnej solidarity zmetú zo stola zrealizované zmeny alebo ich zdeformujú tak, že poprú ich zmysel, tak sústredia pozornosť spoločnosti na to, komu zobrať, aby sme mohli rozdávať a spôsobia, že veľmi rýchlo nebude odkiaľ brať. Politika redistribúcie je absolútne legitímnou súčasťou verejného života, veľmi však trpia krajiny, kde sa stane na dlhšie centrálnou politickou témou. Druhý scenár by som nazval cestou ľahostajnosti a strednozrakosti. Je to scenár, ktorý v sebe obsahuje riziko, že niektoré negatíva minulosti a súčasnosti sa stanú dominantnou súčasťou budúcnosti. Politici a elity kráčajúce po tejto ceste budú tak dlho žiť vo svete politickej korupcie, že sa už nebudú pokúšať ani pod verejným tlakom situáciu výrazne zmeniť. Stanú sa tak posadnutí finančnou konsolidáciou, že zabudnú na dôležitosť prístupnosti a kvality verejných služieb a pomýlia si nástroje s cieľmi. Po dlhom boji za narovnanie cien a odstránenie iracionalít z ekonomiky zabudnú na to, že skutočným cieľom nie je mať čo najvyššie ceny, ale udržateľne najnižšie ceny vďaka konkurencii a dobrej regulácii. Odstránia renty pre rôzne skupiny intelektuálnych darmožráčov, ale nespýtajú sa sami seba, či v spoločnosti existujú verejné alebo súkromné fondy na snívanie, ako ich nazvala sociologička Zuzana Kusá. Inými slovami, tak dlho budú bojovať s populistami a hlupákmi, že zabudnú na to, že slová ako sloboda, dodržiavanie pravidiel a šanca pre každého nie sú len prázdne floskule demagógov. Z dnešného pohľadu sa mnohým ľuďom zdá, že jeden z týchto dvoch scenárov, alebo dokonca ich mix, sú neodvratným osudom Slovenska v najbližších rokoch. Dovolím si však tvrdiť, že nie sme odsúdení ani na jeden z nich a že je možný scenár tretí, ktorý by som nazval cestou dlhodobo úspešnej krajiny. Našim cieľom by malo byť urobiť z krajiny, za ktorú sa už nemusíme hanbiť, krajinu, na ktorú môžeme byť hrdí. Krajinu, ktorá nielen v Európe je, ale je v Európe zaraďovaná medzi úspešné. Nie krajinu, odkiaľ ľudia nebudú odchádzať, ale územie, kam sa budú vracať. Na krajinu, ktorá je dospelá, otvorená a prosperujúca. Na krajinu, v ktorej ľudia budú chcieť napriek všetkým jej nedokonalostiam žiť a vychovávať svoje deti. Ak sa vám to z dnešného pohľadu zdá ako zbytočne ambiciózne, porovnajme túto ambíciu s tým, čo sa nám podarilo za posledné desaťročie nielen v dobiehaní nášho okolia. Ak sme toľko dokázali ako chudobní a zaostávajúci, čo sa dá dosiahnuť počas najbližších desiatich rokov z takej dobrej štartovacej pozície, akú máme dnes?! Ako povedal básnik John Keats, budúcnosť je písaná ceruzkou, nie perom. A myslím si, že rovnako ako intelektuálne elity dokázali v nedávnej minulosti byť kľúčovou ingredienciou nášho úspechu, môže sa tento vývoj zopakovať. Táto cesta vyžaduje veľa od intelektuálnych elít aj od samotných politikov, ktorí donedávna spolu presadzovali projekt štandardnej krajiny. Od elít vyžaduje v prvom rade schopnosť uveriť v možnosť byť úspešnými Európanmi a zbaviť sa komplexu menejcennosti, ktorý niektorých vedie k slepému kopírovaniu cudzích vzorov a iných naopak až k hysterickému odmietaniu modernizácie. Môžeme sa inšpirovať od mnohých – od Írov či Fínov, od Dánov aj Španielov – čas jednoznačných vzorov však skončil. Niekedy budeme musieť, akokoľvek nám to padne zaťažko, byť v niečom prví alebo ísť proti trendu okolitých krajín. Od filozofie dobiehania sa musíme postupne presunúť k filozofii benchmarkingu, v rámci ktorej sa budeme pýtať na to, či sme v kľúčových oblastiach najlepší a čo spraviť pre to, aby sme boli. Ďalšou výzvou je nevyprázdniť verejný priestor v prospech iných skupín a mať ambíciu určovať témy dňa vo verejnom diskurze. To síce nevyžaduje zjednotenie do jedného frontu, ale vyžaduje to rozoznanie zásadných hrozieb od hrozieb sekundárnych. Z hľadiska vzťahu elít k politike to vyžaduje povedať nie amatérizmu, defétizmu a negativizmu, no v žiadnom prípade to neznamená, že vlasteneckou povinnosťou je alebo bude stať sa advokátom tejto alebo akejkoľvek inej vlády. Znamená to tvrdú každodennú prácu na pomenovaní zlyhaní, ale aj hľadaní a prezentovaní konkrétnych alternatív. Znamená to prácu najmä na sebe. Ministri sa menia, strany prichádzajú a odchádzajú, ale zodpovednosť tých, čo sa vyjadrujú k veciam verejným, hovoriť pravdivo, uvážlivo a bez ohľadu na módnu frázu dňa, zostáva. V demokratickej krajine politici reagujú najmä na prostredie, v ktorom pôsobia. Preto je tak dôležitá atmosféra, ktorú spoluovplyvňujú médiá, intelektuáli a iní mienkotvorcovia. Ak má však vonkajší tlak priniesť výsledky, musí tlačiť na politikov, ktorí spĺňajú niektoré základné predpoklady. V prípade našej budúcnosti ide najmä o tri predpoklady. Prvým je nebáť sa chytiť aj ťažké témy za pačesy – kde iní vidia nebezpečenstvo, musia politici s agendou úspešnej krajiny vidieť príležitosť. Druhým je schopnosť presvedčiť verejnosť, že nič nie je zadarmo, a jasne pomenovať, ako sa spoločne skladáme na verejné statky. Tretím je nebáť sa experimentovať a namiesto neefektívnych populizmov ponúknuť iniciatívy a kroky, ktoré chytia ľudí za srdce a naštartujú ich predstavivosť, praktické zlepšenia konzistentné s celkovou filozofiou správy vecí verejných. Pokiaľ ide o konkrétne témy, dovolím si upriamiť vašu pozornosť na štyri z nich. Prvou a z môjho osobného pohľadu najdôležitejšou z nich je šanca pre každé dieťa. Našim cieľom musí byť, aby sa dieťa mohlo presadiť, nech sa narodí v ktorejkoľvek rodine. Na druhej strane, vyžaduje to aj určitú skromnosť pokiaľ ide o úlohu štátu. V konečnom dôsledku nemôžeme zabezpečiť rovnaké podmienky pre každé dieťa, môžeme mu však z cesty odbúrať čo najviac prekážok. Dôležitosť tejto témy vyplýva nielen z jej hodnotovej a emocionálnej naliehavosti, ale aj z faktov demografie. Na toho, na koho nepôsobia slová o rovnosti príležitostí ako základnej zásade slobodnej spoločnosti, budú hádam pôsobiť slová o tom, že každé dieťa, ktoré dnes nedostane šancu vyštudovať a zamestnať sa čo najbližšie k svojmu potenciálu, je dieťa, ktoré nás nebude živiť v našej starobe. Chcem zdôrazniť, že táto téma, rovnako ako niektoré ďalšie, je priestorom pre rôzne ideologické predstavy, ktoré sa môžu navzájom dopĺňať. Celým blokom tém pod poradovým číslom dva je posilňovanie vplyvu a dosahu jednotlivca na verejnú moc. Vplyv jednotlivca môže byť silnejší v oboch jeho základných úlohách, úlohách občana a zákazníka. Na Slovensku zažívame vo veciach verejných dlhodobú obsesiu materializmom, čo bolo v našej situácii v poriadku. Ak nemáme riskovať scenár číslo dva, musíme sa väčšmi venovať iným témam, kde sa sloboda jednotlivca a jeho rovnosť voči moci štátu nedá zabezpečiť trhom, napríklad rovnému chrbtu jednotlivca voči polícii. Na druhej strane si treba povedať, že posilnenie postavenia žiakov, pacientov, spotrebiteľov možno často dosiahnuť bez ďalšej regulácie jednoducho tým, že im dám do rúk viac moci ako zákazníkom. Slovensko je napríklad v školstve už dnes skôr priekopníkom slobodnej voľby školy a myslím si, že tento trend teba posilňovať a uvedomiť si, že úspešné krajiny nerobia politiku ani pre učiteľov, ani pre obchodníkov, telekomunikačné spoločnosti či lekárov, dokonca ani nie pre ministerstvo financií, ale pre jednotlivé skupiny občanov – zákazníkov, pacientov či študentov. S tým súvisí aj nevyhnutnosť tvoriť nové trhy pre spoločnosť, ktorá sa ocitá v novej situácii, napríklad v oblasti vzdelávania či dlhodobej starostlivosti o starších a chorých, aby sme ľuďom umožnili dostať sa zo závislosti od monopolov súkromných aj štátnych. Takáto politika sa zároveň musí negatívne vymedziť voči establishmentom, voči tým, čo si to vždy dokážu vybaviť, voči mnohým inštitúciám zdedeným z nedávnej aj dávnejšej minulosti. Musí bojovať za odbúravanie rôznych privilégií, komôr, tichých dohôd a moci lobistických skupín vo verejnom sektore. Takisto musí dať jasne najavo, že renty a doživotné nároky už neexistujú ani pre jednotlivcov, ani pre inštitúcie. To však neznamená nevyhnutne ani privatizáciu, ani rušenie inštitúcií, ani znižovanie rozpočtov. Znamená to nelipnúť na tom, čo nemá šancu, budovať to, čo má zmysel a šancu fungovať, previesť do budúcnosti inštitúcie, na ktorých môžeme stavať a realizovať transformácie, ktoré prinesú novú kvalitu. Znamená to, aby som sa vrátil k termínu Zuzany Kusej, mať skutočné fondy na snívanie pre vysokoškolských učiteľov, vedcov či mimovládnych aktivistov. Treťou témou, ktorej nemôžu zahanbene mlčať žiadni zodpovední politici, je výzva regionálnej politiky. Dopredu nás neposunie ani hra na to, že riešením je vládou stimulovaná továreň v každej doline, ani decentné ignorovanie témy. Musíme byť ochotní nahlas povedať, že ide o tému, ktorej sa nezbavia ani dve nasledujúce vlády, že zatváranie nožníc bude veľmi pomalé a že kľúčom pre spokojnejší život ľudí na východnom Slovensku je najmä absolútny rast ich zamestnanosti a príjmov, nie porovnávanie so situáciou v západnej časti krajiny. A na záver si dovolím len pomenovať jednu tému, ktorej sa profesionálne venujem len okrajovo. Je ňou naše miesto vo svete. Z osobnej skúsenosti by som povedal len toľko, že všeobecné a mierne hysterické stanoviská k únii, NATO či USA (a to pozitívne či negatívne) sú priestorom najmä pre populistov, ktorí nemajú čas alebo intelektuálny potenciál na hlbšie zamyslenie. Eugen Jurzyca mi raz povedal, že nemá rád komentátorov, ktorí vedia, že svet má byť zelený, pretože tí síce najrýchlejšie píšu komentáre a vedia ich písať ku všetkému, pridaná hodnota je však otázna. Ak by som preto v oblasti európskej a zahraničnej politiky v niečom apeloval na politikov, ale aj na intelektuálov, tak by som apeloval na zodpovednosť v konkrétnosti. Toľko nádeje a obavy, ktoré vkladám do budúcnosti. Podľa čoho však zmerať, či sa uberáme správnym smerom, či sa napĺňa prvý, druhý alebo tretí scenár? Podľa môjho názoru si bude treba opakovane, rok po roku, klásť nasledovné otázky: Darí sa tým, ktorí sa snažia potiahnuť spoločnosť ďalej, ktorí majú nápady, vytrvalosť a schopnosti? Inými slovami, oplatí sa byť priekopníkom, ťahúňom, poctivcom? Platí, že špekulovať sa neoplatí, že kto sa viac snaží, nemá sa horšie? Zastavuje výťah úspechu aj na najnižších poschodiach – dá sa do neho nastúpiť aj v suteréne? Cítia sa na Slovensku doma aj tí, ktorí „nikoho nepoznajú“? Ak si na tieto otázky dokážeme odpovedať rok po roku, že došlo aspoň k miernemu pokroku v medziach zákona, máme veľkú šancu byť úspešnými ľuďmi v úspešnej krajine. Ak má mať Slovensko túto šancu, vyžaduje to však schopnosť a ochotu postaviť pred (slovami Michala Vašečku) unaveného slovenského tigra nové výzvy a presvedčiť ho, aby sa im venoval. A tu práve vidím zásadnú úlohu elít a politikov. Autor pracuje v štátnej správe