Najmenej zaujímavá krajina Južnej Ameriky (III.)

V obrovskej kotline medzi západným a východným chrbtom Ánd, v panve vyplnenej najväčším jazerom Južnej Ameriky vládne zóna neustálej tlakovej níže v noci osvetlovaná bleskami permanentných elektrických výbojov šľahajúcich nad bažinami v ústí rieky Catatumbo. Záhadnému javu sa hovorí Catatumbský maják. Keď sme po zotmení dorazili na pobrežie, žiadne blýskanie nebolo vidieť. Mládež z dediny, v počte asi šesť kusov, tancovala salsu okolo stánku s okuliarmi. Okuliare nejdú na odbyt, pretože tu nie sú žiadni turisti, ktorí by ich kupovali. Dokonca aj venezuelských dovolenkárov, ktorí inak okupujú všetky pláže, odrádza znečistenie z nespočetných ropných veží v jazere. Mládežníci od samej pohostinnosti, aby sme si mali kam sadnúť, vyhodili z umelohmotných stoličiek dve miestne pipky s obyčajnými ceruzkami namiesto ihlíc vo vlasoch a na našu otázku nám dali beckettovskú odpoveď, že : „Áno, blýska sa tu stále, ale práve teraz sa neblýska.“ Vypili sme každý po dve dvojdecky piva a napoly presvedčení, že celý Catatumbský maják je iba posledný zúfalý pokus, ako oživiť miestny polomŕtvy turistický ruch, sme išli spať. V noci nás prebudil kúsavý hmyz. Bola to vhodná príležitosť ako sa presvedčiť, či sa jav náhodou nezapol. A skutočne. Blýskalo sa. Blýskalo sa permanentne, a to nie raz za niekoľko sekúnd, ale celkom bez prestávky, väčšinou bolo na oblohe aj viacero bleskov naraz, takže úroveň žiary síce kolísala, ale nikdy nehasla úplne. Celé to zaberalo asi štvrtinu obzoru. Chcel som si užiť romantické kúpanie za svitu bleskov, ale dopadlo to tak, že som sa tam len plieskal na bruchu. Jazero je plytké ako Balaton. Na druhý deň konečne odchádzame z rovinného dusna trstinových plantáží do priaznivej horskej klímy Ánd. Domorodci s mojím kritickým názorom na ich podnebie nesúhlasia. „Mérida?“ pýtajú sa súcitne, keď im povieme, kam smerujeme : „Ááá, chladná zem.“ A keď ich v parnom kúpeli Maracaiba, kde sa pot z človeka rinie cícerkom, pochválime, že si na námestí vysadili kopu stromov, ktoré tam raz budú vrhať tieň, opravia nás : „Nie, nie. Budeme ich pekne zostrihávať, aby nám sem svietilo slniečko.“ Ciudad de Santiago de Los Caballeros de Mérida je azda najprívetivejšie mesto vo Venezuele – je pokojné a relatívne čisté, má krásne okolie a silnú turistickú infraštruktúru. Miestnym obyvateľom sa hovorí gochos a majú asi takú povesť, ako u nás záhoráci. Venezuelský vtip hovorí, že méridská Universidad de Los Andes je najlepšia univerzita na svete, pretože dovnútra vchádzajú gochos a von vychádzajú inžinieri, lekári, právnici... V skutočnosti sú však mériďania príjemní, relatívne vzdelaní a na venezuelské pomery dosť čistotní – sťažujú sa na caracaských a maracaibských turistov, že im v meste robia neporiadok. Dobrodružný cestovateľ, ktorému nestačí inhalovať pokojnú atmosféru mesta a užívať si nočný život na križovatke avenidy 5 a calle 21, môže vystúpiť najvyššou a najdlhšou lanovkou na svete do výšky 5000 m. n. m. a pridusiť sa tam nedostatkom kyslíka. Kým dole rastú banány, hore zúri snehová búrka. Návštevníci z roviny zimu nikdy nevideli. Nevedia, ako sa do nej obliecť, a tak sa tu dajú vidieť rôzne nečakané zjavy: pán, ktorý si ku kožušinovej čapici natiahol sandále; pani v tričku na ramienkach a lyžiarskej kukle. V Andách sme zažili aj našu jedinú väčšiu stopársku skúsenosť. Chlapík v modrej Lade vydávajúci sa za policajta s nami prekonal dva a pol kilometra prevýšenia. Auto síce bolo zviazané špagátmi, aby sa nerozpadlo, ale zato v ňom boli výkonné reproduktory. Rumba mohla v prípade potreby odtrhnúť cestujúcim hlavu. Falošný policajt sa hnal dolu serpentínami a miestami vyberal od miestnych poplatky za akési neurčité služby. Zatvoril som okienko pri sedadle spolujazdca, aby na Evu vzadu nefučal studený nočný vzduch. Šoférovi sa to príliš nepáčilo, ale nijako to nekomentoval. Až neskôr som pochopil, že ak tu všetci jazdia v noci s otvorenými oknami, je to preto, že v opačnom prípade cez čierne fólie, čo majú nalepené na sklách, nič nevidia. Keď sme obišli kamión prevrátený len pár metrov od strmého zrázu, chlapík pokýval hlavou, že cesta je tu nebezpečná, že takéto veci sa tu dejú často a na guráž si prihol z anízovky, ktorú mal zastrčenú medzi sedadlami. V Méride sme vysadli na potemnetej Plaze Bolívar, pred katedrálou v štýle ťaživého španielskeho baroka. Sadli sme si na lavičku a hodnú chvíľu mlčky fajčili. „Hentam ide človek s kvérom,“ zhodnotila nakoniec situáciu Eva : „Je čas ísť spať.“ Obchody s náboženskými pomôckami si v tejto krajine na nejakú konfesijnú čistotu nepotrpia. Sádrové panenky Márie tu stoja v rade so sušenými kuracími nohami, jezuliatka vyjavene hľadia na čierne vúdú bábiky. Na našu žiadosť o prívesok so sv. Barborou na koni starý predavač odsunul prázdnu krabicu s nápisom „Sv. Barbora na koni“ a siahol do škatule označenej „María Lionza“. Vytiahol miniatúrnu sošku nahej ženy sediacej na nešťastne sa tváriacom tapírovi. Obchodník položil prívesok pred nás. „Sv. Barbora na koni,“ povedal s absolútnou sebaistotou v hlase. Takto sme sa prvýkrát stretli so záhadným kultom Maríe Lionzy, o to menej uchopiteľným, že k nemu nepatrí žiadna inštitucionalizovaná cirkev, a tak sa výklad dogmy líši od veriaceho k veriacemu. Väčšina jej ctiteľov sa navyše považuje za pravoverných katolíkov a uvádza túto konfesiu aj pri sčítaní ľudu, takže nikto nevie ani len to, koľko ich vlastne je. Samotná María Lionza, Nuestra Seňora María de la Onza del Prado de Talavera de Nivar, veliteľka štyridsiatich légií po desiatich tisíckach duchov, indiánka so zelenými očami, ktorá sa pri pohľade do svojho odrazu na vodnej hladine zmenila na obrovskú anakondu, matka rasy mesticov, bohyňa prírody Yara, alebo za čo ju už kto považuje, je však len najvyšším božstvom panteónu. Okrem nej sa uctievajú aj nižšie božstvá ako panna Mária Coromotská, náčelník Guaicaipuro (povestný svojím hrdinským odporom voči Španielom), alebo Primero Negro – prvý černoch, ktorému sa podarilo stať dôstojníkom v Bolívarovej osloboditeľskej armáde. Druhým najvýznamnejším božstvom po Maríi Lionze je však nepochybne Dr. José Gregorio Hernandéz. Kult doktora Hernandéza sa neobmedzuje len na vyznavačov Maríe Lionzy. S jeho soškami sa dá stretnúť všade, od domácich oltárikov, kde stojí hneď vedľa panny Márie a Ježiša Krista, až po kiosky na ulici, kde je jeho obrázok jednoducho zastrčený za sklo. Doktor Hernandéz je muž s fúzikmi, v čiernom obleku, kravate a klobúku. Na krku mu visí fonendoskop. V reálnom živote to bol lekár zo začiatku storočia, otec venezuelskej histológie a fyziológie. Zo strany miestnej cirkvi existuje silný tlak na jeho kanonizáciu. Napokon treba povedať, že v predajniach náboženských potrieb si môžete zaobstarať široký sortiment elixírov - od elixíru krásy a elixíru lásky až po elixír karbaníkov, vábničku na peniaze a môj obľúbený „Elixír, ktorý Vám umožní dosiahnuť všetko, čo chcete, bez nutnosti prekonávať prekážky.“ Jedna flaša elixíru sa aplikuje na jednu vaňu vody. Adept sa v roztoku kúpe sedem minút. V Méride sme sa zúčastnili predreferendových demonštrácií, ako na jednej, tak na druhej strane barikády. Kým opozičné zhromaždenia silne pripomínali nezáživné demonštrácie s prejavmi, ako ich poznáme od nás, prochávezovské boli omnoho väčšie a podobali sa skôr na karneval. Ľudia mávali mávadlami, niesli si balóny, pochodovali okolo v maskách. V nekonečnom sprievode vedenom konvojom chávistov na mopedoch sa šinulo niekoľko rumbových soundsystémov. Účastníci spievali a tancovali, skandovali heslá. V sprievode išiel dokonca jeden tučniak. Podobný rozdiel ako medzi demonštráciami bol aj medzi volebnými heslami. Proti civilnému opozičnému „Jasné, že ÁNO“ (rozumej ÁNO pre predčasné voľby), stálo akčné prochávezovské „Úúú, ááá, Chávez zostáva!“ Prochávezovská propaganda má vôbec dosť zvláštny charakter. Príkladom môže byť plagát, kde sa Chávez objíma so Simonom Bolívarom a Che Guevarom. Pod nimi stojí predstaviteľ opozície navlečený do fašistickej uniformy. A ak by to niekomu nebolo úplne jasné, ešte je pri ňom pripísané : „El Diablo“. Dvaja fúzatí ujovia niesli transparent s obrázkami Cháveza a Krista. Nápis vravel : „Revolúcia začala v Jeruzaleme. Dokončil ju Chávez.“ Pri inej príležitosti som videl detskú omaľovánku s názvom „Chávez a jeho kamaráti.“ Plukovník od výsadkárov Hugo Chávez Frías sa na politickú scénu prvýkrát dostáva na jar roku 1992, keď sa jeho spiklenecká organizácia pokúsi o vojenský prevrat . „Naším cieľom nebolo uchopenie moci,“ komentuje to po rokoch : „Boli by sme zvolali ústavodarné zhromaždenie a stiahli sa do úzadia.“ Lenže prevrat nevyšiel, a tak sa nikdy nedozvieme, koľko je na tom pravdy. Vysvetľuje, že prevrat bol vedený proti systému zodpovednému za Caracazo, tragickú udalosť tri roky predtým, keď bola proti rabujúcemu davu caracaských chudobných postavená armáda. Vojenské jednotky pozostávali zväčša z mladých, nevycvičených chlapcov a rozkaz bol jednoduchý : „Zastavte to, akokoľvek sa dá.“ Výsledkom bolo tristo mŕtvych. Chávez sa po neúspešnom prevrate dostáva do väzenia, ale jeho spoluspiklenci sa ešte v novembri toho istého roku pokúsia o ďalší prevrat. Prebehne letecká bitka nad Caracasom. Bombardéry lietajú medzi mrakodrapmi a bombardujú prezidentský palác. Puč je však znovu neúspešný. O dva roky neskôr dostáva Chávez milosť a púšťa sa do politického boja. Rok 1998 znamená katastrofu pre obidve zavedené politické strany. Tradiční rivali sa v záchvate zúfalstva tesne pred voľbami dohodnú na spoločnom kandidátovi, ale ten už pre Cháveza neznamená vážnejšiu hrozbu. Výsledný súboj sa odohrá medzi ním a kandidátkou za kresťanských demokratov, bývalou miss universe, Irenou Sáezovou. Sl. Sáezová to komentuje: „Oproti súťaži krásy je celá politika len detská hračka.“ Chávez dáva po svojom víťazstve vypracovať novú ústavu a spúšťa masívne reformy. Nová ústava mu predlžuje volebné obdobie na šesť rokov a povoľuje znovuzvolenie. Zároveň však dáva možnosť odvolania prezidenta prostredníctvom referenda – možnosť, ktorej sa opozícia chopila v lete tohto roku. V ekonomickej oblasti Chávez presadí väčšinovú účasť štátu v strategických ropných spoločnostiach, zvýši odvody z ropy na takmer dvojnásobok, získané peniaze prelieva prostredníctvom tzv. misií do školstva, zdravotníctva a výstavby. Spustí pozemkovú reformu, prerozdeľovanie neobrobenej pôdy na gigantických venezuelských farmách medzi bezzemkov, v záujme drobných rybárov vykáže z pobrežnej zóny priemyselný rybolov. Bankám sa tieto opatrenia nepáčia, vyhrážajú sa bojkotom, tým, že prestanú poskytovať drobným roľníkom úver. Chávez sa na oplátku vyhráža, že banky znárodní. Kadekoho si proti sebe poštve aj svojím účinkovaním na medzinárodnej scéne. V rámci návštev hláv členských krajín OPECu navštívi Saddáma Hussajna a plukovníka Kaddáfího. Udržuje priateľské styky s Fidelom Castrom, koketuje s kolumbijskými gerilami. Roku 2002 vypukne protichávezovský vojenský puč – neúspešne. Za Cháveza sa postavia chudobní a časť armády a za dva dni je späť na svojom mieste. O rok neskôr skúša opozícia kuriózny, zhora manažovaný štrajk v ropnom priemysle. Po ukončení štrajku nasledujú masívne čistky v manažmente. V uprázdnených budovách po manažéroch dnes sídli celá vysoká škola. Toľko Venezuela. Dalo by sa hovoriť ešte o pláňach a o pralese, o neworleánskom pôvabe Ciudad Bolívar na brehu Orinoka, o tamojšej pravoslávnej predavačke hamák, o bosnianskom taxikárovi, ktorého prvá otázka, keď zistil, že vezie turistov zo svojej jazykovej oblasti, bola : „Ako sa po vašom povie ´Jebem ti majku?’“, o tom, prečo je v indiánskom kmeni Pemónov Vladimír bežné meno a prečo má Uruguay zo všetkých krajín najbližšie k nebu. Článok však končí a končí aj naša cesta, už nás čaká len prílet do šedivej Viedne, večer idem v Bratislave do latino klubu, zdá sa mi to celé nejaké „umrlé“, a keď mi pri vchode biletár povie, aby som ešte počkal – chce mi dať pečiatku na zápästie – automaticky roztiahnem ruky, aby ma mohol prešacovať. Autor je cestovateľ a programátor