Veľa malých apokalýps

„Vybral som sa na cestu, ktorá je vzrušujúcejšia, než si vôbec dokážem predstaviť“ – povedal Prince 15. marca 2004 pri svojom uvedení do Rokenrolovej siene slávy. Slávny hudobník varoval mladých umelcov pred úskaliami hudobného šoubiznisu: „Skutočný priateľ a mentor nie sú nikdy na tvojej výplatnej páske.“ Princa obdivujem, okrem hudby aj preto, že dokáže zaujať aj mediálne. O mnohých skvelých muzikantoch nevieme, lebo sa o nich a ich hudbe nikdy nedozvieme. Do akej miery ide o hudbu? Kde je to už biznis? Dá sa to vôbec deliť? Koho máš na výplatnej páske ty? Ale ako ťa poznám, spýtam sa presnejšie: Si vôbec na nejakej výplatnej páske? - No. K Princovi ja nemám až taký vrelý vzťah. Určite je to pozoruhodný chlapík. Vety, ktoré si od neho citoval, sú aspoň povšimnutiahodné. Nechápem však, prečo otázku zneužívaš na to, aby si zverejnil svoj obdiv k tomu hyperaktívnemu gitaristovi. Je to hendrixovský klon, nič viac. (Smiech.) A čo si sa ešte pýtal... Napríklad, že o mnohých skvelých muzikantoch... - Ach, áno, že o nich nevieme. Na to je jednoduchá odpoveď: no a čo? Samozrejme, tiež mi je ľúto, že sa o nich nedozvieme. Ale aj tak: no a čo? Som presvedčený, že naozaj význačné hudobné osobnosti ostávajú v skrytosti, naveky zabudnuté, ignorované. Taký Bach mal šťastie. Náhodou ho objavili. Mozart ho objavil. My sme však k Mozartovi nikdy naozaj hlboko neprenikli. No a čo? A spomínal si ešte biznis, tuším. Nuž, myslím si, že biznis a hudba by sa nemali oddeľovať. Šaman komunitu liečil hudbou a komunita ho za to živila. Na dedinských veseliciach kapely tiež dostávajú gážu. Ani kantor z Lipska nehral zadarmo. Nie je hriech vziať si peniaze, aj keď robíš, čo ja viem, periférnu, improvizatívnu hudbu. Niekoho baví počúvať také niečo... Si teda na nejakej výplatnej páske? - Teraz som v takom období svojho života, že robím všetko možné, aby som sa postavil na vlastné a nebol závislý na nijakých páskach. Presadiť sa na MTV sa našincom akosi nedarí. Kedysi sa tam síce na čas objavil Kocáb s Výběrom, ale iba ako kuriózny klip z koncertu pri odchode sovietskych vojsk z Československa. No a nedávno cool DJ President, ale to bola ešte väčšia kuriozita a o hudbu vôbec nešlo. Čo pre teba znamená presadiť sa? - Ten, kto sa chce presadiť, musí investovať nesmiernu vôľu, množstvo energie a času do niečoho, v čo verí. Ja nepatrím medzi vytrvalcov, a tak, aj keď sa mi z času na čas podarí v niečo uveriť, nikdy to nedokážem dlho ťahať. Obdivujem tých, ktorí vytrvajú aj vtedy, keď im do projektu kecajú a všakovako ho modifikujú, redukujú. Každý, kto len trochu chce, môže si doma vyrobiť cédéčko s vlastnou hudbou. Každý si môže (i zadarmo) zohnať toľko hodín hudby, že si ju nestihne ani vypočuť, nieto ešte zažiť. Má vlastne význam túto záplavu rozmnožovať? - Desím sa každého rozmnožovania. Keď sa doma pozriem na tie rozrastajúce sa hromady kníh a cédečiek, príde mi nevoľno. Deň čo deň sa snažím do svojho života vnášať viac a viac disciplíny a predsa sa mi to „zmnožovanie“ kníh a hudobných nosičov vymkýna spod kontroly. So začudovaním a zdesením hľadím na tú samoplodivú kataklizmu. Philip K. Dick v jednom zo svojich skvelých vizionárskych románov napísal, že akonáhle sa niekde vyskytne nejaká hromádka harabúrd, okamžite sa spustí proces haraburdizácie. Vesmír má tendenciu zaharaburdizovať sa. Takéto vysvetlenie ma ukľudňuje, uvedomujem si totiž, že asi vonkoncom nemôžem za to, ak ma všetky tie kultúrne rekvizity idú zadláviť. (Smiech.) Výroba vlastnej hudby? Máš úzkosť z entropie? Nedokážem posúdiť, či nadprodukcia a znásobovanie hudby vedú aj k úpadku hudby. Rozvrat v hudbe sa s obľubou spája s rozvratom v civilizácii, ba aj s apokalypsou. Thomas Mann a Vladimír Godár sa takejto apokalypsy asi boja. Apokalypsa pritom nemusí znamenať chaos, záhubu, koniec sveta. Apokalypsa pôvodne znamená súd, posudzovanie, zvažovanie, hodnotenie, porovnávanie. Godár píše: „Rozpad hudobnej tradície je pre Manna symptómom či sprievodcom rozpadu spoločenských, ľudských a mravných hodnôt, ktoré tvorili civilizačnú os západnej kultúry.“ Preboha, čo je to hudobná tradícia? Možno to, že sa takto pýtam, je už znakom toho, že som typickým produktom apokalypsy. A úpadok Západu ma ani v najmenšom netrápi. Ešte ani názory na apokalypsu nie sú naše vlastné. Zdedili sme ich, prevzali sme ich schematizované podoby. Očarení čumíme na tie schémy, hoci im vôbec nerozumieme. Ale späť k hudobnej tradícii. Napríklad Tibeťanom európska hudobná tradícia – a je úplne jedno, či bude reč trebárs o Bachovi, Zelienkovi, Purcellovi, Skriabinovi či o Schönbergovi, Stockhausenovi, Reichovi, Glassovi — nič nemusí vravieť. Môže im dokonca ubližovať. Môžu mať pocit, že počujú predzvesť nejakej kataklizmy. Tibeťania totiž veria, že všetky bytosti, ba i neživé veci, vydávajú svoje zvuky, a teda hmota a formy boli stvorené kombináciou zvukov. Vraj každý atóm bez prerušenia spieva svoju pieseň a podieľa sa tak na vzniku nových a nových foriem. Existuje zvuk tvorivý, ale aj zvuk deštruktívny. J. H. Brennan vo svojej knihe Occult Tibet: Secret Practices of Himalayan Magic píše, že tibestké kláštorné orchestre dokážu vyludzovať špecifické kombinácie zvukov na podporu meditácie. Na tom by nebolo nič obdivuhodné; šokujúcejšie je, že adepti bönu a tantrického budhizmu dokážu pomocou zvukov nadvihovať alebo aj zničiť obrovské balvany! Keď sa do tibetskej sakrálnej hudby započúvame uchom Európana – iné ucho nemáme a pravdepodobne ani mať nebudeme – väčšinou počujeme čosi neharmonické, hlučné, často nepríjemné a strašidelné. Je nepredstaviteľné, aby nás nejaký európsky skladateľ obťažoval takýmito hudobnými kompozíciami. Bolo by to prejavom úpadku našej hudobnej tradície. Lenže čo je to hudobná tradícia? Prijatý kánon? Je to kód, ktorý funguje v určitom matrixe? Opustiť matrix, v ktorom sme udržovaní v stave trvalých ilúzií a falošných istôt, znamená dať sa cestou úpadku? Netrápia ma teda vznikajúce a zanikajúce hudobné tradície. Netrápi ma ani Thomas Mann a Hermann Hesse, ich názory sú prejavom sentimentálno-romanticko-secesného pseudoprofetizmu, ktorým sa nás snaží matrix obalamutiť. Matrix nám totiž predvádza karneval vzostupov a pádov, zlatých čias a civilizačných katakliziem. To všetko je však len tieňové divadlo videné z Platónovej jaskyne, veľa malých apokalýps. (Smiech.) V Platónovom dialógu Timaios to máš čierne na bielom... Nosíš Platóna so sebou? - Hej. No a píše sa tu, že... že: „Tak také ty vaše genealogické zprávy, Solóne, které jsi právě přednesl, jistě jen málo se liší od dětských pohádek: vždyť za prvé se pamatujete jen na jednu potopu světa, ačkoliv jich bylo již dříve mnoho...“ Tak je to aj s nami. O svete, o jeho fungovaní vieme pramálo na to, aby sme si mohli trúfnuť mannovsky zhodnotiť dobu ako apokalyptickú. A keby aj mýtus o úpadku západnej civilizácie bol pravdou, príde iná, možno horšia, možno lepšia podoba civilizácie. Ovplyvniť to nedokážeme, budeme teda oplakávať staré kánony? Možno ani nejde o zánik, ale o transformáciu. Možno sa Západ počínšti alebo poindičtí, aspoň sa nám zjemní sluch a pochopíme z hudby to, čo chápali už starí Číňania. Vedel si, že stará Čína mala už 1500 rokov pred Kristom rozpracovaný ucelený systém stupnice s dvanástimi stupňami, založený na kvintovej súslednosti? Vedel si, že Číňania poznali v tom čase viac ako sedemdesiat hudobných nástrojov? Vedel si, že vďaka precíznym matematickým výpočtom vynašli dvanásťstupňový chromatický tónový rad? Vedel si, že vedeli aj to, že pomer dĺžky struny alebo vzduchového stĺpca 1:2 tvorí oktávu a že pomer 2:3 tvorí čistú kvintu? Podľa Číňanov každý tón vyvoláva ďalší tón a každá kvinta vytvára ďalšiu kvintu. Čo je však najdôležitejšie, to je tá prepojenosť hudobného umenia s filozofiou a náboženskými predstavami. To je to, čo chýba našim hudbám... (Smiech.) Čo si myslíš o tzv. vyhľadávacích súťažiach mladých talentov, reality show a hľadaní superstar? - Nezatracujem takéto súťaže. Príležitostí nikdy nie je dosť. Je dobré, keď ti dajú priestor zviditeľniť sa. A ak si dobrý, môžeš si zarábať peniaze tým, čo ťa baví. Otázka je, kto rozhoduje o tom, či tvoj výkon je kvalitný. Porotám neverím. Muzikanti nebývajú veľmi vzdelaní a empatickí. Väčšina z nich sú len prázdne škrupiny mysľou napojené na riadiace centrum matrixu. Opakujem: nezatracujem takéto vyhľadávacie súťaže, len je trošku divné, ak sa z niekoho stáva superhviezda už pri prvom vystúpení v televízii. Pre mňa bolo veľkým prekvapením, keď sa objavila reality show Ozzyho Osbourna. Veľký mág temnoty je zrazu neschopnou milou komicku figúrkou. V jednom rozhovore vysvetľoval túto šokujúcu zmenu tak, že to sám nechápe a niekedy, keď v tme sedí na záchode, čuduje sa, kde to žije. Ale asi je to iba snaha mamičky o speňaženie otecka a zabezpečenie detí. - Keď to tak vidíš, tak to asi tak bude. (Smiech.)

Je ti bližšie živé hranie alebo pohrávanie sa v štúdiu? - Oboje má svoj pôvab. Pri živom hraní máš spätnú väzbu, vidíš reakcie publika. Odvrátenou stránkou živého hrania však je, že sa musíš pozerať na tie tupé, pozérske ksichty v prvom rade. Taký zážitok je najneznesiteľnejší. Musíš sa pozerať na to, ako predstierajú extázu, ako sa akože vžívajú do hudby, ako jej rozumejú... No hnus! V štúdiu je zasa nepríjemné to, že v takom sterilnom prostredí ma všetka invencia opustí a zdochýňam. Keď už sme pri invencii, čo je to vlastne modernosť v populárnej hudbe? - Ako si prišiel k tomu, aby si spájal invenciu a modernosť? Náhodou to celkom sedí. Podľa mňa je nezmysel hovoriť o postmoderne, pretože modernosť je večná, nezničiteľná, neprestajne aktuálna. Modernosť vnímam takmer ako synonymum invencie a originality. Modernosť je odvaha a nevyhnutnosť rozrušovať schémy. Zdá sa ti, že modernosť by niekedy mohla byť anachronizmom? Schémy predsa vždy budú vznikať a vždy budú pritesné a vždy tu bude potreba rozbíjať a nahrádzať ich čímsi iným... Novou schémou... - Áno, až kým nás neomrzí, a potom zas môže prísť niečo nové. Pokiaľ však ide o dnešnú populárnu hudbu, vidíš v nej nejakú modernosť? Teda, určite je v nej dostatok invencie. Lenže každý svieži nápad sa prekryje vrstvami komerčných a konzumných úmyslov. Nie je to vôbec smutné, ani odsúdeniahodné, pretože každý muzikant má slobodnú vôľu a vie, koľko zásahov do tvorby je schopný uniesť. Nikto nijakého muzikanta nenúti, aby do smrti zotrval v mlynčeku šoubizu. Ktoré kapely, skladatelia, speváci alebo albumy ťa najviac ovplyvnili? - To je blbá otázka. Radšej ti poviem, čo počúvam v poslednom čase. Celkom ma zaujal Franz Ferdinand. Nemajú vôbec originálny zvuk, no je čosi svieže a pôvodné v tom, ako dokážu pracovať s nudným zvukom, doliezavou rytmikou a opajcnutými aranžmánmi. Vypočujem si aj Placebo. Platí o nich to isté, čo o Franzovi. Dosť iná káva je Dead Can Dance a sólové projekty Lisy Gerrard. Je tvojím snom monštrózne turné so skákaním, lasermi a ohňostrojom? - Nie. Mám radšej klubovú atmosféru. Slušný, minimalistický, popizovaný postpunk s inteligentnými zvukmi a s ešte inteligentnejšími textami. To už ale nie je punk... - To sa teda mýliš. Punk je oveľa širší pojem. Netýka sa len konca sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia, pochádza z alžbetínskych čias. To som teda nevedel... - No vidíš... A ideš so mnou robiť rozhovor. Môj popícky postpunk, nemám však na mysli príšerne nevydarený Blink 182, nie je niečo, čo by priamočiaro nadväzovalo na Sex Pistols či na Shakespeara... Je to taká moja privátna, introvertná, introspektívna hudba pracujúca so soundom agorafóbie... Ako si predstavuješ svojho poslucháča? Aký typ emócií by si rád vyvolával? - Nuž, nechcem v ňom vyvolávať pocity agorafóbie. Stačí mi, ak mu bude pri mojej hudbe príjemne zimomrivo. Bude fajn, ak sa bude vedieť do nej schúliť, ak ho moje futuristické mýty očaria a načerpá z nich energiu v boji s celosvetovým matrixom. Čo texty? Do akej miery je pre teba dôležitý jazyk, v ktorom spievaš? - Pozri, dosť dlho ma trápilo, prečo som sa narodil na Slovensku a prečo musím spievať po slovensky. Neskôr som však prišiel na to, že asi to má nejaký význam, že asi nie náhodou som sa narodil tu a nie náhodou mi je súdené používať tento jazyk. Asi je niečo, čo môžem poslucháčom, slovenským poslucháčom, sprostredkovať iba ja, iba takouto hudbou, iba takýmito textami, iba v tomto jazyku, v tejto politicko-kultúrnej klíme... Aký je tvoj vzťah ku coververziám a remixom? - Poviem to, čo by povedal každý. Coververzie sú dobrá vec, lebo často sú vydarenejšie ako predloha. V jednom prípade sa mi však zdalo, že vôbec nie je možné rozlíšiť, či je lepší originál alebo coververzia. Ide o pesničku Straight to Hell od bristkej punkovej formácie The Clash. Pôvodina je neurotická, hysterická, znepokojujúca. Bohato rytmizovaná, skrátka veľmi pôsobivá. Coververzia, ktorú vyrobil Moby, je takmer chilloutová, meditatívna, v konečnom dôsledku však vyznievajúca rezignatívne. Originál tejto pesničky zachytáva stav pred revoltou, covervezia zas márnosť akéhokoľvek úsilia. Úspešná hudba musí byť dnes vizuálna. Začalo to už v šesťdesiatych rokoch, jednotlivé LP mali svoju nezameniteľnú výtvarnú koncepciu. Dnes sa už objavujú honosné obrazové publikácie s výberom najlepších obalov platní. Videoklip je neodmysliteľnou marketingovou povinnosťou, veď sa aj hovorí: videl si tú pesničku? Niekedy človek náhodou počuje nejaký hit a hneď sa mu vybaví vrtiaca sa samica, poskakujúci černoch pri horiacich popolniciach, tančiaci mladíci na krídle lietadla či iná volovina. Sú aj skvostné videoklipy, niektorí umelci si na nich dajú záležať. Máš vyhranenú predstavu svojej vizuálnej prezentácie? - Mám vyhranenú predstavu, no netvrdím, že sa nemôže časom zmeniť. Vizuálna prezentácia speváka či kapely je dôležitá bez ohľadu na videoklip. Spevák je predsa performer, predstupuje pred obecenstvo, musí byť originálny a nápadný. Ten, kto nápadný nie je, tomu nápadnosť prisúdi verejnosť. O nenápadnom, skromnom spevákovi sa potom povie – taký je jeho imidž. A hotovo. V šoubize nemožno nebyť vizuálnym objektom. Môj zjav predáva moju hudbu a moja hudba predáva môj zjav a ak sa so svojím zjavom stotožním, tak aj mňa. Som asi kurva, hoci si nemyslím, že robím niečo nečisté alebo že sa niekomu podsúvam. Nevyfajčím hocikomu, len tomu, komu ja chcem. Tak je to kurevníctvo alebo nie? Som predajný, ale nemožno ma len tak ľahko kúpiť. Nezabúdaj, že speváci a hudobníci v každom období dbali na svoj výzor. Edith Piaf, Juliette Gréco, Šaljapin, Villon, Cavalcanti – tí všetci predstupovali pred ľudí, nebolo predsa jedno, ako vyzerajú a čo svojím výzorom reprezentujú. Výzor je odrazom vnútornej privátnej filozofie a často tvoja filozofia potom zas je odrazom toho, ako vyzeráš. Zhováral sa Fero Jablonovský David Leder (1979). Líder slovenskej postpunkovo-gotickej skupiny The Signalmen. Vyštudoval mat-fyz. Živí sa vyhrávaním na svadbách, koncertovaním na gothic akciách, písaním hudobných recenzií, koncipovaním webových stránok. Skupina The Signalmen, ktorej texty i hudbu píše Leder, sa doposiaľ prezentovala jediným albumom Mučenie nádejou (2003).