Ak je Afrika stále nedostatočne rozvinutá, je to v záujme bývalých koloniálnych mocností. Očistí sa európska politika voči Afrike od neokolonializmu? François-Xavier Verschave riadi asociáciu „Survie“ (Prežitie), ktorej cieľom je šírenie demokracie a rešpektu voči ľudským právam v Afrike. Jeho knihy, ako „Françafrique“ či „Noir silence“ (Čierne ticho), odsudzujú neokolonialistickú politiku Francúzska, ktorá bráni rozvoju kontinentu.

Pán Verschave, európske krajiny a EÚ už dali africkým štátom od ich nezávislosti rozvojovú pomoc v hodnote niekoľkých miliárd eur. Prečo je v Afrike stále toľko utrpenia? - Musíme vidieť rozdiel v situácii bývalých francúzskych a bývalých britských kolónií. Nezávislosť frankofónnych krajín bola porušovaná v prospech vytvárania neokolónií v tom najkonkrétnejšom zmysle slova. Existovali v nich čierni guvernéri, ktorí v zásade udržiavali štruktúry koloniálneho vykorisťovania. Tieto systémy v mnohých prípadoch ešte stále fungujú. Príčina chudoby je veľmi jednoduchá – sú tam nelegitímne vlády, ktoré reprezentujú vonkajšie záujmy. Mnohí z týchto prezidentov sú napríklad platení firmou Elf (bývalá francúzska ropná spoločnosť, ktorá sa zlúčila s firmou TotalFina). Slúžia spoločnosti Elf a Francúzsku, nie však vlastnej krajine. Zdravotné ošetrenie dostanú vo Francúzsku, ich deti tam chodia do škôl. Nezaujímajú sa preto o vzdelávanie a zdravotníctvo doma. Pokiaľ ide o britské kolónie, mechanizmy tu fungovali kvôli rozdielnym koloniálnym praktikám – nepriamemu spravovaniu – inak. Briti sa z území stiahli a nevytvorili vlády priamo manipulované Londýnom. Aká je dnešná úloha Európy? Problémom Európy je, že sa o vzťahy s Afrikou v skutočnosti veľmi nezaujíma. Politické aspekty – teda najdôležitejšie otázky – zvykne delegovať na bývalé koloniálne mocnosti, teda Francúzsko, Belgicko, Veľkú Britániu a do istej miery aj Portugalsko. To znamená akceptovanie ich „savoir faire“, teda schopnosti koloniálneho vykorisťovania. Na začiatku 90. rokov Jacques Chirac vyhlásil, že „Afrika ešte nie je pripravená na demokraciu“. Dnes je hlavným prvkom Dohody z Cotonou presadzovanie demokracie a ľudských práv. Zmenil sa názor Francúzska? - Držiteľ Nobelovej ceny Wole Soyinka na toto Chiracovo vyhlásenie odpovedal: „Myslíte si, že Afrika bola niekedy pripravená na diktatúru?“ Vždy zabúdame, že Afrika má politické tradície tiahnuce sa späť tisícky rokov a že tieto tradície sú všetko, len nie totalitné. Nebola to tá istá forma demokracie, akú poznáme, ale boli odsunuté nabok storočiami vonkajšieho útlaku. Afrika musí opäť získať základy a mechanizmy politickej legitimity. Je prirodzené, že bývalí kolonizátori nemajú právo dávať lekcie. Už päťdesiat rokov žiadajú ľudia Afriky možnosť vybrať si svojich vlastných lídrov a zbaviť sa tých, ktorých už nechcú. Európe dominujú mocnosti, ktoré sa o Afriku „zaujímajú“, ide hlavne o Francúzsko, ktoré vytvárajú systémy volebných podvodov. Dokonca aj Mobutu ku koncu svojho života vyhlásil, že by bol ochotný podriadiť sa verdiktu volebnej urny – ak by však Francúzsko zorganizovalo voľby. Francúzsko teda ešte vždy neakceptovalo demokraciu v Afrike a to ide proti Dohode z Cotonou... - Francúzsko organizuje a podporuje desiatky afrických diktatúr vrátane tých najhorších karikatúr v Togu a Gabone či režimu Roberta Mugabeho. Keď obyvatelia Madagaskaru povstali v proteste proti manipulácii volieb, Francúzsko podporovalo diktátora Ratsiraka do úplného konca. No nie všetka nádej je stratená – v roku 1990 nebola v Afrike prakticky žiadna demokraticky zvolená vláda, dnes ju má približne štvrtina z 54 štátov. Dosiahol sa teda určitý pokrok. Môžeme však povedať, že Francúzsko urobilo, čo mohlo, aby tento vývoj zastavilo a že ostatné krajiny Európskej únie sa vo všeobecnosti podriadili tomuto jeho „savoir faire“.

Ako môže iniciatíva známa ako Africká únia pomôcť emancipácii kontinentu a pri riešení jeho problémov? - Všetci veľkí lídri africkej nezávislosti boli panafrikanisti. Vedeli, že ak sa má kontinent vymaniť zo svojho odcudzenia, musí byť zjednotený, a že hranice zdedené po kolonializme sú nepraktické. A tak pre všetkých týchto ľudí neexistovali pochybnosti o tom, že nezávislosť a emancipácia by mali byť panafrické. Toto panafrické hnutie bolo sabotované – hlavne Francúzskom – a znovu sa rodí práve teraz. Africká únia môže napomôcť vytvorenie politickej legitimity a africkej solidarity. Vytvorenie akejsi bezpečnostnej rady, afrického súdu ľudských práv a podobne môže pomôcť vzniku mechanizmov politickej regulácie. To všetko je absolútne a bezpodmienečne nutné. Akú európsku politiku voči Afrike by ste chceli mať? - Do politiky Európy voči Afrike vkladáme značnú nádej. Myslíme si, že v Európe 25 krajín budú krajiny bez koloniálnej minulosti (ktoré sa tak môžu pozerať na vzťahy s Afrikou z uhla menej zaťaženého túžbou sledovať koloniálne záujmy) vo väčšine. Znepokojujúce však je, že získavame pocit, že bývalí kolonizátori učia neokoloniálnym metódam ostatné krajiny, a nie naopak. Rozhovor bol uverejnený v internetovom magazíne Café Babel, www.cafebabel.com