1. Čudujem sa ľuďom, ktorí „filozofujú“: napíšu článok o „substancii“, hoci vedia, že „substanciu“ nemožno pochopiť. Alebo ľuďom, ktorí sú hvezdári: lámu si hlavy, prečo Venuša rotuje opačne ako ostatné planéty. „Problém“ Venušinej rotácie je dôležitý ako „problém“ vodnej hladiny v nádobke, kde si varím polievku. Aké sú zákony deformít hladiny pri vare? Prvočísla sa zjavujú v číselnom rade pravidelne alebo nepravidelne? Kto vie? Komu náleží, aby vedel? Na väčšine poznatkov väčšine ľudí nezáleží. Dokonca väčšina ľudí sa z väčšiny poznatkov smeje. Predstavme si: môj sused skúma obsahy žalúdkov veveríc. Ráno ide do zamestnania, trpezlivo skúma obsahy žalúdkov veveríc, podvečer sa spokojne vráti domov a teší sa, že zajtra bude skúmať obsahy žalúdkov veveríc. Na konferencii v Glasgowe a na sympóziu v Lisabone bude prednášať: hádajte o čom: nuž o obsahoch žalúdkov veveríc. Keby ste sa ho opýtali, čo majú v žalúdkoch ťavy alebo vorvane, spokojne by odpovedal, že nevie. Vedec je povinný nevedieť. Vedecká česť mu prikazuje nevedieť. Ak „neviem“ ako obyčajný človek, trápim sa. Ale odborné, kvalifikované „neviem“ je vyznamenanie. Čudujem sa aj sebe: o akých čudných námetoch musím myslieť. 2. Sme a či nie sme „slobodní“. Keď počujem slovo „sloboda“, cítim sa ako žlčníkový pacient, ktorý pocíti, že sa mu kdesi vnútri organizmu pohol kameň. Čudujem sa múdrym a vzdelaným ľuďom, ktorí sú ochotní popísať úvahami o „slobode“ desiatky strán, a myslia si, že riešia „problém“. Väčšinu „problémov“ sme nepresne pochopili. Väčšina „riešení“ sú produkty ctižiadosti a netrpezlivosti. Keď premýšľam o „slobode“, musím si spomenúť, čo vymysleli moji slávni predchodcovia: musím sa potulovať po vychodených cestách a chodníkoch. Čokoľvek mi napadne, napadlo už komusi, a nie hocikomu, ale celebrite: Kant, Marx, Sartre ma pozorujú ako rodičia dieťa, ktoré robí prvé krôčiky. Ale dieťa, ktoré robí prvé krôčiky, cíti: svet ešte dosiaľ nebol: bol len prípravne: svet naozaj, platne, v definitívnej podobe začína byť len tu a teraz. „Sloboda“ nevýslovne, nadprirodzene prišla. O chvíľu odíde. Keď starec hodnotí niekoľko desaťročí, ktoré vlečie so sebou ako svoj (obrovský? malý?) majetok, o „slobode“ radšej nerozpráva. Nerád robí zbytočnosti. 3. Uvedomil som si, že nechápem dôležité idey, ktoré mi predkladali moji učitelia „náboženstva“ ako vyučovacieho predmetu na gymnáziu alebo na konfirmačnej príprave. Prečo človek, ktorý „neverí“, musí byť „zatratený“. Akoby politik povedal: Kto neverí programu mojej strany, pôjde do Gulagu. Prečo treba hriešnika „vykúpiť“? Akoby som povedal: Pretože vrah je už starý a bolia ho kríže, pôjdem si odsedieť jeho trest ja. Prečo sa hriech stáva „dedičný“? Ak je hriešnosť „dedičná“, musí sa uplatňovať permanentne: teda národy, ktoré boli pred storočím „neveriace“, aj dnes sú menej kvalitné ako tradične „veriace“ národy. Španieli sú menej hriešni ako Malajci. A tak ďalej. Učitelia ma učili, čomu som nerozumel: ako matematici, ktorí nedokazujú, iba predvádzajú svoje teorémy. Ale predstavy náboženského pôvodu nadobudli magnetickú príťažlivosť a akúsi magickú ochranu. „Noli me tangere“, prihovára sa mi každá náboženská myšlienka: a to nielen moja, ale aj cudzia. Aj predstava krvilačného boha, ktorý potrebuje ľudské obete, aby uspokojil nespravodlivú zúrivosť svojho božského mechanizmu, nárokuje si úctu a pozornosť. Nechápem. Nepochopenie na mňa omamne pôsobí. Chute a vône majú svoje duchovné analógy: myšlienky chutnáme a voniame. 4. Spinoza dokazoval svoje myšlienky ako „geometer“. Ak nám ktosi dokáže, že vnútorné uhly trojuholníka sa vždy (nevyhnutne) rovnajú dvom pravým uhlom, (ak sú ramená „rovné“), nepochybujeme. Ale teorémy Etiky nepovažujeme za definitívnu bázu filozofovania. Prečo Spinoza neuspel ako Eukleides alebo Peano? Usiloval som sa čítať Etiku starostlivo. Po každom dôkaze som sa zamyslel. Nenachádzal som formálne chyby, a predsa som nemohol uveriť. Ale nemohol som ani neuveriť. Aj matematické dôkazy majú (akúsi) teologickú neurčitosť. Proti dôkazu „nespočítateľnosti“ nemožno protestovať. A predsa ľudská dušička, ktorá sa „vlečie s mŕtvolou“ (podľa, ak sa nemýlim, Epikteta), vzdoruje. Algebra nekonečných čísel, algebra „alefov“, znepokojuje. Meno „Alef“ ma očarúva. Svet dôkazov, dokazovania sa vznáša v tekutom prostredí predstáv a pocitov. Optické úkazy (ohyby, lomy, rozptyly), majú svoje kognitívne analógy. Spinozova Etika užíva „geometrickú“ metódu, ale v metafyzickom roztoku.

5. Psy brešú a karavána ide ďalej. Múdrosť príslovia je podvojná. Opýtam sa: čo ostane, keď karavána prejde? Stratí sa v dunách, ostane brechot psov. Alebo: brechot psov sa stratí, karavána ide ďalej. Keď vyslovuješ múdrosť, musíš vedieť: hovoríš z hľadiska karavány alebo z hľadiska psov. Brechot psov, kŕkanie žiab, húkanie sov sú moje milované piesne. Za horizontom sa stratila nemecká armáda, ktorá útočila na Poľsko. V dunách zmizlo sovietske vojsko, ktoré prenasledovalo Nemcov a Vlasovcov. Za hory a za rieky odišli oslavujúce sprievody. Vymierajú žaby, mátožnejú psy, opatrnejú sovy. Karavána ide ďalej, za mnou ide karavána, za ňou karavána. Brechot psov sa zdaní. Kto veľa a nahlas breše, zaplatí. Tretia múdrosť: ani brechot psov, ani karavána neostanú. Ostáva Tretie, ale nevieme, čo je Tretie. Pripisuje sa nám smútok a zúfalstvo z nevedenia. Nevieme, či sme smutní a zúfalí. 6. Pánovi I sa snívalo, že zomrel a zobudil sa na druhom svete. Druhý svet bol pohodlne zariadený byt, z bytu sa mohlo vyjsť na ulicu veselého mesta, bolo možné zamestnať sa za uspokojivý plat, a tak ďalej. Druhý svet bol ako prvý. Pán I sa trochu, ale nie veľmi prekvapil. Druhý svet ponúkal radosti aj starosti. Napríklad pán I sa pohádal s manželkou, ktorá tiež obývala byt. Dostal list z daňového úradu. Prečítal si svoj článok, ktorý mu uverejnil druhosvetový časopis. Je pozoruhodné, že článok napísal v prvom svete. Pán I myslel a myslel, ale nemohol vymyslieť, čo potreboval. Vymohol si audienciu u mešťanostu, ktorý – predpokladal – mohol mať dostatok informácií. Mešťanosta bol zdvorilý a ochotný. „Som, ak sa nemýlim, na druhom svete,“ povedal pán I. „Áno, sme na druhom svete,“ prisvedčil mešťanosta. „Áno, áno,“ bezradne opakoval pán I. „Neviem, či som spasený alebo zatratený. Neviem, či tento druhý svet je nebo alebo peklo.“ Mešťanosta sa na pána I uhrančivo zapozeral a chystal sa odpovedať. Otváral ústa a pripravil si gesto na odpoveď. Ale pán I sa zrazu zobudil, snové obrazy sa rozplynuli. Pán I sa zobudil na prvom svete. Alebo už na treťom? Autor je psychiater