I. "Barbora!“ Z kamenných múrov sálal chlad. „Barbora!“ Ján kričal na plné pľúca, jeho hlas sa miešal s odbíjaním zvonov v kostole na námestí. „Barbora!“ Keď doznel posledný výkrik, objavili sa v nepriestupnej tme ligotavé hviezdy. Bolo ich stále viac a viac, stále menšie a menšie, ako staniol, ako anjelský vlas, ktorým sa zdobievali stromčeky. Vírili pred ním v kúdole ako mušky okolo lampy pouličného osvetlenia. Tak predsa! Na chvíľu mu napadlo, či to nie je omyl, laserová šou, polnočné vítanie nového dňa na trenčianskom hrade, nový ťah oddelenia turistického ruchu, ale keď medzi hviezdami zbadal už aj Barboru vo svetlých šatách, vedel, že neprišiel nadarmo. „Vítam vás!“ srdečne povedala Barbora a podala mu ruku. Takmer vôbec nebol prekvapený. „Prepáčte, nemám tu nikoho, po takom dlhom čase ste tu prvý. Nemám pre vás ani šálku čaju.“ Museli sa uspokojiť s tým, že si sadli na kamennú zem, opretí o stenu Barborinho paláca a Barbora sa pustila do reči. Keď bola asi v polovici, spýtal sa, či si môže robiť poznámky. Hoci spočiatku nemohol prekonať vzrušenie, po čase si na Barborinu prítomnosť zvykol a vlhký chlad jarnej noci ho uspával, bál sa, že si to všetko nezapamätá. Nakoniec sa rozlúčili. „Dovidenia.“ Povedala Barbora a vyšla na nádvorie. Keď o chvíľu sám odchádzal, zdalo sa mu, že ju vidí, ako fajčí a opretá o hradný múr sa díva z kopca na mesto. Ludwig vystúpil z metra. Aby sa vyhol davu, nešiel chodbou k podchodu, ktorý by ho vyviedol von. Na zastávke Donau Insel sa dalo vyjsť rovno na most a ním prejsť na breh. Bola to najkrajšia časť mesta. Na celom nábreží sa dalo kúpať, voda v zátokách stála, mohli si vybrať medzi trávou v lagúnach alebo vybetónovanou, slnkom rozpálenou plážou. V centre ostrova imitovala Viedeň stredomorie. V gréckych reštauráciách v sklenených vitrínach ležia na ľadovom štrku čerstvé ryby a zelenina, griluje sa mäso, v bare Coco Loco je ešte prázdno, uprostred na drevenom, železom obytom sude tancuje mulatka v krátkych nohaviciach, tancuje s celkom nezúčastneným výrazom, neusmieva sa, pri bare oblečené ešte v civile fajčia jej kolegyne a barman umýva poháre. Ludwig prechádza medzi rakytovými stolíkmi vinotéky okolo terasy letohrádku, na ktorej je kaviareň Segafredo. Vpredu je osem trampolín, na ktorých sa dá za 5 euro skákať osem minút. Červená koženka je pofŕkaná vodou z Dunaja, elastické vlákna trampolíny pružne, jemne vibrujú, rozochvené autami prechádzajúcimi po moste. Dievča, čo stráži trampolíny a vyberá poplatky za skákanie, stojí na ceste a pije bublinkový nápoj. Keď Ludwig prechádza okolo, zamáva naňho. Ludwig sa ponáhľa k zhrdzavenému vraku lode. Dragan je už tu, v búde dolu pri rieke si prezliekol montérky, je do pol pása nahý, a kým čaká na Ludwiga, fajčí a opretý o zábradlie paluby sa díva na rieku. Hoci sa zaprisahal, že ak stretne Barboru, viac tam nevkročí, cestou z hradu vošiel do Dvoch hviezd. Bolo už takmer ráno, krčma bola plná, ale Zora ani ostatní tu už neboli. Objednal si, sadol si k baru a čakal, kým sa trochu zohreje. Chcel tu presedieť až do rána a odísť hneď prvým ranným vlakom, ale potom, hoci sa vyhýbal nostalgii a nerád sa lúčil, napadlo mu, že je to možno posledná noc, čo trávi v tomto meste. Vyšiel z dymu do prvej letnej noci. Odkedy odišiel z hradu, prvýkrát nemyslel na Barboru a na to, čo mu povedala, ale tých niekoľko hodín, čo mu ostávali, nemali s ňou mať nič spoločné. Dobre vedel, že čo sa stalo, už sa neodstane, a keby ju aj neposlúchol, keby sa aj zľakol a zbabelo by si pomyslel, že je to len výmysel, že v skutočnosti čakal niečo celkom iné, oveľa jednoduchšie, keby teda aj na všetko zabudol, jeho život sa už navždy bude deliť na pred Barborou a po Barbore. Bol by to mohol odvrátiť, keby nebol na hrad vôbec chodil, ale ktovie, či by to pomohlo. Veď už tak dlho vedel, že mu niečo chýba, celé dni sa len túlal a márne skúšal všetko, čo mu roky prinášalo radosť, chcel si oddýchnuť, ako keď po dlhom výlete zišiel z hôr na riečny breh, kde neomylne poznal miesto s malou, čistou jaskyňou v stene, a potom šiel raz okolo a jaskyňa tam nebola, tak celé dni blúdil a všetky známe útočiská nachádzal obývané kýmsi iným. Akokoľvek lipol na tomto svete, dobre vedel, že Barbora mala pravdu. Musí sa zmieriť s tým, že odíde. Trápilo ho len, či na niečo nezabudol, či si skutočne zapísal všetko, čo povedala, ale keď si konečne po prechodenej noci sadol do kupé a vytiahol z vrecka starostlivo poskladané papiere, skutočne nenašiel nič iné, len odchody rýchlikov z Bratislavy do Viedne, telefónne čísla a niekoľko čudne znejúcich mien. Keď ich Barbora vyslovila, ani nevedel, ako ich napísať. Dragan videl Ludwiga už vtedy, keď si v stánku od Turkyne kúpil kebab a posypal mäso ostrým červeným korením. V ľavej ruke držal ešte nedofajčenú cigaretu, pravú podával Ludwigovi v ú-trety. „Tak a je to naše!“ povedal so silným slovanským prízvukom. Ludwiga jeho radosť rozčuľovala. Hrdzavý vrak ich stál celý majetok, sezóna sa začína o niekoľko týždňov, ak sa im peniaze za leto nevrátia, po zime môžu začať znova. „Koľkých máme?“ opýtal sa. „Štyroch. A dnes sa ozval jeden nový.“ Dragan vytiahol z vrecka montérok peňaženku a z nej zhúžvaný papierik s menom a telefónnym číslom. „Povedal som, že sa mu ozveš.“ Dragan vošiel do sklenej kajuty, uprostred ktorej stál rozheganý, na mnohých miestach plesnivejúci kruhový bar. Okolo bolo niekoľko barových stoličiek, ale väčšina chýbala, ostali po nich len diery v zemi, ktorými bolo vidieť až do skladov v podpalubí zaplavenom špinavou riečnou vodou. Pomaly sa stmievalo, na terasách, v podničkoch, ktoré lemovali nábrežie, sa rozsvecovali lampióny a lampy s farebnými tienidlami, všade boli mušky a komáre. „Čo je to zač?“ spýtal sa Ludwig. Neveril, že päť mizerných robotníkov premení za niekoľko dní deravú trosku na nóbl diskotéku. „Slovák. Po nemecky nevie ani slovo, ale so mnou sa dohovorí.“ Akoby na tom záležalo, myslí si Ludwig. Nikto tu nikomu nerozumie, každý vydáva len akési zvuky, Číňan Ho, ktorý v červenej zástere a kuchárskej čiapočke mieša zeleninu na obrovskej wok panvici na malom pódiu uprostred reštaurácie Thai Food, sa na okoloidúcich usmieva a vábi ich na krehkú kačacinu zvukom, ktorý pripomína mrnčanie dieťaťa, myslí si Ludwig, a keď chcú platiť, ten istý Ho si utrie mastné ruky do zástery, vylezie spoza panvice a tľapká zákazníka po chrbte, chce sa spýtať, či mu chutilo alebo či si nedá ešte dezert, ale šteká pritom ako pes, myslí si Ludwig, a iní hučia ako sovy, akoby záležalo na tom, či sa niekto s niekým dohovorí, akoby sme tu boli na to, aby sme sa spolu rozprávali, akoby sme si mali čo povedať, myslí si Ludwig. „A papiere má?“ pýta sa Dragana. Samozrejme nezáleží ani na tom, načierno je tu každý druhý, ako je rok dlhý, ešte tu nikoho nechytili, myslí si Ludwig. „Nemá, o to viac sa bude snažiť,“ povie Dragan a skúša odškrabávať náter z baru. Farba sa zlupuje vo veľkých plátoch ako spálená koža, ktorá pod zrohovatenou vrstvou mokvá a páli ako splesneté drevo. „Vraj mu dal niekto moje číslo,“ dodá, keď Ludwig dlho nič nehovorí. V skutočnosti rozmýšľa, či sa im oplatí ešte s tým začínať, či by nebolo lepšie predsa sa na poslednú chvíľu všetkého zbaviť, hádam by ešte našiel kupca, čo by sa pre myšlienku postaviť z vraku lode nočný podnik nadchol rovnako ako nedávno on sám. Nakoniec si povedal, že to skúsi. Vzal si od Dragana papierik s číslom, a potom už až do noci pílili z podlahy zhnité dosky. V meste sa nezdržiaval. Doteraz kráčal celým dobrodružstvom ako vo sne, ešte mu nenapadlo pomyslieť na prekážky. Nenapadlo mu, že peniaze má ledva na lístok a po nemecky nevie ani slovo, až keď vytočil číslo aj s predvoľbou a zdvihol mu akýsi rozosptatý muž, nevedel, čo povedať a o to hlasnejšie kričal do slúchadla. Muž našťastie porozumel a cudzou, ale mäkkou, zrozumiteľnou rečou povedal, že šéf tu ešte nie je, ale že skutočne hľadajú robotníkov na čosi, čomu Ján nerozumel, ešte sa spýtal, či má Ján doklady, avšak ani vtedy si nebol celkom istý, o čom hovorí, snažil sa vysvetliť, že má aj pas aj občiansky, o-b-č-i-a-n-s-k-y, snažil sa hovoriť čo najzreteľnejšie, ale keď mu ostala už len posledná minca, rýchlo nadiktoval svoje telefónne číslo a spojenie sa prerušilo. Podľa Barboriných rád sa odviezol na inú stanicu, kúpil si lístok a prešiel pasovou prehliadkou. „Wohin?“ štekol naň policajt, listujúc v jeho prázdnom pase. „K-D-E?“ spýtal sa ešte raz, keď videl, že Ján nerozumie. „Pýta sa, kam ideš!“ netrpezlivo kričali ľudia, ktorí stáli za Jánom v rade, lebo vlak odchádzal už o niekoľko minút. Ján vôbec nerozumel, prečo to niekoho zaujíma, a vôbec nevedel, čo povedať, až policajt stratil trpezlivosť a pustil ho na nástupište. II. Dievča oproti mu bolo povedomé. Nebolo pravdepodobné, že by si ju odniekiaľ skutočne pamätal, zdalo sa mu, že za ten rok zabudol na všetky tváre, ktoré kedy videl, avšak čím dlhšie sa na ňu díval, tým sa mu zdala povedomejšia. Keď vyšla na chodbu a zapálila si cigaretu, vyšiel za ňou a postavil sa do dverí kupé. Fajčila opatrne, cigaretu si prikladala k perám len celkom nakrátko, ťahala len lícami, takže sa jej tvár zakaždým súmerne preliačila, hneď dym vyfúkla a podchvíľou si obzerala koniec cigarety. Chcela si to vychutnať, ale zabudla, ako. „Dlho ste to nerobili,“ povedal. Bol to celkom prirodzený začiatok, len nahlas vyslovil spontánnu myšlienku. „Prvá po roku,“ povedalo dievča. Rok som si predstavovala, pomyslela si Barbora, aké to bude, akoby som bola celý rok potretá vrstvou suchého blata, celkom tenkou, nebránila mi v pohybe, rozmýšľala Barbora, všetko som s ňou mohla, aj tancovať, aj sa hojdať v bokoch, nikto ju na mne nespoznal ani v lete, keď som nosila krátke sukne a nahé plecia, myslí si Barbora, ale ja som o tej blane vedela, bola ako brnenie, a toľkokrát, t-o-ľ-k-o-k-r-á-t som si predstavovala, ako pukne s prvým nádychom z cigarety, ako praskne ako kukla, ako baktéria, čo sa prebudí zo spóry, pomyslí si Barbora. To bola jedna možnosť, rozmýšľa Barbora, že praskne na mnohých miestach, v mnohých tektonických zlomoch ako zemská kôra, odpadne zo mňa ako vaječná škrupina a ja budem v okamihu slobodná, druhá možnosť bola, zamyslí sa Barbora, keď sa jej ten muž z vlaku spýta, či dlho nefajčila, druhá možnosť, rovnako lákavá, teda bola, že sa utvorí len jedna puklina, ako keď sa začne šúpať slnkom spálená koža, a ja budem mať v ľavej ruke Marlboro light a pravou si budem sťahovať z kože tú blanu v plátoch, pomaly, pôžitkársky celý večer, ako keď umierajúci celý čas počúva kvapkanie vlastnej krvi na smalt vane, rozmýšľa Barbora, teší sa z tej predstavy, ale aké je to nakoniec sklamanie, v skutočnosti sa nič nestalo. „Po roku?“ spýta sa Ján. „To ste si už odvykli. Odkiaľ idete?“ Spýtať sa, kam ide, by bolo prirodzenejšie, ale sám bol ešte taký pohltený svojím výletom, že na to nepomyslel. „Z Viedne,“ odpovedala. „Naozaj?“ Jánovi zrazu niečo napadalo. „Boli ste dlho?“ spýtal sa. „Celý rok,“ odpovedalo dievča. „Presne ako ja!“ Barbora sa dívala na postupne sa dvíhajúcu krajinu. „Študovali ste tam? Pracovali?“ spýtala sa. „Ak mi dáte cigaretu, poviem vám, ako som sa tam dostal. Naučím vás, ako sa po roku fajčí.“ Vzal si od nej Marlboro light a zapálil si zapaľovačom s logom Bank Austria. „Aj banku máme rovnakú,“ povedal, keď jej ho podával späť. Bol si istý, že mu neuverí. Bude to považovať za vtip, no a čo. Prinajhoršom si na úvod svojho návratu trošku užije. Potiahol si z cigarety a začal rozprávať: „Existuje legenda, ktorú rozprávajú turistom na prehliadke hradu v meste, v ktorom som býval. Ak muž dobrého srdca vojde do sály jedného z palácov hradu, a o polnoci trikrát zavolá hradnú pani po mene, Barbora sa mu zjaví a prezradí mu, kde je ukrytý hradný poklad.“ Očakával, že najneskôr teraz sa zasmeje. Bola však vážna, počúvala ho so záujmom, akoby hovoril, ako dostal štipendium na viedenskej univerzite. Medzitým sa vrátili do kupé, dievča si vyložilo nohy na sedadlo a Ján si opäť potiahol z cigarety. „Mimochodom, musíte na to ísť ináč,“ povedal. „S cigaretou sa musíte pozdraviť, nesmiete sa jej báť, myslieť si, že vás uhryzne, opľuje svojou sivou, špinavou slinou. Zavolali ste si ju, aby vás oslobodila, dôverujte jej, oddajte sa jej.“ Prehnane hlboko vdýchol dym, podržal ho v sebe a vydýchol smerom k stropu. Sám fajčil prvýkrát odvtedy, čo sa takmer presne pred rokom vydal na hrad, a na rozdiel od Barbory cítil, ako v ňom teplý vzduch roztápa zátku, ako z neho konečne niečo vyteká. Akoby tou cigaretou vystrihol zo života celý ten nepodarený rok. „Tak ja to skúsim ešte raz,“ povedala a vytiahla si ešte jednu. Siahol po zapaľovači na stolíku pri okne ako prvý a pripálil jej. „Do krčmy, U dvoch hviezd sa volala, chodila s nami aj Zora, čo robila na hrade sprievodkyňu. To od nej sme o tej legende vedeli. Ona sa z nás smiala, že by sme ani jeden poklad nedostali, ani jeden sme vraj nemali čisté srdce. Tak sme sa stavili, Zora mi dala kľuče a šiel som ako prvý.“ Vedel, že to zľahčuje. Kvôli dievčaťu, ktorému už muselo byť jasné, kam mieri, robil z toho opileckú stávku, ktorú omylom, aj to len na nepodstatnú chvíľu, veľmi nepodarene vyhral. Keby jej chcel povedať pravdu, musel by rozprávať, ako nevedel nájsť pokoj, ako, keď nepracoval, celé dni bezcieľne blúdil ulicami, ako si myslel, že keby dostal poklad, mohol by odísť, vykúpiť sa z bezradnosti. Bol by sa aj diablovi upísal, aj keď triezvy by sa na hru s Barborou sotva dal nahovoriť. Boli ešte len na polceste, Ján si pomyslel, že dievča si jeho príbehom len kráti čas. „A Barbora vám poradila, aby ste išli bohatnúť do Viedne?“ spýtala sa Barbora. Jána prekvapila jej prirodzenosť, nebola vôbec prekvapená. „Všetko mi povedala,“ vybuchol zrazu. „Odchody vlakov, mená, adresy, telefónne čísla. A všetci tí ľudia, všetky tie miesta skutočne existovali!“ Až teraz, prvýkrát, sa mu zdalo, že prehral, že mu šťastie pretieklo pomedzi prsty. „No a?“ spýtalo sa dievča. „Odišiel som bez rozmýšľania ešte v tú noc. Bez peňazí. Lenže rovnako sa aj vraciam. Nedokázal som to. Viac som nevládal.“ Videl, ako dievča fajčí druhú cigaretu a zdalo sa mu, že jej skutočne viac dôveruje. „Ja keď som tam prišla, tiež som nemala vôbec nič. Aj cigarety som musela žobrať na ulici. Dobrý deň, nemáte pre mňa cigaretu? Dobrý deň, môžem vás poprosiť o cigaretu?“ „A potom? A predtým?“ spýtal sa Ján. Krajina okolo nich už bola kopcovitá ako vlnitý plech. „Starala som sa o deti. dvanásty obvod, desať minút do Schönbrunnu, dvadsať do centra, Rottenmühlgasse, viete, kde to je?“ Ján nevedel ani kde je Schönbrunn, poznal len Ostrov, svoj dom a najkratšiu cestu z Ostrova domov, metrom aj peši, lebo metro občas štrajkovalo. „Byt na Rottenmühlgasse, rodičia ľavičiari, predtým tam bola Bulharka, ktorej vypršali víza, upratovať chodila stará Poľka, a ja som im každý deň dozerala na deti. Pozerala som filmy a brala od nich veľa peňazí.“ Jána to mrzelo. Koľkým sa to podarilo bez pomoci zo zásvetia. „Takže ste bohatá?“ Ani Barborina záhrobná sila nestačila, aby ho vytrhla z vlastného života, z vlastnej obežnej dráhy. „No, cestou späť som si už kúpila vlastné cigarety,“ povedala a zapaľovačom Bank Austria si pripálila ešte jednu. „A prečo sa vraciate?“ opýtal sa. „Rok vypršal.“ Vstala a z police nad sedadlami začala skladať svoje tašky. Mala ich niekoľko, pomohol jej. „Vystupujete?“ „Áno, tu ma čaká mama.“ Batožinu už mala poskladanú na zemi. „Akože rok vypršal? Po roku ste museli odísť?“ Sadla si medzi kufor a veľkú cestovnú tašku s obalom na tenisovú raketu a zapálila si ďalšiu cigaretu. „Ale ste sa rozfajčili po tom roku,“ zasmial sa. „Do roka a do dňa som sa mala vydať. Tak mi povedala Pani z katedrály.“ Ešte stále nevedela s cigaretou narábať, nechtom na palci robila do filtra malé zárezy. Mám jedinečnú príležitosť niekomu to povedať, pomyslela si, sám s tým začal, pomyslela si Barbora a pokračovala. „Lyžovali sme sa a do toho mestečka sme išli na výlet. V chráme je lavica, na ktorej kedysi sedávala krásna a bohatá mešťanka. Vraj sa dievča, čo si na lavicu sadne, do roka a do dňa vydá, povedala nám sprievodkyňa, keď sme si v turistickej kancelárii zaplatili prehliadku kostola.“ „A vy ste si sadli a pani vás poslala do Viedne,“ povedal Ján. Kladivo malo už už dopadnúť na klinec. „Ešte ma aj za ruku zobrala!“ vyhŕklo dievča. „Nemali sme veľa času, celá skupina čakala pri oltátri, videla som ju len ja, museli sme sa ponáhľať. Napriek tomu to povedala celkom presne: Viedeň, Rottenmühlgasse, desať minút do Schönrunnu, dvadsať do centra, dve deti, rodičia ľavičiari, poznajú veľa ľudí, všetko sa splnilo.“ Cigareta jej dohorievala. „Ale nevydali ste sa,“ dopovedal, keď vlak vchádzal do stanice. Rozlúčili sa. Videl, ako sa na peróne víta s mamou, ako na chvíľu zmizli v budove stanice, a keď sa vlak pohol, videl ešte, ako spolu nastupujú do olivovozelenej Felície. Letné ulice boli stále rovnaké. Niekoľkokrát prešiel mestom a za pár euro, ktoré mu ostali, sa šiel navečerať do Dvoch hviezd, ale ani tam nikoho nestretol. Keď úzkou kľukatou ulicou stúpal na kopec, videl, ako sa v byte, kde kedysi býval, svieti. Hrad bol zospodu osvetlený matným, bledožltým svetlom niekoľkých reflektorov. Napadlo mu, že by to mal skúsiť opäť, mal by na Barboru zaútočiť, žiadať si vysvetlenie, možno dokonca odškodné za premárnený rok, time is money, ako hovorieval Dragan. Obišiel hlavný vchod a dierou v múre, ktorú mu kedysi ukázala Zora, vošiel dnu. Keď sa blížil k Barborinmu palácu, cítil vo vzduchu cigaretový dym a počul hlasný ženský smiech. Autorka je spisovateľka