Hlavným atribútom veľkých európskych festivalov ako sú Glastonby, Roskilde alebo Rock Im Park, resp. atribútom „veľkosti“ týchto festivalov je okrem vysokej účasti najmä ich žánrová pestrosť a rozmanitosť a s tým súvisiaca atmosféra tolerancie a pohody v publiku. Doteraz každý rok odchádzali diváci z Pohody spokojní, dokonca do takej miery, že ak by kvalita organizácie čo i len zostala na úrovni predchádzajúceho ročníka, málokto by namietal. Každý rok bolo možné počuť z úst návštevníkov rovnakú vetu: „Toto bol najlepší ročník doteraz!“. Kvalita festivalu má po všetkých stránkach stúpajúcu tendenciu a inak tomu nebolo ani tento rok. Prvým koncertom, ktorý sa mi podarilo vidieť, boli Mňága a Žďorp z Valašského Meziříčí. Kým Pohoda ako celok naozaj niekam napreduje, Mňága len prešľapuje namieste, a bohvie, či si to uvedomuje aj Petr Fiala. Niekedy týmto mládencom patril hlavný stage po desiatej večer a na festivale vystupovali medzi hlavnými hviezdami, tento rok hrali „stavačom stanov“ a zvedavcom spoznávajúcim areál. Prvou osviežujúcou formáciou bola španielsko-kubánska Amparanoia. Ich posledný album Rebeldia Con Alegria je v mnohom inšpirovaný sociálnymi hnutiami strednej Ameriky, a to najmä Zapatistami a Kubou. „Kubu beriem ako prirodzenú inšpiráciu, sčasti preto, že niekoľko našich hudobníkov pochádza práve odtiaľ, ale najmä kvôli Kubánskej revolúcii. Uznávam, revolúcia mala negatívne stránky, ale je tam stále dosť veľa pozitívnych,“ vraví Amparo Sanchez. Práve vďaka častému používaniu slova „revolúcia“ sa Amparanoia vyskytuje v španielskych rádiách viac menej sporadicky a patrí skôr k alternatívnej scéne. Ich piesne sú plné radosti a vplyv Manu Chao je zreteľný nielen v hudbe, ale aj vo voľnom používaní jazyka, Amparo neváha spievať v jednej piesni postupne španielsky, anglicky aj francúzsky. Piatkový večer patril jednoznačne britskej kapele Chumbawamba. Chumbawambu som mal zaradenú medzi skupinami, ktoré sa cez anarchistické začiatky vyšvihli do americkej top ten, aby za spevu „I get knocked down, but i get up again“ padla „skopnutá“ na zem a tam aj zostala. Nestalo sa tak. Chumbawamba sa naozaj dokázala „znova postaviť“, ich posledný album „Un“ patrí k ich najpríjemnejším. Chumbawamba si našla nový hudobný výraz, britský pop a elektroniku vystriedal latino pop a tak znie Chumbawamba ako britské Manu chao. Texty vyzývajúce k obdarovaniu anarchistov cigaretami vystriedali témy Iraku, Kuby a téz revolučných hnutí. Väčšia časť ich živého koncertu bola založená práve na novom albume, dostalo sa však samozrejme aj na mnoho starších hitov z Anarchy (Homophobia, Enough is Enough), alebo Tubthumped (Good ship lifestyle, Tubthumping). Chumbawamba skončila a na Kofola stage sa ešte dali stihnúť Las Ketchup z Fínska – skupina Värtina. Najväčším dramaturgickým omylom Pohody bolo zaradenie Michala Kocába, Pavlíčka a zostatku Pražského výběru na desiatu večer, a ešte ku všetkému na hlavné pódium. Zaradenie live prezentácie ich 20 rokov starých piesní medzi ľudí s vekovým priemerom okolo 20, bolo viac ako nešťastné. Rockové orgie a posolstvá, ktorých platnosť dávno vypršala, ak vôbec niekedy nejaká v skutočnosti bola. Venovať sa kritike vzhľadu umelcov je plytké a prízemné, ale nespomenúť Kocábovu bielu parochňu a čierne okuliare či Pavlíčkov fešácky copík na temene, by nebolo férové, nakoľko práve tieto boli azda jediným zdrojom pobavenia na koncerte. Pritiahnuť mladšiu generáciu mali pravdepodobne dve go go tanečnice, pričom choreografia ich rockerských kreácií v mnohom pripomínala tú z bývalej ČSSR. Legendy majú nepochybne svoje miesto aj na rockových festivaloch, presne ako si ho našli Plastic People, ktorí odohrali svoj set o pol druhej ráno v Arena Stage. Samozrejme, že aj na Pražskom Výběre sa našlo niekoľko nadšencov prijímajúcich tvorbu výberu nekriticky a bez výhrad, avšak ich množstvo bolo vzhľadom na počet návštevníkov festivalu zanedbateľné. 45 minút po výbere z Prahy prichádza na pódium 12 členné fínske zoskupenie Leningrad Cowboys. Skupina v štýle Ein Kessel Buntes pobavila niekoho viac, niekoho menej, niekoho málo. Veď málokedy tomu asi býva inak... *** Sobota pre mňa začala koncertom rumunských Rómov Fanfare Ciocarlia. Tak ako som sa v polovici 90-tych rokov stal nadšencom balkánskych rómskych dychoviek, postupom času, s množstvom pribúdajúcich interpretov prezentujúcich stále tie isté variácie Bregovičovych kompozícií, môj záujem do značnej miery ochladol. Fanfare však hrali inak, neboli to žiadni maďarskí konzervatoristi, 100-členný orchester, alebo „nóbl“ cigáni Bobana Markoviča. Najrýchlejšia dychovka sveta, ako sa sami zvyknú označovať, znela cigánsky spontánne a úprimne a roztancovala všetkých pod pódiom. Český Čechomor ponúka hudbu, ktorá sa nedá nazvať zlou alebo dobrou, ľudové piesne oslovovali ľudí po stáročia a zaspievať si o láske alebo víne nemôže nikoho uraziť. Rozdiel však môže vždy nastať v prednese týchto piesní. Samotnú interpretáciu piesní na koncerte by podľa môjho názoru mala sprevádzať energia, ktorú publikum nevyhnutne musí cítiť plynúť z pódia, radosť a úprimnosť „umelcov“. Z Čechomoru som tento pocit nenadobudol. Na pódiu síce zneli pekné piesne, zahrané však boli priveľmi šlabikárovo a chladne, pohyby protagonistov na pódiu boli naučené a dobre naskúšané. Hudba, ktorá nikoho neurazí a ktorá, podľa môjho názoru, zo všetkého najviac poskytuje zaneprázdneným manažérom možnosť prezentovať na firemných večierkoch svoj dobrý vkus. Kto by už pochyboval o umelcoch ako Sting, Phil Collins či Čechomor... Na hlavnom pódiu SKA-P prekvapili a potešili. Nie som ignorantom hudobného diania, avšak úprimne musím priznať, že o SKA-P som prvýkrát počul na Pohode. Potešenie mi spôsobila živá a odviazaná produkcia týchto španielskych anarchistov, prekvapením pre mňa bolo, aké množstvo fanúšikov táto skupina na Slovensku má. Ľudia odspievavali s lídrom skupiny Pulpul celé pasáže, tancovali a oslavovali. Ich produkcia mi najviac pripomínala produkciu Chumbawamby z ich raného obdobia. Skupina skončila vystúpenie striptízom a v spodnom prádle prišla pozdraviť dav, ktorého ovácie sa dlho nepodarilo prerušiť ani hlavnému moderátorovi Michalovi Kaščákovi. Skutočnou lahôdkou festivalu bola umelkyňa bývalej portugalskej kolónie severozápadne od Afriky, Kapverdských ostrovov, Cesaria Evora, ktorá vraj účasť na hudobných festivaloch dlhodobo odmieta. Za to, že sa podarilo presvedčiť ju na vystúpenie na trenčianskej pohode, patrí organizátorom skutočná vďaka. Štýl Morno, ktorého je Cesaria hlavným predstaviteľom, sa trúchlivosťou piesní, melancholickou atmosférou a úprimnosťou vari najviac približuje portugalskému Fado. Impozantná a charizmatická Cesaria Evora sa na pódiu objavila ako vždy bosá, za čo si vyslúžila prezývku „bosá Diva“, dávajúc tým najavo svoju spolupatričnosť s chudobnými deťmi z jej ostrovov. Melancholické a veľmi emotívne melódie plynú jedna za druhou, počuť v nich smútok, ale aj radosť celých generácií a osobitosť jednoduchých ľudských príbehov. Koncert Cesarie Evory patril nepochybne k tým najhlbším zážitkom. Odpútať sa od koncertu Cesarie Evory bolo skutočne náročné, avšak nestihnúť koncert proklamovanej hlavnej hviezdy festivalu by som si rovnako neodpustil. Od koncertu Moloko som príliš veľké očakávania nemal, o to väčšie bolo moje prekvapenie, keď som dorazil na Bažant stage. Roisin Murphy, speváčka skupiny, priviedla publikum doslova do varu kvalitným vokálnym prednesom a javiskovým performance. Odzneli všetky hitparádové hity, ale aj ďalšie piesne z ich ostatných albumov v živom prevedení vysoko prevyšovali bežnú popovú produkciu. Roisin menila po každej piesni kostýmy, padala a vstávala, ústami trhala lupene z ruží a vyfukovala ich smerom k publiku. Neváhala sa hodiť do burácajúceho davu a vyskúšať si bodysurfing. Moloko ponúklo profesionálnu šou s kvalitnou hudbou, na Pohode si získali najväčšie publikum a určite si to aj zaslúžili. Štvrťhodinu pred polnocou nastala opäť dilema, na ktoré pódium sa vydať. To hlavné okupovali Ralph Myerz & Jack Herren Band, jamajským Wailers patril záver na Kofola stage. Piesne Boba Marleyho, z ktorých niektorým už pomaly tiahne na štyridsiatku, majú v sebe osobité čaro, živá a jediná ako tak originálna interpretácia Marleyho piesní je vždy zárukou príjemného hudobného zážitku. Skupina neponúka žiaden nový repertoár, vsádza na osvedčené hity (No Woman No Cry, I Shot The Sheriff, Iron Lion Zion), ale objavujú sa aj piesne známe len skalným prívržencom Boba Marleyho. *** Nový priestor Trenčianskeho letiska pohltil viac ako 20 000 návštevníkov bez toho, aby mal človek akékoľvek úzkostlivé pocity z davu či už pred jednotlivými pódiami, alebo aj inde v areáli. Dostatok stánkov s občerstvením, chutné jedlá v relatívne rozumných cenách a dostatok správne chladeného piva atmosféru pohody na Pohode iba podporili. Taktiež obvyklé rady na toaletách boli v rámci normy, čomu značne dopomohli toalety v skautskom štýle - vykopaná jama ohradená plátnom. Otravne pôsobili snáď iba SMS neustále prebiehajúce na plátne pri hlavnom pódiu, odpútavajúce pozornosť od diania na javisku. Ak by som mohol doporučiť zlepšenie pre ďalšie roky, navrhol by som určite pridanie ďalšieho dňa, keďže zaujímavých interpretov je na Pohode skutočne dosť a počas dvoch dní trvania sa asi nedá celkom predísť ich vzájomnému prelínaniu. Ako však už Michal Kaščák avizoval na web stránke, do ďalšieho roku sa s ničím podobným nepočíta, chystá sa však maličké prekvapenie na štvrtok večer. Je sa na čo tešiť! Autor je stálym spolupracovníkom Slova