Filmy robia aj scenáristky
Ak sa umelcovi podarí zomrieť uprostred leta, jeho odchod z tohto života môže ujsť pozornosti mnohých jeho ctiteľov, ktorí v tom čase oddychujú na dovolenkách. Možno je to aj prípad Talianky Suso Cecchi d´Amico, ktorá si zvolila za odchod do večnosti dátum 31. júl 2010.
Navyše nielen bežný filmový divák, ale aj náruživejší ctitelia filmového plátna stotožňujú film najmä s hercami, prípadne s režisérmi, kým ostatní členovia tvorivého tímu (kameramani, strihači, scenáristi či autori hudby) zostávajú v úzadí.
Osobnosť talianskej kinematografie
Talianska scenárista sa dožila úctyhodného veku 96 rokov a jej umelecká tvorba obsiahla päť desaťročí (od 50. po 90. roky minulého storočia). Jej meno sa spája s najvýznamnejšími režisérskymi osobnosťami talianskej kinematografie, ako bol Renato Castellani, Luigi Zampa (Poslankyňa Angelina s Annou Magnani), Alberto Lattuada, Alessandro Blasetti, Valerio Zurlini, Luigi Comencini, Mauro Bolognini, Floreano Vancini i Francesco Rosi (Salvatore Giuliano) a Michelangelo Antonioni. Trikrát sa umelecky stretla s Francom Zeffirellim ako scenáristka jeho shakespearovského prepisu Skrotenia zlej ženy (s Elizabeth Taylorovou a Richardom Burtonom), filmu zo života Sv. Františka z Assini (Brat Slnko, sestra Mesiac), ale bola autorkou aj scenára jeho televízneho Ježiša z Nazaretu. Po dvoch neobyčajne politicky útočných a v pravom slova zmysle neorealistických scenároch pre Vittoria De Sicu (slávni Zlodeji bicyklov a Zázrak v Miláne) ju na scenáristickom poste tohto skvelého režiséra vystriedal jej dovtedajší spolupracovník Cesare Zavattini. Suso Cecchi spájalo s dvoma režisérmi mimoriadne silné puto. Pre Maria Monicelliho vytvorila scenár pre jednu z najlepších talianskych komédii u nás uvádzanú pod názvom Omyl neplatí (stretli sa v nej herci Totó, Mastroianni, Salvatori, Gasmann a Claudia Cardinale) a potom s ním spolupracovala pri ďalších komédiách (Casanova 70, Mortadella, Vagabundi) i vážnych filmoch.
Hlavný spolupracovník: Visconti
Preferovaným režisérom Suso bol však Luchino Visconti, s ktorým spolupracovala od roku 1951 až do jeho smrti (1976) s dvoma výnimkami pri všetkých jeho filmoch (Bellissima, Vášeň, Natalia, Rocco a jeho bratia, Bocaccio 70, Hviezdy Veľkého voza, Cudzinec, Ludwig, Rodinný portrét, Nevinný). Rozumela si s ním tak dobre zrejme aj preto, že bola manželkou významneho operného kritika Fedele d´Amica a Visconti (ako pravý estét) popri cite pre výtvarno bol aj dokonalým znalcom hudby a opery. Dvakrát a vždy úspešne Suso robila scenáre pre zahraničných režisérov. René Clement získal v roku 1951 Oscara za film Pri bránach Malapagy, na ktorom sa podieľala, a Nikita Michalkov s jej scenárom Čiernych očí bodoval v Európe. Ako pôvodným povolaním novinárka a prekladateľka z francúzštiny a angličtiny prirodzene inklinovala vo svojej scenáristickej práci k veľkým literárnym predlohám predovšetkým talianskych spisovateľov. Tak spracovala pre film Paveseho Priateľky, Lampedusovho Geparda, Pratoliniho Metella, D´Anunziovho Nevinného, Benedettiho hru Môj syn profesor, Pirandellov román Dva životy Mattia Pascala, Bertovu experimentálnu prózu Temné zlo. Z inonárodnej literatúry do filmovej reči Suso verne previedla už spomínaného Shakespeara, kým v prípade Camusovho Cudzinca i Dostojevského Bielych nocí (vo filme s názvom Natalia) došlo k dosť výraznému posunu oproti literárnym predlohám. V plejáde veľkých mien talianskeho filmu prvých desaťročí druhej polovice minulého storočia popri režiséroch (Fellini, Visconti, Antonioni, De Sica, Scola), kameramanoch (Rotunno, Delli-Colli, Di Venanzo), autoroch hudby (Rota, Morricone) patrí čestné miesto aj scenáristke Suso (povodne Giovanne) Cecchi d´Amico. Za svoju celoživotnú tvorbu získala v roku 1994 v Benátkach zvláštneho Zlatého leva a bola držiteľkou troch Donatellových Davidov.
Autor je publicista
