Hrdosť rozmanitosti
Napriek tomu, že bratislavský pochod za práva homosexuálov, nazývaný Dúhový pride (hrdosť), sa pre výčiny pravicových extrémistov uskutočnil v oklieštenej podobe, bol veľmi poučný. Stal sa totiž prehliadkou úzkoprsosti slovenskej spoločnosti. Ani nevypočítateľné počasie a odporcovia nedokázali pokaziť sobotňajšiu oslavu účastníkom prvého verejného podujatia na podporu práv sexuálnych menšín na Slovensku. Kto prišiel, presvedčil sa na vlastné oči, že reči o odhalených genitáliách a obscénnostiach, ktoré viedli niektorí slovenskí politici na adresu pochodu, boli ďaleko od reality. Malo ísť skôr o príjemné stretnutie tých, čo sa neboja dať najavo, že rešpektujú rozmanitosť vo všetkých jej podobách. Vnímajú ju ako niečo, na čo treba byť hrdý. Tomu zodpovedalo aj zloženie účastníkov. Okrem homosexuálnej komunity prišli aj zástupcovia mnohých mimovládnych neziskových organizácií, hostia zo zahraničia, ako aj z viacerých veľvyslanectiev v Bratislave. Ale najmä kopec ľudí, a tých bola zrejmá väčšina, ktorí majú medzi homosexuálmi a lesbičkami priateľov a vôbec sa za to nehanbia. Nad Hviezdoslavovým námestím viali zástavy vo všetkých farbách dúhy, hrala hudba a zneli prejavy osobností, ktoré prišli pochod hrdosti podporiť. Najvýznamnejšími boli určite dve poslankyne Európskeho parlamentu Marije Cornellisenová z Holandska a Ulrika Lunaceková z Rakúska a aj dlhoročná aktivistka bojujúca za práva homosexuálov na Slovensku Hana Fábry, spisovateľ Michal Hvorecký či teológ Michal Havran. Hanba obmedzenosti Prvý slovenský pochod, či skôr stretnutie na podporu ľudí s inou sexuálnou orientáciou, by bol určite milou akciou, o ktorej by sa nedalo povedať nič zlé, nebyť udalostí na opačnej strane policajného kordónu. Nebyť toho, že sa odohrával v priestore chránenom políciou, nebyť útoku na vystupujúcu europoslankyňu Lunacekovú vo forme letiaceho kameňa a nebyť toho, že pochod museli organizátori zrušiť, pretože polícia nevedela na plánovanej trase v uliciach bratislavského Starého Mesta zabezpečiť jeho účastníkom bezpečnosť. Neonacisti ešte pred začiatkom podujatia fyzicky napadli jedného mládenca len preto, lebo držal v ruke dúhovú vlajku. Hneď v úvode hodili do davu niekoľko dymovníc so slzným plynom. Jedna dokonca pristála pri nohách tehotnej ženy, ktorú neskôr ktosi z násilníkov udrel do brucha. Navyše sa im podarilo infiltrovať medzi účastníkov dúhového stretnutia. Hádzali do nich vajíčka a skalky. Akýsi mladý muž v čiernom si toto miesto pomýlil s kazateľnicou, keď mával Bibliou smerom k homosexuálom a privolával na nich pekelné plamene. Čo vlastne robila polícia? Organizátori vzhľadom na túto napätú situáciu na odporúčanie polície plánovaný pochod centrom mesta zrušili. Zmyslom celej akcie totiž nebolo provokovať. Mestskí i „štátni“ policajti však podcenili aktivitu pravicových extrémistov a pred podujatím i na jeho začiatku očividne zlyhali. Tvrdšie postupovali, až keď vyholené lebky v čiernych tričkách zaútočili aj proti nim. Najagresívnejších 29 prívržencov radikálnych hnutí, ktorí vykrikovali neonacistické heslá, propagovali fašistické symboly a ku koncu hádzali kamene aj na policajtov, predviedli na vypočúvanie. „Polícia s nami priebežne komunikovala, správali sa veľmi korektne a bolo jasné, že im ide o udržanie poriadku a o zabránenie násiliu,“ povedal jeden z usporiadateľov pochodu Peter Weisenbacher s určitou dávkou blahosklonnosti, no vzápätí dodal: „Je však škoda, že v niektorých konkrétnych situáciách zlyhala. Nechápem, prečo na podujatí, ktorému sa rôzne extrémistické skupiny vyhrážali už niekoľko mesiacov vopred, nebol dostatok policajných jednotiek na efektívne zabezpečenie verejného poriadku.“ Namiesto štátnej polície SBS? Podľa vyjadrení ministra vnútra Roberta Kaliňáka v nedeľnej televíznej diskusii bolo úlohou polície len umožniť priebeh podujatia. Ak vraj mali organizátori záujem o vyššiu úroveň bezpečnosti, mali si zaplatiť súkromnú bezpečnostnú službu. Weisenbacher označil takého odporúčanie za škandalózne. Veď to znamená neochotu alebo neschopnosť Slovenskej republiky zabezpečiť svojim občanom ústavné práva. Naozaj – povedal by minister Kaliňák okradnutej starenke, aby sa nesťažovala, veď keby bola zostala doma, nič by sa jej nestalo? V závere podujatia sa jeho účastníci rozhodli, že časťou Bratislavy predsa len prejdú – cez neďaleký Most SNP na Tyršovo nábrežie v Petržalke, kde ich čakal kultúrny program. Pod dúhovými zástavami pochodovalo na druhý breh Dunaja približne 800 ľudí, ktorí dokázali, že sa provokujúcich neonacistov neboja. Pravdaže, aby medzi dvoma tábormi nedošlo k stretom, aj tu musela asistovať polícia. Najväčšou tragédiou podujatia je, že výčiny pravicových extrémistov zatienili jeho cieľ. Televízie ponúkli vo večerných správach akčné zábery na policajných ťažkoodencov a hlavohruďových chlapcov, kričiacich „policajný štát“. Iba na ilustráciu sa v reportáži krátko objavili aj heslá vyzývajúce k tolerancii. V podobnom duchu sa nieslo spravodajstvo v pondelkovej tlači. Oveľa viac ako o zmysle podujatia sa písalo o kotlebovcoch a ich výčinoch, nastúpila aj akási povinná predvolebná kritika ministra vnútra. Tolerancia verzus strach Účastníkov stretnutia na Hviezdoslavovom námestí vykresľovali skôr ako čudákov, ktorí riskujú vlastné zdravie na „mínovom“ poli a ostatných svojím vystupovaním dráždia. Pod dúhovými vlajkami však stáli ľudia pokojne, neprovokovali, iba vyjadrovali svoj názor. Atraktívnosť záberov na policajných ťažkoodencov a neonacistov zatienila dôležitosť tolerancie a zmysel rešpektovania inakosti na Slovensku. Pre „akčné obrázky“ dostala stovka poblúdených extrémistov oveľa viac priestoru ako dobrá tisícka občanov hlásiacich sa k tolerancii. Akoby všetci zabudli, že zámerom neonacistických krikľúňov je predovšetkým šíriť strach. A každý im v tom pomáha, keď v novinách, rádiách či na televíznych obrazovkách venuje priveľa pozornosti, navyše „nestranne“, bez kritického komentára, akoby chcel klásť znamienko rovnosti medzi nimi a tými, čo dúhové podujatie prišli podporiť. Napriek tomu sa Bratislava, mimochodom ako posledná, pridala 22. mája 2010 k hlavným európskym mestám, kde ľudia slobodne vyjadrili podporu inakosti a kde tolerancia aspoň symbolicky porazila extrémizmus.
