Amerika zaspala za volantom

Známy americký politický analytik, dlhoročný pracovník prestížnej RAND Corporation Daniel Ellsberg pred rokom prisľúbil, že pred 65. výročím zvrhnutia atómovej bomby na Hirošimu urobí všetko pre to, aby prispel k odhaleniu dosiaľ zatajovanej histórie nukleárneho veku a pohol tak svet smerom k odstráneniu jadrových zbraní.

Ellsberga už v roku 1971 preslávilo zverejnenie tzv. Pentagon Papers, tajných dokumentov o angažovaní Spojených štátov amerických vo vietnamskej vojne. Tento zasvätený účastník štyroch desaťročí výskumov a rozhodovacích procesov nukleárneho veku vzápätí po svojom vlaňajšom sľube začal na webovej stránke www.ellsberg.net publikovať memoárovú knihu pod titulom Americký stroj súdneho dňa. Vybrali sme z nej úryvok pod sugestívnym titulkom Deň Hirošimy: Amerika na 64 rokov zaspala za volantom.

Jeden pilot zlikvidoval Hirošimu

V Detroite som v jeden horúci augustový deň stál na rohu ulice v centre mesta, prezerajúc na novinovom stojane titulnú stranu The Detroit News. Spomínam si na auto hrkotajúce cez koľajnice, keď som prečítal titulok Jediný Američan bombou zlikvidoval japonské mesto. Moja prvá myšlienka patrila tomu, že presne viem, o akú bombu išlo. U-235 – o nej sme diskutovali pred časom v škole. Vzdychol som: „Mali sme ju prví. A použili sme ju. Na mesto.“ Mal som vtedy hrozný pocit, že sa ľudstvu práve stalo čosi veľmi zlovestné. Pocit, že moja krajina možno spáchala strašný omyl. Keď sa vojna onedlho skončila, bol som rád, ale ani to ma neprinútilo, aby som poopravil svoju prvú negatívnu reakciu 6. augusta 1945. Na rozdiel od takmer všetkých ľudí okolo projektu Manhattan (tajný programu vývoja atómovej bomby – pozn. red.) moja prvá obava z výziev nukleárnej éry sa sformovala už deväť mesiacov pred dňom „D“. Bolo to v roku 1944 v 9. triede súkromnej školy v Cranbrooku v Bloomfieldských horách, štát Michigan. Náš učiteľ Bradley Patterson debatoval s nami o koncepte, ktorý súvisel so sociologickým pojmom „zaostávanie kultúry“ od Williama F. Ogburna. Podľa neho sa rozvoj technológie pravidelne uskutočňuje oveľa rýchlejšie ako iné aspekty kultúry, naše vládne inštitúcie, hodnoty, návyky, chápanie spoločnosti i seba samých. Pán Patterson nám načrtol potenciálny pokrok techniky, ktorý čoskoro nastane. Onedlho bude možné, povedal, pochopiť bombu vyrobenú z U-235, izotopu uránu, ktorá by mohla mať tisíckrát väčšiu výbušnú silu než najväčšie bomby používané vo vojnách doteraz. Nemeckí vedci koncom roka 1938 objavili, že by sa urán mohol získať nukleárnym štiepením tak, že sa uvoľní obrovské množstvo energie.

K čomu dospeli žiaci?

Množstvo popularizujúcich článkov o možnostiach atómovej bomby, osobitne U-235, sa objavilo cez vojnu vo viacerých časopisoch. Žiaden z nich však nepredstavoval únik informácií z projektu Manhattan, ktorého existencia sa vtedy prísne utajovala. Autori článkov sa inšpirovali predchádzajúcimi správami z rokov 1939 a 1940, keď ešte jadroví vedci neboli viazaní prísnou autocenzúrou. Patterson vychádzal z jedného takéhoto článku. Predostrel nám ho ako príklad jedného z možných predstihov vedy a technológie pred sociálnymi inštitúciami. Predpokladal, že sa jeden alebo viac štátov rozhodne využiť takú bombou. Aké by to prinieslo dôsledky? Bolo by to pre ľudstvo dobré, či zlé? Bola by to sila v prospech mieru, alebo v prospech deštrukcie? Do týždňa sme o tom mali napísať krátku esej. Pamätám si, že každý z triedy prišiel po niekoľkých dňoch uvažovania s takmer rovnakým úsudkom: existencia takejto bomby by bola zlou správou pre ľudstvo, ktoré nemôže narábať s takouto deštruktívnou silou. Neukontrolovalo by ju bezpečne a primerane. Sila by sa zneužila so strašnými dôsledkami. Mnoho miest by bolo celkom zničených. A práve to urobili spojenci počas vojny s nemeckými mestami aj bez atómovej bomby, rovnako ako pred nimi Nemci s Rotterdamom a Londýnom. Civilizácii ako celku by zrejme hrozila skaza... Takýto záver nezávisel od toho, kto bombu má alebo koľko ich má. V triede sme sa nezaoberali ani tým, či to môže nastať čoskoro a ovplyvniť výsledok prebiehajúcej svetovej vojny. Zdalo sa, že Nemci s tým prišli prví, veď urobili prvé vedecké pokusy. Ale my sme nezakladali naše negatívne hodnotenie na myšlienke, že by to nevyhnutne bola nacistická bomba. V podstate by šlo o zlý vývoj, aj keby ju ako prvé získali demokratické štáty. Po deviatich mesiacoch som o tom premýšľal na rohu ulice v Detroite. Dosiaľ si pamätám tón hlasu prezidenta Harryho Trumana v rozhlase, ako jasal nad úspechom USA v pretekoch o Bombu (od tohto miesta textu začal Ellsberg písať o tejto zbrani s veľkým písmenom – pozn. red.). Všeobecne som ho obdivoval, no vtedy ma rozrušil nedostatok znepokojenia v jeho hlase, absencia zmyslu pre tragično, zúfalstvo či obavy z budúcnosti.

Rodinná tragédia na autostráde

Zdá sa mi, že moje reakcie boli správne. Ba čo viac, reflektujúc dve spríbuznené témy, ktoré odvtedy sprevádzali môj život – intenzívny strach z nukleárnych zbraní a oveľa všeobecnejšie z vraždenia žien a detí – nadobudol som podozrenie, že sa v mojej emocionálnej pamäti prepojili dve udalosti za menej ako jeden rok: Hirošima a katastrofa, ktorá postihla moju rodinu o jedenásť mesiacov neskôr. Keď môj otec 4. júla 1946 šoféroval v horúce popoludnie po rovnej hradskej pozdĺž obilných polí Iowy, zaspal na okamih za volantom. Vzápätí sme vyleteli z cesty a narazili do steny nad kanálom, čo rozpáralo pravú stranu auta a usmrtilo moju mamu a sestru. Otec mal zlomený nos a dorezané čelo. Kým prišla diaľničná hliadka, vraj zakrvavený a zmätený obchádzal vrak. Ja som zostal vnútri v bezvedomí, lebo keď auto narazilo, hlavu mi odhodilo na kovový rám vodičovho sedadla, čo mi otvorilo veľkú trojuholníkovú ranu na čele. Pravú nohu som mal zlomenú rovno nad kolenom. Bol som v bezvedomí 36 hodín. Môj brat, ktorý prišiel na miesto havárie z Detroitu, mi neskôr povedal, že pravá strana vyzerala ako skrútený oceľový drôt. Bolo prekvapujúce, že vôbec niekto prežil. Mal som svojho otca rád, obdivoval som aj Trumana. Ale človek by sa nemal spoliehať výlučne na dôveryhodnú autoritu bez ohľadu na to, či má dobré úmysly ochrániť štát, resp. rodinu pred katastrofou. Nemôžete nechať všetko len na starosť autoritám. Akási opatrnosť si žiada vystríhať ich a varovať ostatných. Oni môžu zaspať za volantom a naraziť na nejaký zráz. Videl som to potom u prezidenta Lyndona Johnsona i jeho nástupcov.

Nástroj americkej demokracie

Nevedel som, či moji spolužiaci po necelom roku hovorili o Bombe to čo ja, v duchu našich predchádzajúcich diskusií. Ale ani naše vtedajšie závery alebo reakcie, ako tá moja zo 6. augusta 1945, z nás nespravili zasvätených prorokov. Nás však oddelila od ostatných amerických spoluobčanov istá dôležitá vec. Vari nik – okrem projektu Manhattan alebo našej triedy – nemal niekedy príležitosť uvažovať o Bombe bez takých silných pozitívnych asociácií, ktoré v auguste 1945 sprevádzali prvé uvedomovanie si všetkých jej možností. Je to naša zbraň, nástroj americkej demokracie. Vyvinutý na to, aby nás ubránil pred nacistickou Bombou. Je to zbraň, ktorá vyhráva vojnu nad Japonskom... Tak sa to vtedy deklarovalo a všeobecne prijímalo. Takmer všetci vnímali Bombu v tom čase cez silnú auru jej legitimity a jej akoby raz a navždy zázračný potenciál dobra. Veľká väčšina Američanov prijíma zabijaka z Hirošimy a Nagasaki doteraz predovšetkým s veľkou vďakou. Veď zachránil ich životy alebo životy miliónov amerických vojakov, manželov, bratov, otcov a dedov, vystavených inak riziku invázie do Japonska. Pre týchto Američanov a mnohých iných Bomba zďaleka nebola nástrojom masakry, ale druhom spasiteľa. Posudzovať akty proti jadrovému vyzbrojovaniu inak ako zločinné a nemorálne – ako to väčšina Američanov dodnes robí – znamená uveriť, že hocičo môže byť legitímnym prostriedkom, či prinajhoršom nevyhnutným menším zlom. Sme hádam jedinou krajinou sveta, ktorá verí, že vojnu vyhrala špecifickým bombardovaním miest zbraňami hromadného ničenia. A tvrdí, že sme mali plné právo to tak urobiť. To je nebezpečný stav mysle. Aj keby východiská na takéto ospravedlňovanie boli realistické, jeho dôsledky boli a stále sú fatálne. Odvtedy je americká vláda nútená opierať našu bezpečnosť o to, že sme pripravení znášať hrozbu masového zničenia nukleárnymi zbraňami. Dodnes pretrváva presvedčenie mnohých oficiálnych predstaviteľov aj elít, že odstránenie týchto zbraní je nielen nemožné, ale nežiaduce.

Protestná petícia skončila v zásuvke

Lenže vedci v 40. rokoch vedeli čosi, čo nebolo známe verejnosti a zrejme ani mnohým vysokopostaveným predstaviteľom. Vedeli, že atómové, uránové a plutóniové štiepne bomby, ktoré pripravovali, boli len predchodcom iných, ďaleko silnejších výbušnín. Vždy, samozrejme, obsahovali aj termonukleárne štiepne bomby, neskôr nazývané vodíkové alebo H-bomby, ktorých majú USA zhruba desaťtisíc. Ba čo viac, väčšina vedcov, ktorí skúmali možnosti nukleárnych zbraní, oneskorene, po kapitulácii Nemecka v máji 1945 zistili, že použitie Bomby proti Japonsku by spôsobilo medzinárodnú kontrolu tejto zbrane veľmi nepravdepodobnou. Vzápätí by to vyvolalo beznádejné preteky v zbrojení, v ktorých by USA čoskoro narazili na odpor voči nekontrolovanej držbe termonukleárnej zbrane v iných štátoch. Takže – ako to vedci napísali v petícii prezidentovi pred útokom na Hirošimu – „mestá USA rovnako ako mestá iných krajín by boli v trvalom nebezpečenstve náhleho zničenia“. Varovali Trumana na základe morálnych dôvodov i posúdenia dlhodobého prežitia civilizácie pred začatím takého procesu prostredníctvom použitia Bomby proti Japonsku. Lenže ich petíciu zaslali „cez príslušné kanály“ a úmyselne ju zadržal generál Leslie Groves, riaditeľ projektu Manhattan. Nikdy sa nedostala k prezidentovi, či ministrovi obrany Henrymu Stimsonovi, ani keď už Bomba bola zvrhnutá. Na konci vojny petíciu vedcov a ich zdôvodnenie preklasifikovali úradníci na prísne utajený dokument a jej existencia bola vyše desať rokov neznáma. Jeden z vedcov – Eugene Rabinowitch, ktorý po vojne vydával Bulletin of the Atomic Scientists, chcel po kapitulácii Nemecka otvorene varovať americkú verejnosť pred existenciou a zhodením Bomby, informovať o názore vedcov na morálnu stránku celej záležitosti i na dlhodobé nebezpečenstvo takého činu. Márne. Prvý raz sa o tom zmienil v liste denníku The New York Times, publikovanom až 28. júna 1971. Bol to deň, keď som práve nastupoval do väzenia federálneho súdu v Bostone. Predchádzajúcich trinásť dní sme s manželkou pôsobili akoby v ilegalite. Distribuovali sme totiž Pentagon Papers sedemnástim novinám napriek súdnemu príkazu na zastavenie ich publikovania v Timesoch a vo Washington Post. Rabinowitchov list sa začínal slovami, že „denník The Times práve odhalil pentagónsku históriu americkej intervencie vo Vietname, napriek jej označeniu za tajnú“. To ho viedlo k nasledovnému vyznaniu: „Pred zvrhnutím bomby na Hirošimu a Nagasaki som strávil bezsenné noci premýšľaním o tom, že by som mal odhaliť americkému ľudu cez renomované periodikum fatálny fakt – použitie atómovej zbrane, ktoré vláda USA plánovala uskutočniť bez konzultácie so svojimi občanmi. Po 25 rokoch cítim, že by bolo správne, keby som to vtedy bol urobil.“ Čítal som znovu a znovu Rabinowitchovo vyhlásenie s úžasom. Súhlasil som s ním. Mal právo vidieť to tak. Možno by čelil trestnému stíhaniu a väzeniu (ako ja v čase publikovania jeho listu), ale mal by o to väčšie právo informovať americkú verejnosť. Ako som zistil oveľa neskôr, vedomosť o tajných možnostiach sa neobmedzila výlučne na vládnych vedcov. Niekoľkí ďalší – môj otec bol jedným z nich – vedeli o tomto úmysle ešte skôr, ako sa po prezidentovom súhlase spustil americký vládny projekt.

Zápas proti „malej“ N-bombe

Môj otec Harry Ellsberg pracoval ako stavebný inžinier u Alberta Kahna v Detroite v Arzenáli demokracie. Začiatkom 2. svetovej vojny bol hlavným inžinierom povereným vyprojektovať továreň Ford Willow Run, kde sa skladali bombardéry B-24 Liberator. Otec bol pyšný, veď išlo o najväčšiu priemyselnú stavbu na svete pod jednou strechou. Keď sa vojna skončila, prijal ponuku dozerať na výstavbu zariadení na produkciu plutónia v Hanforde, štát Washington. Tento projekt riadila firma General Electric na zmluvu s Komisiou pre atómovú energiu (AEC). Ale kým ja som bol preč ako druhoročiak na Harvarde, otec odtiaľ odišiel z dôvodov, ktoré som sa v tom čase nedozvedel. Bol potom bez práce viac než rok. O celých 30 rokov neskôr, keď už mal takmer deväťdesiatku, opýtal som sa ho, prečo vtedy opustil Hanford. Jeho odpoveď mi vyrazila dych: „Lebo chceli, aby som im pomohol zostrojiť vodíkovú bombu.“ Vtedy, v roku 1978 som aktívne vystupoval proti rozmiestneniu neutrónových bômb v Európe, ktoré navrhol prezident Jimmy Carter. Optimálne zo vzduchu zvrhnutá N-bomba by mala menšie dôsledky, keby išlo o deštrukciu zariadení či strojov. Zato jej neutróny by mohli vyvraždiť tisíce osôb vonku či vnútri budov alebo tankov. Sovieti ju označili za „kapitalistickú zbraň“, lebo ničila ľudí, a nie majetok. Neskôr ju však skúšali aj oni. Oponoval som testovaniu tohto konceptu celých 20 rokov, odkedy mi ho po prvý raz opísal môj priateľ a kolega z RAND Corporation Sam Cohen, označovaný za otca neutrónovej bomby. Obával som sa, že sa ako „malá“ zbraň s obmedzeným a zdanlivo kontrolovateľným účinkom mohla považovať za použiteľnú na vojnové účely. Tým by sa stala „obmedzená nukleárna vojna“ oveľa pravdepodobnejšia. V tom roku ma štyrikrát uväznili za blokovanie prístupových koľají zariadenia na výrobu nukleárnych zbraní v Rocky Flats, kde produkovali všetky plutóniové detonátory pre vodíkové bomby a chystali sa vyrábať plutóniové „jadrá“ neutrónových bômb. Jedno z tých uväznení pripadlo na 9. august, deň výročia bombardovania Nagasaki. Detonátory z Rocky Flats boli fakticky nukleárnymi komponentmi A-bomby, teda toho istého typu, aký v auguste 1945 Nagasaki zrovnal so zemou. Na mieste vtedy zahynulo 58-tisíc ľudí, ďalších stotisíc zomrelo do konca roka. Populárna predstava nukleárnej vojny, počnúc známymi zábermi na zničenú Hirošimu a Nagasaki, je groteskne zavádzajúca. Tieto zábery nám ukazujú iba to, čo sa prihodilo ľuďom a budovám, keď boli zasiahnuté tým, čo je dnes „iba“ detonačnou čiapočkou moderných nukleárnych zbraní. Allen Ginsberg a ja sme spolu s mnohými inými aktivistami blokovali vchod do továrne práve 9. augusta 1978. Nikdy predtým som nepočul o spojitosti môjho otca s H-bombou. Nebol nijako zapletený do mojej protivojnovej činnosti. Preto som sa ho opýtal, čo myslel tým svojím odchodom z Hanfordu. „Chceli odo mňa, aby som dozoroval projekt veľkej továrne, ktorá by vyrábala materiál pre H-bombu.“ Mala to byť „superzbraň“. Niektorí vedci boli striktne proti jej výrobe, ale prezident Truman ich prevalcoval. „Nechcel som na nej robiť,“ pokračoval otec, „pretože tá vec mala byť tisíckrát silnejšia než A-bomba!“ Spomenul ten istý dôvod, ktorý Robert Oppenheimer a iní predvídali v správe z roku 1949. Mali pravdu. Prvá explózia skutočnej H-bomby o päť rokov neskôr mala tisícnásobne väčšiu výbušnú silu ako výbuch v Hirošime. S 15 megatonami bola miliónkrát silnejšia než najväčšia konvenčná bomba 2. svetovej vojny. Jedna taká bomba mala skoro osemnásobok výbušnej sily všetkých bômb zvrhnutých v rokoch 1939 až 1945. „Nechcel som pôvodne robiť ani na A-bombe,“ hovoril mi otec. „Ale keď sa Albert Einstein vyjadril, že ju potrebujeme, malo to pre mňa zmysel, že ju máme mať proti Rusom, tak som ten džob vzal. Nikdy som sa však pri tom necítil dobre. Keď mi potom povedali, že sa ide zostrojiť tisíckrát väčšia bomba, bolo to na mňa už príliš. Šiel som do svojej kancelárie a povedal som svojmu zástupcovi – tí chlapi sú blázni. Majú A-bombu, teraz chcú H-bombu. Takto pôjdu naprieč abecedou, až kým nezostroja Z-bombu.“ Otec pokračoval: „Bolo tu aj čosi iné, pre čo som nemohol zostať. Pri výrobe takejto bomby sa generuje množstvo rádioaktívneho odpadu. Nebol som zodpovedný za projektovanie kontajnerov na tento odpad, ale vedel som, že by mohlo dôjsť k jeho úniku trhlinou.“ Mal slzy v očiach, dodal zachrípnuto: „Nemohol som zniesť pomyslenie, že pracujem na projekte, ktorý otrávi časť mojej vlastnej krajiny a môže ju na 24-tisíc rokov urobiť neobývateľnou.“ Bol jediný, kto vtedy z Hanfordu odišiel. Zo svojho najlepšieho džobu, aký kedy mal a aký sa mu už nikdy neušiel. Žil potom iba z úspor a občas poskytoval konzultácie. Opýtal som sa otca, čo ho tak silno viedlo konať tak, ako nekonal nik iný. Odpovedal: „Ty!“ „Prečo si to myslíš? Nikdy sme o tom spolu nehovorili. Nič som o tom nevedel,“ hovorím mu. Otec mi na to: „To bolo skôr. Pamätám sa, ako si raz prišiel domov s knihou a plakal si. Bola o Hirošime. Povedal si, oco, mal by si si to prezrieť. Je to najhoršia vec, o akej som kedy čítal.“

Bezdôvodné utajovanie a klamstvá

Dlho sme potrebovali ekvivalent Pentagon Papers, ktorý by sa týkal nukleárnej politiky a hrozby jadrovej vojny. Hlboko ľutujem, že som neoboznámil Kongres USA, americkú verejnosť a svet s dokumentáciou o doteraz neznámom nukleárnom nebezpečenstve, ktorá mi bola dostupná pred 40 až 50 rokmi ako konzultantovi a predstaviteľovi výkonného aparátu, pracujúceho na plánoch nukleárnej vojny. Tí v USA, Rusku a ostatných štátoch disponujúcich jadrovými zbraňami, ktorí sú teraz na takých pozíciách ako som bol ja, môžu urobiť viac, aby varovali svoje krajiny a svet pred bezohľadnou a ľahkomyseľnou politikou utajovania takýchto nebezpečných skutočností. To, že som mal na vysokej úrovni prístup k zatajovaným informáciám a zohrával takú rolu v nukleárnom plánovaní, je, samozrejme, hlboko ironické z hľadiska mojej osobnej histórie. Moje pocity rezervovanosti a neblahej predtuchy o nukleárnych zbraniach sa však nezmenili ani o bodku nad „i“ od roku 1945 a nikdy ma neopustili. Od mojich 14 rokov bolo prevládajúcim cieľom môjho života predísť vzniku nukleárnej vojny. Bola tu blízka analógia s projektom Manhattan. Väčšina jeho vedcov dúfala, že sa Bomba nikdy nepoužije inak ako hrozba na zadržanie Nemecka. Riadili sa vierohodnou, ale mylnou obavou, že nacisti s nimi súperia. Tí však v skutočnosti odmietli získať atómovú bombu z praktických dôvodov už v júni 1943, práve keď sa projekt Manhattan začínal. Podobne aj ja som patril koncom 50. rokov medzi tých, ktorých zavádzali a regrutovali do nukleárnych zbrojných pretekov prostredníctvom prehnaných a v tomto prípade úmyselne zmanipulovaných hrozieb o ničivých úmysloch Sovietskeho zväzu. Presnejšie, pretože som dostal previerku a pridelili ma k „top-secret“ spravodajským analytikom v letectve, spolu s mojimi kolegami v Rand Corporation ma zahlcovali urgentným vyhodnocovaním, ako zabrániť nukleárnej vojne tým, že zadržíme prekvapujúci sovietsky útok, ktorý by využil údajnú dieru v našej raketovej výzbroji. Takéto predpokladané nebezpečné oslabenie USA nebolo podložené realitou presne tak ako v prípade ohrozenia nacistickou bombou alebo, aby som uviedol čerstvejší príklad, pri obavách z predpokladaného vlastníctva zbraní hromadného ničenia Saddamom Husseinom v roku 2003. Možno nás Sovieti predstihli vo vytvorení svet ohrozujúcej nukleárnej spôsobilosti, ruský nukleárny postoj a politika pokračujú, ohrozujú našu krajinu, civilizáciu i samotný život na planéte. Rovnako ako americký... Ale je pravdou, že nukleárne zbrojné preteky sa rozkrútili primárne z iniciatívy USA a že našu politiku a každé veľké rozhodnutie v tejto oblasti posledných 65 rokov sprevádzalo bezdôvodné utajovanie, zatemňovanie pojmov a oficiálne i verejné klamstvá. Verím, že oficiálne utajovanie a klamstvá o politike USA, týkajúcej sa použitia nukleárnych zbraní a jeho možných dôsledkoch, ohrozovali prežitie ľudského druhu. Pre pochopenie urgentnosti radikálnych zmien našej nukleárnej politiky, ktoré by mohli skutočne pohnúť svet smerom k odstráneniu jadrových zbraní, potrebujeme nové chápanie reálnej histórie nukleárneho veku.

Poznámka redakcie:

Ukazuje sa, že Daniel Ellsberg zďaleka nebol posledný Američan, ktorý sa odvážil uverejniť prísne tajné informácie z Pentagonu. Vyše 90-tisíc armádnych dokumentov dokazujúcich, že je to s vojnou v Afganistane oveľa horšie, ako sa oficiálne vykresľuje, v týchto dňoch publikoval dosiaľ neznámy aktivista na internetovej stránke Wikileaks. Senzácie sa ihneď chopili tri svetové médiá, ktoré však okolo 15-tisíc stránok neuverejnili, lebo sa im zdali byť príliš citlivé. Americký generál James Jones po vypuknutí škandálu potvrdil, že ide o ohrozenie národnej bezpečnosti aj vojakov v akcii.

Vybral a preložil Viliam Roth