Utópia a hranice - o hudbe Jozefa Kolkoviča
Základnými dimenziami hudby sú zvuk a čas; o priestore sa v súvislosti s hudbou hovorí len málokedy. A predsa hudobníci patria k tej najmobilnejšej časti society. Výkon ich povolania býva spätý s neustálymi presunmi v priestore a tento pohyb mení nielen ich, ale aj samotný priestor. Migrácia nizozemských hudobníkov do Talianska splodila hudobnú renesanciu, migrácia talianskych hudobníkov do Európy sformovala hudobný barok, výsledkom migrácie európskych hudobníkov do Viedne bol viedenský klasicizmus. Hudobníci nešírili iba hudbu; zo zachovaných účtovných kníh vieme, že anglickí skladatelia žijúci na sklonku 16. storočia v Taliansku boli aj platenými agentmi kráľovnej Alžbety. J. S. Bach, ktorý strávil celý svoj život v mestách vzdialených od seba nanajvýš sto kilometrov, bol aj v tejto svojej črte celkom výnimočným zjavom. Hudobníkov hnali na neznáme miesta najmä existenčné potreby, pracovné možnosti. Priestorové dislokácie ich zasa nútili zakaždým nanovo riešiť problém vlastnej identity. Slovenskí hudobníci si v 19. storočí riešili problém konfesionálnej a národnej identity. Komunistický režim v 20. storočí však priniesol celkom nový pohľad na starú pútnickú žilu muzikantov. Kým maďarskí hudobní emigranti bývali osobitnými splnomocnencami vyzývaní k uchovaniu maďarskej identity a občianstva, československí emigranti boli odsudzovaní, majetok sa im zhabával a ich rodiny sa dostávali na dlhé roky do problémov. Naši hudobníci však neustále odchádzali. Nikdy som nemal pomaturitné stretnutie, pretože väčšina mojich spolužiakov pôsobí dlhodobo v zahraničí. Hľadanie členov tejto roztratenej slovenskej muzikantskej rodiny je náročné a naráža najmä na nevyliečené traumy spôsobené komunistickým zákonodarstvom. Kompletný úpadok záujmu o umenie v našej spoločnosti pritom iste neprispieva domestikácii hodnôt, ktoré vytvorili naši emigranti v cudzine, keďže našim politickým predstaviteľom postačí jediná operná speváčka, ktorej občasná domáca protokolárna prezentácia má zakryť čiernu dieru v našom umení, spôsobenú žitým komunizmom. Jozef Kolkovič bol mojím spolužiakom na konzervatóriu i na VŠMU. Študovali sme v dobe najkŕčovitejšej normalizácie, ktorá spôsobovala najmä našim rodičom dlhodobé rany. Verili sme, že hudba v husákovskej ére predstavuje skanzen slobody, no tento skanzen sa neustále zmenšoval. Kolkovičov záujem o hudbu bol dvojdomý. Jeho základ predstavovala rocková hudba, súčasná hudba tvorila akúsi nadstavbu. Kolkovič sa veľmi rýchlo stal rešpektovaným basgitaristom a gitaristom, jeho skupina Nautilus sa formovala v čase, keď slovenský rock dostával ťažké rany a jeho protagonisti sa topili v alkohole. Popri avantgardnom rocku sa venoval aj avantgardnej kompozícii, študoval skladbu u Jozefa Sixtu a u Dezidera Kardoša. Dôsledky útlaku normalizácie však spôsobili uňho alergiu na spoločenský systém. Československo nepredstavovalo preňho priestor, kde by mohol existovať. Keď mu Fero Griglák ponúkol miesto basgitaristu vo Fermáte, otvorene mu povedal, že má úmysel emigrovať. Tento úmysel uskutočnil v 1979 roku ako 22-ročný. Zakotvil v Spojených štátoch, kde sa už nasledujúcu jar začal venovať rockovej hudbe. Spočiatku pôsobil v kalifornskom San Diegu v skupine Mika Kennealyho, ktorý sa neskôr stal hráčom u Franka Zappu a Steva Vaia. Potom sformoval vlastnú kapelu Nimbus Obi, ktorej repertoár formoval ako hráč klávesových nástrojov. Keď sa skupina po desiatich rokoch napokon rozpadla, presídlil do Los Angeles, kde založil skupinu Laser Maze s krátkou životnosťou. Stal sa vyhľadávaným rockovým keyboardistom, prešiel desiatkami skupín a nasledujúce desaťročie pôsobil v skupine Studebaker Hawk, s ktorou absolvoval najúspešnejšie koncerty ako predkapela Joa Walsha z Eagles, skupín Kansas a REO Speedwagon. Jeho rockový emigračný sen sa mu splnil, stal sa azda jediným Slovákom, ktorý dve desaťročia aktívne pôsobil v americkej rockovej hudbe. Počas pôsobenia so skupinou Studebaker Hawk sa v ňom však nanovo prebudila chuť vrátiť sa k súčasnej komponovanej hudbe. Znovu začal písať hudbu, hoci na ňu nikdy nemal nijakú spoločenskú objednávku. Dodnes napísal zo dve desiatky komorných a orchestrálnych kompozícií, v ktorých nadviazal na výdobytky európskej povojnovej avantgardy, predovšetkým na tvorbu poľskej školy a Györgya Ligetiho. Jeho skladby prezrádzajú hľadačstvo v oblasti zvukovosti, spojené s nekonvenčnými riešeniami procesovosti a premyslenou architektonikou. Jeho inšpirácia mnohokrát vyviera z vizuálnych podnetov, dedičstvo výtvarného umenia 20. storočia je preňho rovnako dôležité ako dedičstvo hudobnej avantgardy. Rocková žila sa nepochybne podpísala pod „drive“, časové napredovanie, ktoré je vlastné všetkým jeho dielam. S Kolkovičovými partitúrami som sa zoznámil 22 rokov po jeho odchode, tak dlho trvalo naše odlúčenie. Jeho skladby ukazujú, že z analogických podnetov a tej istej školy vznikli veľmi divergentné výsledky. Veľkú úctu vo mne vzbudzuje najmä jeho komorná hudba (skladby Elégia, Desert Abstract, Full Circle, Nostalgia, Barbarians at the Gates). Jeho sólistické projekty (9 prelúdií pre klavír, Čas a vzdialenosť pre violončelo) patria k vrcholom svojho žánru. Väčšina z jeho kompozícií nebola dosiaľ nikde predvedená, no nielen on, ale aj ja by som si chcel veľmi vypočuť jeho mimoriadne zaujímavé orchestrálne skladby Musing on the nature of paradise a Still-life. Kolkoviča som vždy považoval za kľúčovú osobnosť mojej skladateľskej generácie a jeho odchod so známymi dôsledkami znamenal pre mňa skaličenie predstavy o mojej generácii. Dnes môžem povedať, že napriek deväťhodinovému časovému posunu, ktorý oddeľuje Los Angeles a Bratislavu, časť našich umeleckých ideálov máme spoločnú. Hudba je pre nás utópiou, ktorá síce ovplyvňuje naše životy, no zároveň žije svojím vlastným životom. Formuje sa do objektov, ktoré nemajú nijakú užitočnosť, a predsa sa bez nich nedá žiť. Transcenduje naše vedomie rovnakým spôsobom ako abstraktné maliarstvo, no zároveň vie zrýchliť náš tep i spomaliť naše myšlienky. Časom sa rozplynula aj naša niekdajšia spoločná viera v avantgardu - Kolkovič ju stratil azda preto, lebo žije v prostredí, ktoré si cení hodnotu pestrosti a tolerancie, pričom fanatizmus tu musí pôsobiť podozrivo, ak nie smiešne, ja som stratil vieru v avantgardu, pretože som v osobnom kontakte stratil vieru v nezištnosť jej hlásateľov. Z diela Jozefa Kolkoviča nájdeme na našich CD jedinú skladbu - je to skladba Time and Distanc, ktorá vyšla v rámci projektu Jána Slávika Slovenská violončelová tvorba.
