Slovenská violončelová hudba
Dejiny literatúry pre violončelo sú pomerne krátke, vymedzujú ich zhruba posledné tri storočia. Violončelo vzniklo až v období baroka v Taliansku v prostredí slávnych talianskych nástrojárov. Najstaršie a dodnes najväčšmi cenené nástroje pochádzajú z dielne Amatiho, Guarneriho a Stradivariovcov. Predchodcom violončela bol pražcový nástroj viola da gamba, ktorá vďaka svojim technickým možnostiam zaujala literatúru už v období renesancie, keď súperila v obľúbenosti s lutnovými nástrojmi. Violončelo však bolo celkom novým nástrojom z rodiny nástrojov husľového typu, a tak skúsenosti z literatúry violy da gamba boli naň len ťažko prenosné. Vzniklo ako sprievodný nástroj continua, jeho hlavnou funkciou bolo tvoriť basový hlas v textúre barokových súborov. K tomu ho predurčoval konkrétny zvuk, vynikajúco sa spájajúci s nástrojmi husľového typu, od ktorých prevzal spôsob ladenia a postupne aj prvky techniky hry. Hoci sa violončelo na celé obdobie baroka spojilo s touto funkciou, už v baroku nájdeme skladateľov-vynálezcov, ktorí mu pridelili sólistickú úlohu. Na začiatku violončelovej literatúry stoja ricercary Domenica Gabrielliho. Skladatelia vrcholného baroka, Vivaldi, Telemann a J. S. Bach, ho však použili ako nositeľa sólistického prejavu, čím vlastne začali bohaté dejiny violončelovej literatúry. Epochálny míľnik v dejinách violončela predstavuje cyklus šiestich suít, ktoré Johann Sebastian Bach napísal počas pobytu v Cöthene (asi roku 1720). Ich inšpiráciou boli jednak sólové husľové skladby (špecifické diela „senza basso continuo“), ktoré nájdeme najmä v nemeckej jazykovej oblasti (Biber, Telemann, J. S. Bach), jednak prvky tradície violy da gamby, z ktorej Bach preberá prvky viachlasnej a akordickej hry. Bachove violončelové suity sú však najmä „tunguzským meteoritom“ histórie, ktorý má ohromné rozmery a v skutočnosti nevedno, odkiaľ sa vlastne vzal. Zo skladateľov klasicizmu Haydn prispel k vývoju violončelovej literatúry violončelovými koncertmi a Beethoven sonátami, v ktorých violončelo nadobúda partnerský vzťah s klavírom. Skutočný priestor si však violončelo našlo až v hudbe romantizmu a najmä v hudbe 20. storočia, ktorá objavila šírku jeho expresie i experimentálnu potenciu. Dejiny slovenskej violončelovej literatúry sú oveľa kratšie, možno ich viac-menej vymedziť 20. storočím. Azda prvou slovenskou skladbou pre violončelo a klavír je Serenáda Jána Levoslava Bellu z čias pobytu v Kremnici. Nevieme, pre koho ju Bella písal, možno bola inšpirovaná hrou jeho banskobystrického komorného partnera, prof. Frigyesa Dohnányiho, neskoršieho riaditeľa bratislavského katolíckeho gymnázia a poprednej osobnosti nášho hudobného života. Z roku 1905 pochádza prvá skutočná violončelová sonáta. Je to Sonáta pre violončelo a klavír Frica Kafendu. Skladateľ a klavirista Kafenda sformoval aj v rokoch prvej republiky prvý slovenský komorný súbor - klavírne trio Kafenda, Náhlovský, Svoboda. Majstri v ovládaní violončela sa však objavili až po druhej svetovej vojne. Pre Albína Berkyho, nášho prvého violončelového sólistu, boli napísané prvé slovenské violončelové koncerty (Očenáš, Jurovský - oba 1953). Berky patril tiež - spolu s huslistom Tiborom Gašparkom a klaviristom Michalom Karinom-Knechtsbergerom - k prvým sólistom Slovenskej filharmónie. Nové hudobné školstvo v oblasti violončela však vychovalo celú plejádu hráčskych osobností, ktoré výrazne ovplyvnili slovenské hudobné dianie. Šťastná kombinácia konzervatoristickej výučby (Večerný, Filipovič, Fazekaš) a výučby na VŠMU (Podhoranský) splodila fenomén slovenskej violončelovej školy - teda celý rad interpretačných osobností, ktoré zdolávajú najvyššie nároky v oblasti sólistickej, komornej i ansámblovej hry. Podhoranský, Alexander, Baran, Slávik, Prochác, Lupták, Kováč, Bohó, Brcko (nevymenoval som ani zďaleka všetkých) sú predstaviteľmi slovenskej violončelovej školy, ktorá - na rozdiel od speváckej - skutočne existuje a nie je len snovým výplodom novinárov. Violončelo malo šťastie na pedagógov, ktorí neničili adeptov hudby ako potenciálnu budúcu konkurenciu, ale sa rozdávali. Vznikla tak rodina, v ktorej sa nie vždy všetko darí a vydarí, ale aj tak v nej dominuje pozitívna energia. Violončelová rodina je šťastím pre slovenskú hudbu. Slovenskí violončelisti totiž nielen zvládajú nároky svetovej violončelovej literatúry, ale rovnako často pomáhajú na pódium domácej tvorbe, ba neraz aj priamo stimulujú jej vznik. Lupták, Slávik i Prochác sú iniciátormi slovenských festivalov komornej hudby, ktoré neobchádzajú súčasnú domácu komornú tvorbu, ale vytvárajú pre ňu nové priestory. Rok 2003 priniesol aj dve CD violončelovej tvorby, ktoré mapujú domácu tvorbu. Ján Slávik, odchovanec Večerného, Filipoviča i Podhoranského, vydal pod značkou firmy Diskant CD Slovenská violončelová hudba, ktoré obsahuje výrečný prierez súčasnej violončelovej literatúry, počnúc zakladateľskou generáciou (Albrecht: Rozprávkový čertík), staršou (Zeljenka: Prológ a Allegro pre klarinet a violončelo; Kupkovič: Suita D dur pre dve violončelá), strednou (Iršai: Seguidilla; Godár: O Crux; Kolkovič: Čas a priestor) i mladšou generáciou (Krajči: …a v prach sa obrátiš; Steinecker: Prelúdium). Slávikovo CD je tiež azda prvým artefaktom, kde sa stretajú domáci slovenskí tvorcovia s tvorcami z emigrácie (Kupkovič - Hannover; Kolkovič - Los Angeles) i z imigrácie (Iršai zo Sankt Peterburgu). Slávik svoju diskografiu tvorí cieľavedome - po súbornom violončelovom diele Bacha a Beethovena prichádza s CD zo slovenskej hudby, ktorú už roky nadšene uvádza na koncertoch. Jozef Lupták, študent Filipoviča, Podhoranského a Roberta Cohena, vydal pod značkou Mediálneho inštitútu CD nazvané Cello, ktoré sústreďuje ním iniciovaný koncertný projekt pocty J. S. Bachovi z roku 2000. Lupták spolu s Danielom Matejom vyzvali autorov ku „kompozíciám-komentárom“ Bachovej Suity G dur, ktoré mali premiéru v rámci Večerov novej hudby. Výzva inšpirovala Iršaia k napísaniu skladby Sonata corta, Burgra k aleatorickej skladbe From any bars a Zagara ku skladbe Introdukcia a prelúdium. Luptákov projekt bol medzinárodný a obsiahol aj skladbu Chriastiana Wolffa Cello suite variation a skladbu Hilary Jefferyho Still moving. Sám Lupták prispel do projektu piatimi improvizáciami-kompozíciami, nazvanými Konvergencie, v ktorých spája hru na violončele, hlas a ústne rytmy do pôsobivých celkov. CD sa napokon navracia k svojmu východisku - k Bachovej Suite G dur pre sólové violončelo. Obe vynikajúce CD slovenských umelcov sú mostom medzi hudobnou minulosťou a prítomnosťou, ktorý umožnil dávny vynález talianskych majstrov - violončelo.
