Foucaultov asketický prístup k pravde
Keď týždenník Zeit uverejnil sériu článkov venovaných dvojstému výročiu úmrtia Immanuela Kanta pod názvom Čo je osvietenstvo?, vzdal tým hold aj francúzskemu filozofovi Michelovi Foucaultovi. Tento originarius francúzskeho myslenia si v prednáške s rovnakým názvom znova položil otázku, ktorá sa mala „po prvý raz“ objaviť v tomto Kantovom texte: Čo sa dnes deje? Čo sa deje dnes s nami práve tu a teraz ? Obe tieto otázky spojil do jednej: Kto sme my a čím sme sa stali ako Aufklärer v tomto okamžiku dejín? Pod heslami „dejinnosti univerzálneho myslenia“ vo forme „ontológie nás samých“ postavil Foucault nanovo otázku kritického myslenia vo vzťahu k sebe a dobe, ktorú určuje. Práve táto forma filozofie, ktorej línia siaha od Kanta a Hegla smerom k Frankfurtskej škole a vedie cez Nietzscheho k Maxovi Weberovi, relativizuje nadčasovosť logiky čistého rozumu, a to nutnosťou pochopenia sa v čase a priestore. Spôsob, akým Foucault objavil túto tradičnú tému, prinajmenšom prekvapil, ak nie šokoval. Zostaňme pri našom príklade s Kantom: Najdôležitejší prínos slávneho autora troch Kritík našiel tam, kde ho nikto nehľadal, v krátkom polozabudnutom texte, ktorý sa radil k žánru populárnej publicistiky. Je to metodický zámer a Foucault nezabúda zdôrazniť: vyznať sa alebo pochybovať o vlastnej situácii znamená „izolovať udalosť, ktorá má hodnotu znaku.“ Ak majú znaky orientovať, potom významy epochy „nemusíme hľadať vo veľkých udalostiach, ale v udalostiach ďaleko menej grandióznych, a ďaleko menej viditeľných.“ Foucaultov Kant našiel kľúč k poznaniu epochy v odpovedi na otázku: čo je revolúcia? Vecou, na ktorej záleží, však nebola revolučná udalosť sama, ani motívy tých, ktorí ju uskutočnili. Hlavnou udalosťou revolúcie sa stal nikým nezamýšľaný spôsob, akým zmenila uvažovanie tých, ktorí sa revolučného diania priamo nezúčastnili, a predsa museli vidieť veci inak, ako doteraz. Foucault sa programovo zaoberal podobnými „vedľajšími“ udalosťami-znakmi, v ktorých sa zrkadlia hraničné polohy epochy rozumu. Slávna antitéza ku Kantovej výzve seba-kritiky rozumu znie: ak sa chcete dozvedieť čosi o rozume, skúmajte dianie v oblasti nerozumu. História šialenstva, smrti, choroby a modernej sexuality sú predmetom archeológie vedenia. Vedenia, ktorému nemá ísť o vedenie, ani o objavenie ďalšej oblasti výskumu. Jeho náplňou je určenie toho, ako sa každá, opakujem každá ľudská bytosť v našej kultúre stáva predmetom a súčasne aktívnym subjektom vedenia, ktoré znamená moc. Český výber Foucaultových článkov a rozhovorov v reedícii pod názvom Myšlení vnějšku (Herrmann & synové, Praha 2003, 303 strán) je podľa jeho zostavovateľov tiež nezamýšľaným a neobjektívnym „produktom foucaultovského seminára“. Zúčastnili sa ho prekladatelia zväzku: Čestmír Pelikán, Miroslav Petříček, Stanislav Polášek, Peter Soukup a Karel Thein. Slovenskému čitateľovi sa tak popri kvalitnom domácom výbere článkov a rozhovorov pod názvom Moc, subjekt, sexualita (Kalligram, Bratislava 2002, zostavil a preložil Miroslav Marcelli), ponúka opäť príležitosť pochopiť jedinečnosť Foucaultovho výkonu. Stane sa síce, že si pod rôznymi názvami jednotlivých textov v oboch výberoch prečíta tie isté pasáže. No ani táto skutočnosť nič nezmení na tom, že Foucault je v domácom kontexte zrejme jeden z najlepšie textovo doložených autorov. Špecifickosť českej reedície reprezentačne zostaveného výberu z roku 1996 spočíva v mapovaní vývoja a premien Foucaultovho myslenia od 60. rokov až do polovice 80. rokov. 11 preložených textov prezentuje tri okruhy tém tohto vývoja. Prvý je venovaný generačne vplyvným spisovateľom (Bataille, Blanchot) a recenziám dvoch diel filozofa Gillesa Deleuza, ktoré mapujú skúsenosť s „iným myslením“. Politická racionalita a myslenie moci sú predmetom ďalšieho okruhu analýz. Zahŕňajú okrem iného aj významnú Foucaultovu rekapituláciu vlastného diela po názvom Subjekt a moc, ktorá bola uverejnená krátko pred jeho smrťou v roku 1984 v nie menej slávnej publikácii z pera amerických autorov R. Dreyfusa a P. Rabinova. Z tejto v mnohých ohľadoch dôležitej knihy pochádza aj posledný rozhovor, ktorý sa dotýka nedokončeného projektu dejín sexuality, venovaného „technológií utvárania seba“ z klasického ja. Dovoľte mi, aby som ako neodborník a nečitateľ Foucaultovho diela v origináli pripomenul dve veci, ktoré ma oslovili: otázku moci a jej zvnútorňovania. Francúzsky filozof sa programovo venuje „vytesneným témam“ západnej civilizácie. Kľúčom k dejinám oficiálneho svetla rozumu je šero marginalizovaného nerozumu. Foucaultovo pochopenie moci na základe analýzy diania v oblasti nerozumu znova zbavuje chorobu, sexualitu a moc ich ahistorickej, akoby navždy zadanej samozrejmosti. Vznik modernej medicíny, nápravných ústavov, dejiny psychiatrických chorobopisov sú svedectvom histórie moci. Foucault sa vyhýba skúmaniu moci ako „mysterióznej substancie“, fatalistickej danosti, kde jeden ovláda druhého (násilím). Preto centrálnym bodom analýz nie je násilie, hoci často sa moc prejavuje aj ako násilie. Vyjadrením moci nie je ani konsenzuálny súhlas, hoci môže byť presadzovaná aj v podobe súhlasu. Obe klasické otázky moci (Čo je legálne násilie - štát? a Prečo je súhlas s mocou podmienkou jej legitímnosti?) majú spoločný predpoklad. Opierajú sa o vedome reflektovaný vzťah človeka k človeku. Foucault rozširuje teda pohľad na moc o novú dimenziu: nie oficiálna moc, ale techniky a praktiky vedenia, ktorými sa v našej kultúre menia ľudské bytosti na subjekty, sú tými fenoménmi, o ktoré ide. Vedomiu unikajúce podoby moci spôsobuje ich väzba na nenásilné a vzhľadom k výkonu moci vonkajšie praktiky. Snaha liečiť, nasycovať, opatrovať, uľahčuje masám život . Súčasne uplatňuje „normalizačnú“ a preto vylučujúcu moc rozumu. Východiskom myslenia moci je Nietzscheho poznanie: skutočná moc sa opiera o vedenie, ktoré sa tvorí a vládne ľudským svedomím. Tam, kde je reč o svedomí, ide o to, čo sa odohráva v ľudských hlavách, ale nielen to. Moc totiž nie je bezprostredne vedomým a uvedomovaným vzťahom, ale vedením doby o sebe sprostredkovaným vzťahom medzi jednotlivcami. V prípade politickej moderny teda nejde o vzťahy „ja“ alebo „ty“, ale o normatívne zdielané „my“ vo vzťahu k „inému“. Skutočná moc ráta s istou formou zdieľanej racionality všetkých, nielen s inštrumentálnou podobou holého násilia a prinútenia. Záhadnosť vysvetlenia spôsobu, akým fungovali dve „choroby moci“, fašizmus a stalinizmus, spočíva práve v tomto bode. Výkon ich moci nie je „pôvodný“. Napriek „svojmu šialenstvu“ obe masové diktatúry používali idey a prostriedky našej politickej racionality. Takáto moc nefunguje na príkaz ani z rozhodnutia inštitúcie – nie je možná mimo sféry produkcie znakov, komunikácie. Nefunguje nad, ale zásadne medzi ľuďmi. Represívne, zavrhujúce a vylučujúce praktiky epochy rozumu sa nedajú vyjadriť „machiavelistickým“ umením vládnuť. Paradox epochy „centrálnej a centralizujúcej humanity“ je práve v tom, že nie je riadená jednotným fungovaním aparátu a nevychádza z „vôle ľudu“. Zdrojom modernej moci teda nie je ani jej „centrum“, ani silové ohnisko, ale zložitá sieť rôznorodých prvkov – múry, priestor, inštitúcia, pravidlá, diskurz. Ich vzájomné prepojenie a fungovanie sa skrýva najčastejšie v horizonte samozrejmosti. Ako ho zbaviť samozrejmosti? Aby sme pochopili diskurz moci, treba odmietnuť to, čím sme, tvrdí Foucault. A predsa, akokoľvek radikálne znie foucaultovské „áno“ popieraniu jednoduchého označenia „ja“, akokoľvek provokatívne pôsobí jeho výzva k „anarchizmu vedenia“, pri odpovedi na otázku zmyslu tohto vedenia zostáva na pôde kritického myslenia, o ktorom je reč aj v Kantovom článku. Tým, že moc nie je iba odcudzenou inštitúciou a nedá sa pochopiť ani ako túžba po moci, nemožno ju ani riešiť mocou. Myslenie moci znamená schopnosť ustúpiť od istého konania – zaujať k nemu kritický odstup. Len tak sa dá prežiť v situácii, kde sú symptómy choroby znesiteľnejším údelom, než liečba radikálnou modernou. Posledná poznámka: Podľa neskorého Foucaulta kritický odstup nie je vecou karteziánskej logickej evidencie. Na dosiahnutie pravdy nestačí byť ľubovoľným subjektom. Prístup k pravde vyžaduje viac: spojenie tohto prístupu s tvorivou prácou na vlastnom ja. Bez tejto – ako hovorí Foucault v poslednom interview – „asketickej“ podmienky stráca zmysel iná, naša moderná otázka: Ako uznať samého seba ako takého? Ako konštituovať seba samého ako subjekt etiky? Vďaka za tento výber textov. (Michel Foucault: Myšlení vnějšku. Herrmann & synové 2003, 303 strán, 419 Sk)
