Mediálna gramotnosť

Obecní radcovia Hurbanovej Vsi sa rozhodli, ako hlási Markíza vo večerných správach 8. marca, že miestna obecná krčma bude odteraz zarábať na opravu kultúrneho domu. Čo štamprlík, to nová tehlička do chrámu kultúry, u nás taká obyčaj, cieľ svätí prostriedky. Celkom ako keď manažment verejnoprávnej televízie vysvetľuje, že kvôli udržaniu, presnejšie kvôli nesprivatizovaniu náročnejšieho, druhého programu STV sa musíme aj v televízii verejnej služby zmieriť a vyrovnať hoci s poklesnutým, umelecky i mravne vágnym programom na jednotke, ako je povedzme Svadba snov, ktorý má nevyvrátiteľné alibi: zarába vraj na prepychové, kultúrne náročné, možno až deviantné záujmy úzkeho okruhu intelektuálov alebo iných menšinových skupín. Pochopiť to patrí predsa k diváckej mediálnej gramotnosti. Diváka o nej informujú a vedú ho k jej poznávaniu dnes už desiatky diel mediálnych odborníkov. Bez návodu na použitie si pred jednooké monštrum ani nesadajte – varujú nás. Lenže mediálna gramotnosť by asi mala byť obojstranná komunikácia medzi vysielateľom a príjemcom, ktorí by mali byť rovnocenne gramotní, lebo inak môžu nastať zmätky. Stalo sa tak napríklad v zábavnej relácii s názvom SOS, vysielanej na STV 1 v tom najcennejšom prime time – v piatok 26. 3. o 20.00, za ktorý reklamné agentúry platia najviac, lebo vtedy sa divácky záujem najlepšie predáva. Program SOS, podobne ako predtým zábavník Uragán, ktorý musela STV prepustiť konkurenčnej Markíze ako veľmi drahý, paroduje známe pesničky, spevákov či mediálne „osobnosti“. Vo vydaní z 26. marca kabaret SOS obsmial reláciu STV Pošta pre teba, ktorú riaditeľ Rybníček na inom mieste uviedol ako „dojímavé príbehy zo života“, ktoré by mohli prispieť ku kultivácii medziľudských vzťahov. Slzotvorné story, v ktorých dominujú najmä vzorné dietky prekypujúce nezištnou láskou k svojim učiteľkám, by sa možno lepšie uplatnili na Deň učiteľov, lebo podobne ako v minulosti sú Komenského siroty materiálne zle ohodnotené a dnes k tomu všetkému aj ohrozené. Nielen nedostatkom a nedôstojným spoločenským postavením, ale aj násilím žiakov. Takáto téma sa núka do pera sama, výrobca programu si nemusí lámať hlavu objavovaním nového. Kabaret SOS sa tvári ako pokus o sebareflexiu, v podstate však podvádza. Diváka i svojho mecenáša, verejnoprávnu televíziu. Nič proti sebareflexii, celkom by bolo dobré, keby sa vedela televízia pozrieť na seba v krivom zrkadle, lenže tu ide o niečo iné. Kabaret SOS totiž vyrobila rovnaká firma, ktorá hneď na začiatku ohrozila dôveryhodnosť Pošty tým, že kamuflovala pravdivosť relácie nasadením profesionálnych hercov do „autentického príbehu“. A teraz si z STV vystrelila opätovne: tým, že paroduje a zosmiešňuje svoju vlastnú reláciu, sa jednak zľahčujúcim, no nekorektným spôsobom snaží vyviniť zo svojej predchádzajúcej chyby, a v podstate sa vedeniu STV vysmieva. Dôverčivému publiku Pošty pre teba, ochotnému roniť slzičky nad „príbehmi, ktoré píše život“, samozrejme tiež. Naozaj nad vysielaním STV už nebdie nijaké kompetentné oko, ktoré by odhalilo, že nemožno jeden program deklarovať ako emotívny až dojímavý a súčasne ho tvrdo parodovať?