Kto nám to tu zase mieša ponožky?
Nevedno, či Tomáš Rauch napísal aj takú báseň, ktorú by nevydal. Ak však vezmeme vážne text na obale jeho knihy 200 zbierok, v ktorom autor?/sa? tvrdí, že „každý exemplár obsahuje rôzne množstvo materiálu, ktorý nemožno nájsť v iných exemplároch“, a porovnáme tie tri exempláre, ktoré sme kúpili v jednom z bratislavských kníhkupectiev, s tými dvoma, čo nám doprial systém darov, ktorý funguje v literárnej subkultúre, prichádzame k záveru, že na našej scéne sa podľa všetkého objavuje neobyčajne plodný debutant. Zapojením matematických operácií by sme dospeli k závratnému odhadu sumy textov, ktorými sa čitateľom predstavuje. Ak teda nie je uvedený náklad 200 kusov mystifikáciou, čo vzhľadom na isté okolnosti nepredpokladáme. V knihách, ktoré máme k dispozícii, sa totiž kryje len relatívne malá časť básní, vždy nejaký iný výsek z adeptovej tvorby je prenesený zo zväzku do zväzku, raz po kusoch, inokedy v menšej sérii. (min. 3 ks, max. 15 ks) Od recesistickej vylomeniny sa tak dostávame ku konceptuálnemu počinu. Každý útly zväzok predstavuje originál. A my máme pred sebou autora, ktorý nedebutuje jednou, ale hneď dvesto zbierkami. A keďže sám exempláre nijako nečísluje ani ich inak neusporadúva a nehierarchizuje, debutuje vlastne dvesto zbierkami naraz, ponechajúc na náhodu, v akej podobe sa dostane k tomu-ktorému čitateľovi, recenzentovi etc. Pri takej kvantite musí byť problémom udržať istú kvalitu, takže trik s rôznymi exemplármi bude len rafinovaným spôsobom ako odôvodniť obyčajný exhibicionizmus, poviete si. Kvantita sama osebe ale pritom nie je tou najpodivnejšou stránkou tejto emisie. Už aj po prečítaní zlomku piatich zbierok z 200 badáme, že Rauchových dvesto 200 zbierok neprináša nič nové, ba že je tomu tak podľa všetkého celkom zámerne. Lebo Rauch zvykne dosť pravidelne reprodukovať, kopírovať a persiflovať tie najotrepanejšie básnické vzorce: tie univerzálnejšie, aj tie úzko špecifické pre nejakú tendenciu či dokonca konkrétny rukopis. A tak tu nateraz máme Raucha zachyteného raz v už Bančejom vyťahanej koži, inokedy napasovaného v Klimáčkovom tričku, ale aj bľabotajúceho čosi po macsovszky. Jeho oduševnene zdvihnutý prst príslovia má zjavne Mihalkovičovu krivku, jeho záznamy z vlakov a hotelov sú prepísaním mnohonásobne prepisovaných postrehov a reflexií Strážayovho nomáda, jeho erotické scény do noci vykričal ten istý kocúr, čo kedysi písal s Moravčíkom. A bude tých reminiscencií, kópií, privlastnení a usúvzťažnení oveľa viac, respektíve, okrem nich tu nie je nič iné. (Nie vždy vydarene, Rauchove sonety napríklad razia viac V. Puchalom než Urbanom.) A že nejde len o prejavy z rodu „ohlasov“ a „ozvien“, vysvetliteľné hoci epigónstvom v sebe nezorientovaného, no zručne afirmatívneho talentu, ktorý však akosi „nemá o čom“, to naznačujú napríklad také ojedinelosti ako niekoľko Buzássyho zbierok skomprimovaných do jedného osemveršia (Z krížovky do krížovky). Ale zrejme o čosi inšie než len o inzultáciu autorít, vžitých výrazových gest či záruk autenticity básnického výkonu pôjde tomuto autorovi. Nie vždy totiž možno Rauchovo kopírovanie vnímať ako parodické či subverzné a na základe skúsenosti so zlomkom jeho tvorby sa možno domnievať, že mu je predsa len vlastné chápanie poézie ako intímnej vý-/spovede. S tým, že patrí medzi autorov, ktorí k artikulácii svojho vnútra potrebujú transfúziu literárnych (i iných umeleckých a všeobecne kultúrnych) prameňov. Divergencia aplikovaných postupov tak vnucuje otázku, ktorá je inak pri autoroch, ktorí si celkom otvorene berú na mušku práve autenticitu básnickej výpovede (taký Habaj trebárs), nemiestna: otázku, ktorý z predložených textov naozaj zodpovedá „nahej duši“ svojho autora. Lebo ako zaostriť siluetu autora, ktorý pred nami šibrinkuje hneď dvoma stovkami svojich kópií najrôznejších štylizácií, prikláňajúc sa v každom momente k nejakej inej? Naša skúsenosť nám nedovoľuje tvrdiť, že by vybrané a opakované básne predstavovali tú časť tvorby, na ktorej si autor zakladá, okolo ktorej krúži či v skrytosti formuje svoju identitu. Nehovoriac o tom, že sú medzi nimi vydarenejšie aj vskutku podpsavýkony. Možno nám chýba väčšia vzorka, možno je dôvodom princíp náhodného výberu. Podľa všetkého však pôjde o to, že problematiku dekonštruovania subjektu Rauch manifestuje práve rozptýlenosťou a mnohosťou kopírovaných rukopisov a gest. Na druhej strane toto vedomie otvára dvere najrôznejším hypotézam a špekuláciám: napríklad o existencii zväzku, v ktorom je pomer medzi originálnymi, len v ňom uverejnenými básňami a textami prenášanými z exempláru do exempláru absolútne vyšinutý v prospech originálov. Teda, vlastne, pardón, v prospech originálnych kópií cudzích originálov a cudzích kópií iných originálov a kópií. Rauch z doteraz povedaného vychádza ako grafoman, eklektik a mystifikátor, jeho koncept je absolútne nepoužiteľný, bez hodnoty, povedia moji kolegovia so zaručeným čuchom na hodnoty. A majú pravdu: táto proprieta starej mame slzy do očú nevženie, priateľku si ňou neudobríte, suseda, čo vám zabral pivnicu, ku kajúcnej sebareflexii neprivedie. A predsa: ak T. Rauch číta tento text, nech sa ozve. Dohodneme sa. Ak len nebude na svojich 200 zbierok žiadať dvesto recenzií. Autor je literárny kritik (Tomáš Rauch: 200 zbierok. Literatúra, Bratislava 2003, bez paginácie, 109, Sk)
