Balans na hrane významov

Slovenské výtvarné umenie sa preslávilo menami ako Bazovský, Benka, Galanda, Fulla a mnohými ďalšími. Kým však meno výtvarníka znamená dobrú finančnú investíciu pre kupujúceho, prejde veľa času. Treba žiť, pracovať, jesť. Aká je dnes situácia mladých výtvarníkov? - Na jednej strane je každému jasné, že umenie nie je len o peniazoch, ale vyžadovať, aby umenie bolo zadarmo, je prinajmenšom cynické. Zdanlivo pre diváka zadarmo je iba propaganda, tá sa pred rokom 1989 maskovala pod slovo umenie, alebo súčasná reklama ako iný typ manipulácie. Ale umenie je predovšetkým špecifickou možnosťou poznávania. Čím ďalej, tým viac je pre mňa maľba jedinečným spôsobom meditácie. Je určená divákom, ktorí majú chuť kráčať chvíľu v podobnom tempe. Hovorí sa, že dnes sa lepšie predáva dizajn, aplikované umenie, niekedy aj gýč. Skutoční umelci, najmä mladí, sa ocitli mimo spoločenskej objednávky. - Je zrejmé, že spoločenská objednávka sa viaže na niečo, čo má jasný, rýchly efekt. Vizuálny efekt reklamy sa dá numericky vyčísliť v náraste počtu predaných výrobkov. Komerčná vizualita sa stala súčasťou života a je čoraz hustejšie všadeprítomná. Snáď, keď sa pre niekoho stane samozrejmosťou vlastniť viacero domov, áut, zrejme si uvedomí, že blahobyt nemôže byť skutočným cieľom. Napriek tomu, že zdanlivo všetko má, chvíľami pocíti prázdnotu. Hovoríte ako človek, ktorý žije hodnotami a vie ich rozoznať medzi tými, ktorým súčasná doba žičí. Takých však nie je veľa. Myslíte si, že už naozaj dozrieva čas, keď skutočné umenie opäť začne oslovovať ľudí? - Umenie oslovovalo vždy, no býva rozlične prijímané. Niekedy je potláčané, pretože vypovedá aj o veciach, ktoré sú zámerne prehliadané. Sú obdobia, keď je kultúra viac posúvaná na okraj záujmu, inokedy má zlaté obdobie. Príliš prajná doba nie je pre umenie ani teraz. No už sa napríklad viac rozpráva o potrebe centra súčasného umenia. Je dôležité neprísť do Európy iba s históriou, s muzeálnymi dielami. Kultúra je, musí byť niečo živé. Centrum pre súčasné umenie by malo podrobne mapovať obdobie v kontinuite maximálne posledných 50 rokov. Je potrebné iniciovať veci čo najsúčasnejšie, so schopnosťou provokovať a nastavovať zrkadlo najsúčasnejším javom. Zrejme nie ste jediná, kto potrebu centra súčastného umenia cíti. Prišli už viacerí s takýmito myšlienkami? - Samozrejme. Zo strany teoretikov a umelcov výtvarnej obce je tu požiadavka od pádu socializmu, na každú vládu. Ale doteraz nič také neexistuje. Jestvujúce galérie majú veľmi široký záber a na reprezentatívnu stálu výstavu súčasného umenia skoro žiaden priestor. Akým systémom by také centrum malo pracovať? Ako galéria ? - Centrum pre súčastné umenie môže napĺňať výstavný plán na základe vypísaných grantov, vyhraných konkurzov, a to pre rozličných schopných ľudí. Zrealizovať otvorenú štruktúru, nie živiť teplé trvalé úradnícke, riaditeľské miesta. Môžem povedať iba svoju predstavu. Nemalo by nikdy skĺznuť k prostoduchej reklame a propagácii, ale vytvoriť priestor, kde by sa súčasné slovenské umenie konfrontovalo s umením z iných krajín, minimálne zo stredoeurópskeho regiónu. Ako by konfrontácia súčasného slovenského umenia v stredoeurópskom regióne dopadla? - Ona stále prebieha, ale treba jej dať adekvátny rámec. Dá sa to azda prirovnať k potrebe výstavby Národného tenisového centra. Nemôžeme byť stále iba pozývaní. Pokiaľ tu nie je slušné zázemie, nie sme naozajstnými partnermi pre dialóg na úrovni. Urobím teraz našu starú slovenskú chybu a teda porovnám situáciu s Čechmi: sú oveľa dravejší, ale aj oveľa súdržnejší, a keď im o niečo ide, dokážu spolu zabojovať aj v otázkach kultúry. Napriek svojmu veku ste známa vo svete. Dodáva vám to sebavedomie? - Necítim sa umiestnená a definitívne onálepkovaná. Dúfam, že moje umenie je niečo živé, čo nemožno úplne predvídať. Úspechy prirodzene povzbudzujú, ale v skutočnosti nikdy neexistuje istota, čo bude zajtra. Ako ovplyvňuje verejný život samého umelca a jeho tvorbu? Máte ambície či potrebu svojimi dielami vyjadrovať aj to, čo sa deje okolo vás, napríklad nestabilitu situácie, hlad, choroby sveta... V súčasnej informačnej dobe nežijú predsa umelci v izolácii. Alebo sa radšej utiahnete do ulity svojho vnútra? - Nie som typ silne introvertného umelca, v opačnom prípade by ste ma na rozhovor nezískali. Dlho som si myslela, že to, čo robím, je apolitické, že politika ma príliš neovplyvňuje. Ale nikto nie je celkom apolitický. Už tým, že sa narodí do konkrétneho politického zriadenia, sa začleňuje do nepreberného množstva kontextov, vedomých i nevedomých súvislostí, z ktorých sa nemožno dokonale vymaniť. Stalo sa mi, že ma kurátor odvolal z avizovaného výberu na výstavu, pretože mu pridelili výber iba českých umelcov. Napriek svojej túžbe stáť mimo viem, že nestojím a nemôžem stáť. Existuje umenie, ktoré priamo vyzýva a agituje, používa formu blízku reklame, aby si problém čo najviac ľudia všimli a riešili. Podľa môjho názoru má na pohľad jemná metafora väčší dosah ako brutálne, naturalistické vyjadrenie. Veď fyzické násilie v najrozmanitejších formách býva pričasto v médiách. Neverím, že sme ešte neotupeli, nezvykli si pozerať sa pasívne na bulvárne odhalené nešťastia. K tomuto nesmerujem. Aký pocit vo svojich dielach najčastejšie vyjadrujete? - Skúmam uhly pohľadu na obyčajné veci. Snažím sa prebádať veci prehliadané, zanedbávané, nevidené. Nanovo otvárať navyknuté, zaužívané a definované. Aj po filozofickej stránke. Myslím si, že veľa osobného utrpenia vzniká obmedzeným pohľadom na určitú situáciu. Chcem ukázať, že veci môžu vyzerať z iného uhlu pohľadu úplne inak. Aj radosť a trápenie môžu mať viac zmyslov. Z vašich obrazov a diel mám pocit, že trápenie človeka je v ňom prítomné. - V obrazoch sú zachytené aj súkromné trápenia, z čoho nie je dovolené sa vyzliecť. Úprimnosť. Moje vlastné hľadanie, poznávanie seba samej. Vie maliarstvo adekvátne vyjadrovať zložité pocity a myšlienky súčasného sveta? - Maľba a vizuálne umenia majú svoj špecifický jazyk. Rozdielny od slova, s ktorým sa odpovedá oveľa pohotovejšie. Obraz vzniká zvyčajne dlhšie a na jeho vystavenie divákom uplynie ďalší čas. Dívate sa na obraz a pocit, ktorý zobúdza, prichádza niekedy aj pomaly. Záleží zakaždým aj od skúseností, pocitov, duchovného rozpoloženia konkrétneho diváka. Je dobré, keď umenie provokuje. Skúšam, hľadám cesty, ako sa vyjadriť čo najúčinnejšie, najefektívnejšie. Paralelne s maľbou sa venujem aj fotografii, videu a ich inštalácii. V marci budem mať v Galérii Nova výstavu, kde sa na videu veľmi pomaly pohybuje zmes ľudských tiel. Pracujem však aj s inštaláciou malieb v priestore. Zaujímajú ma maľby, ktorými sa dá vytvoriť priestor. Nielen maliarsky - ilúziou troch dimenzií na ploche obrazu, ale aj umiestnením samej maľby do priestoru. Od štvrtého marca pripravujem ďalšiu samostatnú výstavu v galérii Medium, tiež v Bratislave. Mám pripravené dvakrát dva metre veľké olejomaľby ženských portrétov. Vlastne portrétov z iného uhlu pohľadu - z podhľadu na zaklonenú hlavu. V tejto mierke sa časť ženského tela stáva akousi krajinou. Máte farbu, ktorú preferujete? - Nie, všetky sú moje kamarátky. Niektoré vaše diela sú veru dosť odvážne. - Mnohí ľudia nahotu vnímajú iba ako erotický objekt. Ale nahota v dejinách umenia predstavovala aj prirodzenosť, čistotu pochádzajúcu od prvopočiatku, z biblického raja; rovnako bola symbolom úprimnosti, jednoduchosti, návratu k prírode. Čiastočná nahota odrážala chudobu a nedostatok, uskromňovanie. Ďalší aspekt, ku ktorému je viazaná nahota, je bezčasovosť. Používala sa na načrtnutie večnosti, života po smrti. Preto smela mať svoje miesto aj v sakrálnom priestore. Dnes je vplyvom konzumu význam nahého tela zredukovaný na sexualitu a nahé, krásne telo sa stalo určitou komoditou. Telesná krása sa dá čoraz istejšie kúpiť a svoju investíciu treba ukázať na obdiv. Preto je tu čiastočná nahota rafinovane prítomná. Ale ľudským telo je možné vyjadriť veľa rozličného. Každému je doslovne najbližším. Robila som cyklus fotografií - hru s prstami vlastných rúk a nôh. Dve rovnaké fotografie postavené oproti sebe sa spájali na pohľad z diaľky do pekného ornamentu. Keď ste prišli bližšie a zistili, že sú to ľudské prsty, možno vás to zarazilo. Pripomenuli neurčité zvieratko, hmyz alebo neznámy klon. A to pritom boli nemanipulované klasické fotografie, žiadne uťaté prsty ani počítačové koláže. Maľba a fotografia, to sú dosť odlišné spôsoby umeleckého vyjadrovania. - Keď som ešte študovala na vysokej škole, povedala som si sama pre seba, že si nebudem vopred stavať priveľké obmedzenia vo výbere médií. Ak som k sebe zakaždým úprimná, vždy to budem ja, nech už robím s ľubovoľnou technikou. Aký máte vzťah k postmoderne? - Je to pomenovanie, pohľad súčasnými očami. V gotike, renesancii a v inom slohu, mali vtedajší súčasníci pocit mnohorakosti. Až dnes sa na ne dívame a hovoríme - je to jasná gotika či renesancia. Ktovie, ako nás pomenuje budúcnosť ? Ako by ste pomenovali svoje umenie? - Nie som zaradená do nijakého „izmu“. Ak sa tak raz stane, asi sa už nebudem môcť brániť. Kurátori, teoretici umenia hovoria, že v mojich veciach nachádzajú napríklad expresivitu baroka, no objavuje sa aj tendencia interpretovať moje diela ako feministické. Feminizmus sa tiež snaží ukázať, že ženské telo nie je len sexuálnym objektom. Asi preto ma tam priraďujú, aj keď moje motívy sú iné. Nemôžete sa predsa vzdať svojich pocitov ako žena. - Presne tak. Ale nepodpisujem sa mojím dielom pod nejakú ideológiu. Videla som na vašej výstave fotografie ženských pŕs. Z tejto oslavovanej a obdivovanej časti ľudského tela ste urobili čosi, čo som vnímala ako škaredé... - Asi máte na mysli cyklus farebných fotografii Korporality. Vystavovala som ich v novembri na minuloročnom Mesiaci fotografie. Kurátorka o nich napísala, že predstavujú ženu pod spoločenským tlakom. Prirodzene, že to môže pre ňu predstavovať aj takýto význam, ale je nepresné ho predkladať ako jediný a ako mnou určený. Ja som iba ukazovala iný ako zaužívaný pohľad. To je všetko, ostatné nechávam na zváženie diváka. Kedy začne váš obraz žiť? - Už vtedy, keď ho vymyslím. Ešte nemusí byť nič namaľované alebo nafotografované, ale myšlienka už existuje. Druhý život obrazu začína, keď ho uvidia ľudia, teda diváci. Veľmi ma fascinuje hľadanie bodu rovnováhy viacerých, aj protichodných významov v čítaní obrazu. Napríklad keď som pracovala na cykle svätých, kde som dodržala historické zobrazovanie vyjadrené charakteristickým gestom. Zmenila som perspektívu na perspektívnu skratku zhora nadol a zredukovala farebnosť na žltý monochróm. No diváci mi pripisovali navzájom opačné pohnútky. Podľa toho, kto sa díval, bol aj výsledný úsudok. Teda len málo som zmenila, oproti zaužívanému zobrazovaniu, ale zmenilo sa vlastne všetko. Aký máte vzťah k dokončenému obrazu? - Otočím na druhú stranu a robím niečo iné. Ale mám zopár obrazov, ktoré sú v tzv. mojom zlatom fonde. Vtedy, keď sa mi podarilo nájsť bytie na hrane, spojenie viacerých svetov. Čo pre vás znamená sloboda? - Každý pod pojmom sloboda rozumie niečo iné. Pre mňa je sloboda môcť sa tešiť z každého dňa. Niekedy som si myslela, že pekný deň je len ten, ktorý je vyplnený príjemnými zážitkami. No utrápený deň vie priniesť pochopenie nových súvislostí, dozrieť v netušené riešenie. Čo v súčasnom svete najväčšmi odmietate ? A čo vám robí radosť? - Najviac ma trápia nezrelosti - moje alebo aj u iných, lebo mi pripomínajú tie moje. Keď sa uháša energia v žabomyších vojnách a strácajú sa dôležitejšie a väčšie hodnoty. Na Slovensku niekedy akoby sme trpeli syndrómom Svätoplukových prútov. Je to len povesť, ale sme v nej zakliati, pokiaľ nám pre osobné nezhody unikajú skutočne dôležité veci. Obdivujem ľudí, ktorí s nadšením a úprimnosťou budujú dobré veci a povznesú sa nad to, že budú nepochopení alebo nespravodlivo obviňovaní. Slovenské výtvarné umenie môže byť hrdé nielen na mená opuncované odborníkmi celého sveta, na diela, ktoré sa už dnes predávajú za milióny, ale aj na mladých umelcov ako Dorota Sadovská. Poznajú a uznávajú ju nielen v Európe, ale aj na iných kontinentoch. Doteraz mala dvadsaťjeden samostatných výstav, medzi nimi aj v Rakúsku, Írsku, Francúzsku, Čechách a šesťdesiattri spoločných prezentácií. Nedávno mala dve vernisáže v Bratislave. Váži si však svoju nastupujúcu umeleckú generáciu aj domovina? Majú mladí umelci doma podmienky? Dorota Sadovská má 31 rokov, je vydatá, žije v Bratislave. Zhovárala sa Tatiana Jaglová, je novinárka