Holokaust v nás – evolučná interpretácia genocíd

I. V romantickej vile na brehu jazera Wannsee na okraji Berlína sa 20. januára 1942 schádzajú vysokí nacistickí pohlavári, aby na prísne utajenom pracovnom stretnutí vedenom Reinhardom Heydrichom rozhodli o konkrétnom naplnení „konečného riešenia židovskej otázky“. Nedávne filmové stvárnenie v produkcii HBO sa snaží túto málo známu udalosť zrekonštruovať. Vzniknuté dielo je hlbokou sondou do podstaty holokaustu, a hoci sa v ňom neukazuje nijaké násilie a celý dej sa odohráva za rokovacím stolom, diváka mrazí hrôza. V elegantných uniformách a oblekoch sa ľudia rozprávajú o tom, ako čo najefektívnejšie vyvraždiť všetkých Židov v Európe. Ide o efektivitu vyhladzovacej mašinérie pozostávajúcej z nákladných vlakov, plynových komôr, spaľovacích pecí. „Stroje už čakajú, kŕmte ich a naložte plné vlaky!“ zvolá vo filme Heydrich. II. Stroj je symbolom moderného veku a strojovitosť holokaustu bije do očí. Znamená to, že holokaust je špecifickým produktom moderny, teda určitej etapy ľudských dejín, a v postmodernej dobe sa holokaustov obávať nemusíme? Alebo je holokaust jedným z mnohých príkladov genocíd, ktoré existovali dávno pred príchodom modernej doby a budú existovať aj v budúcnosti? Filozofi, umelci, historici, sociológovia, politológovia, psychológovia sa už niekoľko desaťročí snažia pochopiť, ako je možné, že uprostred civilizovanej Európy v polovici 20. storočia došlo k vyvraždeniu miliónov neozbrojených Židov, Poliakov, Rusov. Naše dnešné chápanie holokaustu pripomína nedokončenú mozaiku skladajúcu sa z rozmanitých interpretačných „kamienkov“, ktoré sa líšia metodologicky i obsahovo. Jedným z nových kamienkov v tejto zložitej mozaike je aj pohľad na holokaust z pozície moderného darvinizmu. No spájať Darwina s holokaustom je v očiach drvivej väčšiny humanitných a sociálnych vedcov rúhanie najvyššieho stupňa, vrcholný cynizmus, pokus znovu oživiť tie myšlienkové zdroje, ktoré priamo viedli k plynovým komorám nacistov. V spomínanom filme Heydrich (v podaní K. Branagha) končí celú konferenciu o vyhladení židovského národa plamennou rečou o dejinách, ktoré vzdajú česť odvážnemu nemeckému národu za to, že doviedol ľudskú rasu k vyššej čistote za taký krátky čas, že by i Charles Darwin bol prekvapený. Navyše, k historickému faktu, že sa nacisti vehementne odvolávali na Darwinovu teóriu ako na vedecké zdôvodnenie svojich nehumánnych zvrhlostí, treba pripočítať všeobecnú apriórnu averziu sociálnych vedcov voči akejkoľvek aplikácii genetiky a darvinizmu na sociálne fenomény. Napriek tomu sa v poslednom čase čoraz častejšie ozývajú hlasy volajúce po radikálnom prehodnotení vzťahu modernej evolučnej teórie (neodarvinizmu) a sociálnych vied. Jeden z mnohých príkladov takéhoto prehodnotenia môže byť aj fenomén holokaustu. III. Sociálni vedci veľmi rýchlo zistili, že holokaust sa nedá vysvetliť ako nejaké kolektívne pominutie zmyslov, ako strata zdravého rozumu, zlyhanie civilizovanosti, upadnutie spoločnosti do barbarského štádia. Holokaus nie je o strate racionality, ba dokonca ani o strate emócií jeho tvorcov – jedna z viacerých, priam symbolických scén ukazuje Heydricha ako plynulo v reči prechádza od vyvražďovania miliónov ľudských bytostí k nadchýnaniu sa nad gramofónovou platňou so Schubertovým kvintetom C dur („To adagio vás vezme za srdce“), a zase späť k vraždeniu. Viaceré psychoanalytické interpretácie hľadajú príčinu holokaustu v psychopatologických a sociopatologických charakteroch najvyšších nacistických pohlavárov. Tak napríklad, Adolf Hitler je analyzovaný ako ukážkový prípad nekrofílie a Heinrich Himmler je videný ako klinický prípad análne hromadiaceho sadizmu. Kľúč k porozumeniu jedného aj druhého sa hľadá v ich individuálnej psychológii, ktorá je formovaná prostredím už od raného detstva. Klasická psychoanalýza má dokonca snahu vnímať násilie nacizmu a fašizmu symbolicky. S takouto symbolickou psychoanalytickou interpretáciou rozhodne nesúhlasí Klaus Theweleit. Vo svojej knihe Mužské fantázie sa pokúša skúmať emocionálny svet fašistov pomocou analýzy literatúry, predhitlerovských Freikorps románov a memoárov, ktoré sa tešili veľkej popularite u čitateľov v dvadsiatych rokoch minulého storočia. Podľa Theweleita násilie fašistov nie je symbolom, ale tým, o čo ide. Fašizmus nebol len propagandistickou záležitosťou elít. Masy chceli násilie, vojnu. A táto ich túžba bola živená z mužských emocionálnych zdrojov, ktoré súvisia s procesom vlastnej identifikácie pomocou odlíšenia sa od iných. Nájdenie vlastnej identity prostredníctvom diferencovania sa od ostatných. Nie však diferencovanie od každého, nie od všetkých. Niektorí sú ako my. A tak vzniká rozdeľovanie ľudí na dve základné skupiny – my a oni, naši a cudzí. Lojálnosť, priateľstvo, hodnoty sebaobetovania – to všetko patrí len „našim“, kým pre cudzích je len pohŕdanie, násilie a snaha zbaviť sa ich. Toto základné rozpoloženie ľudskej psychiky vysvetľuje inak nepochopiteľný fakt. Ľudia, ktorí sa bezprostredne podieľali na holokauste, neboli (vo väčšine prípadov) ani psychopati, ani sociopati, ale bežní, normálni ľudia. Voči sebe navzájom a voči svojim rodinám prejavovali dostatok lásky a súcitu. A súčasne bezcitne zabíjali iných bezbranných ľudí. Zdá sa, že im to emocionálne umožňovalo „schizofrenické“ nastavenie ľudskej psychiky – Židia boli predsa tí „druhí“. Láska k „vlastným“ (vlastenectvo) na jednej strane a nenávisť voči „nevlastným“ na strane druhej. Altruistické správanie, vzájomná pomoc, sebaobetovanie až obetovanie vlastného života za „našich“ na jednej strane a súčasne sebecké správanie, agresivita až zabitie nasmerované voči cudzím. Všetko nasvedčuje, že v hlbinách našej psychiky sa ukrýva emocionálne nastavenie, ktoré umožňuje takýto dvojitý štandard správania. Máme všetky dôvody domnievať sa, že takýto dvojitý etický meter sa ukrýva nielen za holokaustom, ale za všetkými rozmanitými formami genocíd, aké poznáme z histórie. Kritériom rozlíšenia na „my a oni“ nemusí byť len rasa (rasizmus), ale aj národ (etnocentrizmus a nacionalizmus), viera, politické presvedčenie, obľuba určitého futbalového klubu či rockovej skupiny a pod. Za všetkou touto kultúrnou rozmanitosťou sa pravdepodobne ukrýva spoločný podvedomý psychologický mechanizmus pracujúci viac s emóciami, ktorý nás núti rozdeľovať všetkých ľudí do dvoch základných kategórií – my a oni – podľa ktorých potom prispôsobujeme svoje sociálne interakcie. Holokaust zďaleka nebol jedinou genocídou v ľudskej histórii. Spomeňme len na križiacke výpravy, Bartolomejskú noc, vyvražďovanie amerických Indiánov, tureckých Arménov, hinduistov, moslimov, Srbov, Chorvátov, Albáncov, Hutuov, Tutsiov, politických oponentov v Sovietskom zväze, Kambodži, Ugande... Niekde išlo o desiatky miliónov, inde „len“ o desiatky tisícov. Niekde to boli akcie riadené samými vládami, inde išlo o akcie rozličných skupín. Genocídy často sprevádza masové znásilňovanie žien alebo mrzačenie obetí. IV. Rád by som spomenul jeden málo známy príklad genocídy. Tasmánci boli pôvodnými obyvateľmi Tasmánie, ostrova ležiaceho na juh od Austrálie. Európania ich objavili v roku 1642. Odhaduje sa, že vtedy ich na ostrove žilo asi päťtisíc. Tasmánci žili v izolácii od ostatného sveta viac ako desaťtisíc rokov, čo spôsobilo, že ich spoločenstvo sa nachádzalo na veľmi primitívnom stupni rozvoja zodpovedajúcom kamennej dobe. Poznali len niekoľko kamenných a drevených nástrojov, nevedeli dokonca ani založiť oheň. Ich genocída sa začala s príchodom britských námorníkov a osídlencov na prelome 18. a 19. storočia. Bieli prisťahovalci systematicky likvidovali domorodých obyvateľov – najprv mužov zabíjali a mrzačili, ženy používali ako súložnice a deti ako otrokov. Neskôr išlo už len o jedno – o vytvorenie životného priestoru (Lebensraum) pre bielych osídlencov. Na Tasmáncov sa organizovali poľovačky ako na divú zver. Tasmánci sa začali brániť, ale to len vyprovokovalo ich ešte systematickejšiu likvidáciu. Za každého zabitého dospelého Tasmánca bola vypísaná odmena päť libier a hony na Tasmáncov sa tak stali výhodným podnikaním. V roku 1869 už žili len dve ženy a jeden muž. Títo poslední traja Tasmánci pritiahli obrovský záujem vedcov, ktorí boli presvedčení, že ide o chýbajúci vývojový článok medzi opicami a ľuďmi. Že by to bol dôvod, prečo dvaja austrálski vedci vyhrabali dokonca mŕtvolu posledného tasmánskeho muža z hrobu, rozporcovali ju a časti tela si medzi sebou rozdelili ako suveníry? Jeden z nich si neskôr z pokožky posledného Tasmánca urobil vrecúško na tabak. V. Mechanizmus vzniku skupinovej identifikácie a nevraživosti medzi skupinami začal študovať v päťdesiatych rokoch minulého storočia americký sociálny psychológ Muzafer Sheriff. Spolu so svojimi spolupracovníkmi zorganizoval letný tábor pre 11-12-ročných chlapcov pochádzajúcich zo stabilných rodín strednej bielej protestantskej triedy. Rozdelil ich do dvoch skupín, ktoré bývali separovane a najprv o sebe nevedeli. Za niekoľkých dní si každá skupina spontánne zvolila pomenovanie (Štrkáči a Orly), vytvorila si vlastnú hierarchiu, vlastný kód správania (napr. Štrkáči demonštrovali, že sú schopní prekonať fyzickú bolesť, Orly zase prekonávali smútok za domovom), vlastný žargón, svojské vtipy, preferované miesta na stretnutia, vlastné tajomstvá a pod. V ďalšej etape pokusu sa skupiny o sebe dozvedeli a bola pre ne zorganizovaná séria súťaží o trofej v bejzbale, futbale, hľadaní pokladu. Športové súperenie však postupne začalo nadobúdať rozličné formy vzájomného osočovania a napádania medzi skupinami a súčasne sa upevňovali vzťahy v rámci každej skupiny. Sherif sa domnieval, že medziskupinová animozita vznikla ako dôsledok súperenia medzi skupinami. Ďalšie pokusy však ukázali, že animozita medzi skupinami môže vzniknúť bez toho, aby k nej nejakým spôsobom nútilo prostredie, dokonca, že diferencovaný postoj voči členom vlastnej skupiny vzniká bez akejkoľvek sociálnej interakcie. To inšpirovalo iného sociálneho psychológa Henryho Tajfela, aby urobil takýto pokus. Rozdelil školákov do dvoch skupín podľa arbitrárneho kritéria, či sa im viacej páčia abstraktné obrazy Vassilija Kandinského, alebo Paula Kleeho. Každé dieťa vedelo o druhom len to, do akej skupiny patrí. Deti potom dostali úlohu rozdeliť peniaze medzi ostatných školákov. Napriek určitej snahe o férovosť výsledok experimentu jednoznačne potvrdil tendenciu preferovať jedincov vlastnej skupiny. Dnes už máme k dispozícii desiatky rozmanitých štúdií urobených tak s deťmi, ako aj s dospelými, ktoré potvrdzujú jednoduché pravidlo – náhodné rozdelenie ľudí do sociálnych kategórií je dostatočnou podmienkou na vznik diferencovaného správania. Na celej veci je najprekvapujúcejšie, že vôbec nezáleží na samom kritériu, podľa ktorého sú subjekty rozdelené do skupín. Jediné, na čom záleží, je, či ide o jedincov vlastnej alebo cudzej skupiny. VI. Pokusy sociálnych psychológov potvrdzujú predpoklad, že v ľudskej psychike existuje mentálny mechanizmus spôsobujúci diferencované správanie k našim a cudzím. To, samozrejme, nevylučuje snahu ľudí diskriminačné správanie nejakým spôsobom racionalizovať – tým, že budeme hľadať nejaké racionálne dôvody, prečo tých, ktorí nepatria do našej skupiny, máme nenávidieť – ohrozujú nás, aktuálne či potenciálne, ohrozujú naše zdravie či už svojimi poškodenými génmi, ak sa s nami budú krížiť, alebo šírením infekčných chorôb a pod. Nacistická propaganda priniesla niekoľko takýchto racionalizácií. Je otázkou, koľkí naozaj uverili tejto propagande a začali Židov nenávidieť na základe jej argumentov, či nešlo skôr len o spúšťač nenávistného správania a propaganda bola jednoducho racionalizovaním už existujúcej nenávisti. Veľa sa diskutuje o kľúčovej úlohe elít pre rozvinutie nacionalizmu či genocídy. Nemyslím si, že ich úloha je väčšia než úloha akéhokoľvek spúšťača spomínaného podvedomého psychologického mechanizmu, čím nechcem povedať, že je preto menej nebezpečná. VII. Jedna vec je konštatovať, že existuje v našej psychike mechanizmus prítomný od najranejšieho detstva, ktorý spôsobuje xenofóbne správanie vrcholiace v genocídach a druhá vec je vysvetliť odkiaľ sa takýto mechanizmus v našej psychike berie. Je niečím získaným alebo vrodeným? Tradičné psychologické, resp. psychoanalytické teórie, ktoré sme vyššie spomínali (Hitlerova nekrofília a Himmlerov sadizmus), majú snahu vidieť hlavnú príčinu vonku, v prostredí, vo výchove a vzdelávaní, teda v niečom, čo je získané počas individuálneho psychického vývoja. Z toho tiež vyplýva, že nemôže ísť o univerzálnu ľudskú vlastnosť. Ľudia predsa vyrastajú v rôznych prostrediach. Sociologické vysvetlenie má tiež snahu chápať xenofóbne správanie ako produkt socializácie, fakticky ako naučené správanie. To, že má masový výskyt, len dokladá ako všeobecne pôsobí kultúra, v ktorej vyrastáme. Z takto pochopených príčin vyplýva aj návod, ako môžeme predchádzať xenofóbnemu správaniu a genocídam – musíme zmeniť kultúrne prostredie socializácie tak, aby sa zabránilo výchove vedenej v duchu skupinovej výlučnosti, k pestovaniu kultúry vyvolenosti, či už božej alebo rasovej, a s tým súvisiaceho patentu na pravdu a spravodlivosť. Teoreticky by sme si vedeli predstaviť situáciu, v ktorej by zanikla xenofóbia tým, že by existovala len jedna skupina, len jedno „my“ – akási celosvetová kozmopolitná kultúra bez hraníc medzi rasami, národmi, etnikami, náboženskými vyznaniami. V zmenšenom meradle sa o niečo také pokúsili Spojené štáty koncepciou „melting potu“ národných kultúr a rasovej „bezfarebnosti“. Experiment sa nepodaril – ukázalo sa, že skupinová identifikácia sa nedá zrušiť, že je prisilnou súčasťou identity každého jedinca. Dnes sa skôr hovorí o kultúre vzájomného rešpektovania a koexistencie rôznych skupín, nie o ich rozpustení sa. Dobrým príkladom tradičného sociologického videnia problému xenofóbie je nacionalizmus. Nacionalizmus v jeho negatívnom, „východnom“ význame ako deštruktívnej xenofóbnej sily, opierajúcej sa o etnické ponímanie národa. Nacionalizmus sa podobne ako holokaust chápal ako produkt moderny. Napr. mnohí historici tvrdili, že hovoriť o národe pred 19. storočím je anachronizmus. A samozrejme predpokladali, že spolu so zánikom moderny v polovici 20. storočia zanikne aj nacionalizmus. Existencia nacionalizmu v druhej polovici minulého storočia v Afrike a Ázii bola pripisovaná ich vývojovej zaostalosti. Ide o rozvojové krajiny, ktoré nielenže neprekonali modernitu, ale možno k nej ešte ani nedospeli. Vývojovej oneskorenosti bolo podobne pripisované znovuobjavenie sa nacionalizmu koncom 20. storočia v postkomunistickej východnej Európe a na Balkáne. Malo ísť o dobiehanie vývoja, ktorý mal Západ údajne za sebou. Až kým sa nezačali objavovať klasické nacionalistické tendencie aj na samom postmodernom Západe. Až toto prinútilo sociálnych vedcov prehodnotiť svoje koncepcie štátotvorného nacionalizmu, začali čoraz viac hovoriť o etnicite a hlbokej emocionálnej psychologickej pripútanosti k národným kultúrnym celkom (primordialistické teórie etnicity). To všetko nás privádza k možnosti, že ľudia majú nie získané, ale vrodené emocionálne dispozície k diskriminačnému a xenofóbnemu správaniu rozlišujúcemu medzi našou a cudzou skupinou. Genocída je extrémnou formou takejto xenofóbnej dispozície. Samozrejme na to, aby sa určitá dispozícia mohla prejaviť, potrebuje vhodné prostredie. Genetici nikdy nemali problém hovoriť o interakcii génov a prostredia. Všetci dobre poznáme príklad, keď samotný gén pre veľkú telesnú výšku ešte nezaručuje vysoký vzrast, pokiaľ nie sú k dispozícii živiny a vitamíny z prostredia. Keďže hovoríme o vrodenej dispozícii, hovoríme samozrejme o génoch, ktoré nejakým nám neznámym spôsobom determinujú v mozgu existenciu hypotetického mentálneho mechanizmu, ktorý je zodpovedný za spustenie emocionálnej diskriminačnej reakcie. Nehovoríme, že gény priamo determinujú xenofóbne či dokonca genocídne správanie. Hovoríme o podvedomých motívoch, ktoré ovplyvňujú mechanizmy nášho rozhodovania, ktoré vedú k určitému správaniu. Psychológom, neurofyziológom, ale aj ekonómom je dnes už dobre známe, že rozhodovanie pre určité správanie sa neriadi len rozumom a logikou. Často sa rozhodujeme neracionálne. Na rozdiel od racionálnych dôvodov, ktoré skutočne môžu byť produktom učenia, a teda môžu pochádzať takpovediac zvonku, emocionálne mechanizmy ovplyvňujúce naše rozhodovanie, a tým aj konanie, majú svoj pôvod v našej dávnej evolučnej minulosti. Tým sa nechce povedať, že na emócie nemá vplyv prostredie. Samozrejme, všetci dobre vieme, že je to práve prostredie, ktoré vyvoláva často silné emócie. Ale prostredie emocionálnu reakciu iba vyvoláva, spúšťa ju, ale nevytvára. VIII. Odpoveď na otázku, prečo existujú také a nie iné vrodené emocionálne mechanizmy ovplyvňujúce naše sociálne správanie, nemôžeme nájsť bez širšej perspektívy, než ponúka sociológia alebo psychológia. Takouto širšou perspektívou je moderná evolučná teória, stručne, aj keď možno nepresne, označovaná ako neodarvinizmus. Neviem, či chápem sociálnych vedcov odsudzujúcich, ako by oni sami povedali, pokusy prepašovať Darwina do sociológie. Chybne spájajú evolučnú teóriu a genetiku s neprípustným a zdiskreditovaným sociálnym darvinizmom (hoci vskutočnosti by sme mali radšej hovoriť o sociálnom spencerizme). Sociálni vedci sú priam alergickí už len na samotné slovo „gén“ a preto z moderného darvinizmu, ktorý chápe evolúciu na rozdiel od Darwina výlučne „genocentricky“ (teória sebeckého génu) majú priam panickú hrôzu. Biológovia majú často dojem, že averzia sociálnych vedcov voči genetike a darvinizmu (niekedy označovaná až ako biofóbia) má rovnaké korene ako xenofóbia – strach z neznámeho, cudzieho. Niet pochýb, že genetika i darvinizmus môžu byť v spoločnosti zneužité – politikmi i podnikateľmi. Ale to je o inom, než o hľadaní odpovede na otázku, kde sú korene takého sociálneho správania, ktorého existencia sa nedá uspokojúco vysvetliť púhou socializáciou, vplyvom prostredia. Evolučná perspektíva znamená, že sociálne správanie určitého biologického druhu porovnávame so správaním iných biologických druhov, príbuzných i nepríbuzných, žijúcich v tých istých i odlišných ekologických podmienkach. Takto skúma xenofóbne a genocídne správanie ľudí aj Richard Wrangham, profesor antropológie na Harvardskej univerzite, a mnohí ďalší, či už sa hlásia k antropológom, etnológom, sociobiológom, evolučným psychológom, behaviorálnym ekológom. To, čo ich spája, je neodarvinistická perspektíva. Wrangham začal svoju vedeckú kariéru na začiatku 70. rokov minulého storočia štúdiom správania šimpanzov v známej lokalite Národného parku Gombe v Tanzánii. Výskumnú stanicu tu založila dnes už legendárna Jane Goodallová. V roku 1970 začalo byť zrejmé, že pozorované šimpanzy začínajú vytvárať dva klany – južný a severný – každý kontrolujúci svoje teritórium. Na tom by nebolo nič zvláštne – drvivá väčšina biologických druhov si stráži svoje teritórium. Ibaže vedci objavili pri tej príležitosti existenciu správania šimpanzov, ktoré nemá v prírode u iných druhov obdobu. Neveľká skupinka príslušníkov severného klanu systematicky podnikala náhle výpady na teritórium južného klanu, kde si vyhliadla osamelého jedinca a toho surovo napadla. Zranenia, ktoré mu spôsobila, viedli obyčajne k jeho úhynu. Takouto skinhedskou stratégiou, keď obeť nemá šancu ubrániť sa proti početnej prevahe útočníkov, sa v priebehu niekoľkých rokov podarilo severnému klanu fyzicky zlikvidovať príslušníkov južného klanu a zabrať ich teritórium. Najprv sa vedci domnievali, že ide o patologické agresívne správanie, ktoré sami vyprovokovali tým, že podhadzovali šimpanzom trsy banánov, aby si zvykli chodiť na určitú lokalitu vedcom priamo pod nos. Výskyt bohatého zdroja potravy koncentrovaného na jedno miesto mohol vyprovokovať súperenie šimpanzov o tento zdroj a eskalovať agresívne správanie (tak ako M. Sherif predpokladal vyprovokovanie agresívneho správania detí tým, že pre ne zorganizoval športové turnaje). Vedci však mali čoskoro príležitosť pozorovať také isté správanie u skupiny šimpanzov, ktorým banány nikto nepodhadzoval. Víťazný severný klan tým, že rozšíril svoje teritórium viac na juh, sa na južných hraniciach stretol s ďalším klanom šimpanzov. Situácia sa však obrátila. Teraz bol obeťou vyhladzovania severný klan. Také isté skinhedské správanie pozorovali vedci aj u šimpanzov v iných lokalitách, čím sa posilnilo ich presvedčenie, že ide o normálne správanie šimpanzov, tvoriace súčasť ich stratégie prežitia. Prečo je toto skinhedské správanie šimpanzov také zaujímavé? Pretože práve tento typ agresie, tvrdí R. Wranham vo svojej knihe Démonický samec, je zrejme najstarším spôsobom vedenia vojny u ľudí. Keď sa dnes povie vojna, predstavíme si zrážku mnohopočetných armád. Viacerí antropológovia sa však domnievajú, že primitívna forma vojen, ktoré viedli ľudia po tisíce rokov vývoja v dobe kamennej, vyzerala celkom ináč – mala charakter takýchto náhlych skinhedských výpadov voči susednému klanu. Na celej veci najväčšmi prekvapuje zistenie, že takéto správanie zo všetkých 4000 druhov cicavcov majú len dva druhy – šimpanz učenlivý a človek rozumný. Dokonca v celej ríši zvierat, odhadovanej na 10 miliónov druhov, sa zdá, že tento typ agresívneho správania okrem človeka majú len niektoré druhy mravcov. Niežeby agresívne správanie bolo v ríši zvierat niečím vzácnym, že by dokonca nedochádzalo k usmrcovaniu protivníkov vlastného biologického druhu, ako sa donedávna mnohí vedci domnievali (napr. K. Lorenz). Ale nikde nenájdeme prípady koordinovaných skupín loviacich príslušníkov vlastného biologického druhu s cieľom fyzickej likvidácie a zabratia teritória. XI. Genocídy sú extrémnou formou xenofóbneho správania. Prikláňame sa k názoru, že všetky formy xenofóbneho správania majú spoločného menovateľa, ten istý psychologický mechanizmus (evoluční psychológovia hovoria modul). Predstavujeme si, že vrodená je len forma xenofóbie – uspôsobenie preferovať členov vlastnej skupiny pred členmi inej skupiny. Náplň, obsah xenofóbie – či to bude rasa, národ, náboženská viera, subkultúra alebo len to, že nás niekto náhodne rozdelí na modrých a červených – prichádza z prostredia. Preto musíme skúmať obe dimenzie tohto psychologického modulu – ako jeho vnútornú formu, tak zvonku získaný obsah. Ale možno nehovoríme len o jednom module, možno je celá batéria modulov, možno sú iné moduly pre rasizmus a iné pre nacionalizmus. Možno sa xenofóbny modul (moduly) prepája s mnohými inými modulmi našej mysle, napríklad s nepotistickým modulom, ktorý nás podvedome núti preferovať geneticky príbuzných. Až budeme v budúcnosti expandovať do vesmíru a zakladať kolónie na iných planétach, náš xenofóbny modul poputuje s nami. Natrafíme možno na mimozemšťanov, ktorí nám budú cudzejší než ktokoľvek, koho sme dovtedy poznali. Ako sa budeme správať? Tolerantne ako posádka StarTreku alebo sa spustí nekontrolovaná kaskáda xenofóbneho mechanizmu a mimozemšťanov z vesmíru jednoducho „deportujeme“? A čo druhá strana? Čo evolúcia psychiky mimozemšťanov? Čo ak u nich bude v dôsledku iných ekologických podmienok a iného priebehu evolúcie mimoriadne vyvinutý xenofóbny modul a navyše im budú chýbať mechanizmy psychologických zábran, ktorými nás obdarila naša pozemská evolúcia? Predstavme si, že mimozemšťania prídu na našu planétu ako v známom sci-fi filme Deň nezávislosti len s jedným cieľom – nás pozemšťanov „deportovať“. Vo filme sa prezident USA pýta mimozemšťana, čo vlastne chcú, čo my ľudia máme urobiť, aby sme sa s nimi nejako dohodli, keďže sa domnieva, že agresívne správanie mimozemšťanov je nejakým skratom v komunikácii, že sme ich nechtiac a nevedomky k nemu vyprovokovali. Ibaže odpoveď mimozemšťana nenechá nikoho na pochybách – od nás pozemšťanov sa očakáva len jedno – zahynúť, uvoľniť životný priestor pre iných. Holokaust sa zrazu netýka nejakej skupiny ľudí, ale všetkých ľudí – ľudstva ako skupiny. Vo filme sa celé ľudstvo ocitá v pozícii Tasmáncov či Židov a zakúša základnú pravdu všetkých genocíd - genocídy nepoznajú kompromis. Norimberské zákony, zotročovanie v pracovných táboroch, sterilizácia – to všetko je pre nacistov len dočasný „kompromis“ – nacistický Endlösung znamená len jedno - vyhubenie. Autor je biológ a filozof, pôsobí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave