Krčmová reč
Macso a jeho babinec. Macso and His Melody Girls. Najnovšie takéto postrehy ku mne prenikajú cez morové ovzdušie zahnívajúcich bratislavských kaviarničiek vyživujúcich svoj nenapodobniteľný l´esprit z geopatogénnych zón, na ktorých stoja (a padajú). Fajn, že tieto vtipnôstky pochádzajú aj z úst tých, ktorým sa podarilo založiť si svoju cestovnú a trtkaciu agentúru vďaka hlúčikom nažeravených go-go girls. Nič proti sexuálne regulovaným krôčikom tanečných ansámblov povolaných spríjemňovať útrpné chvíle čítačiek, na ktorých opäť dominujú – ženy! (Tanec a poézia – Merce Cunningham a Gabrielle Roth sa so svojimi experimentmi môžu strčiť viete kam.) Ešteže v Macsovom babinci sa sexu nepripisuje až taký význam. Alebo áno: ale inak. Inak zdanlivo. Len čo sa však vylížem z bonmotov kúdoliacich sa z análov vydavateľstva takmer transavantgardných počinov, začujem ďalší postreh: Pán kolega, vidím, že zhromažďujete okolo seba mladé nádejné talenty. Nepochádza od nikoho iného, ako od samým sebou detronizovaného, striebristou briadkou obdekorovaného protopopa slovenskej literárnej kritiky, avvakumovsky glosujúceho-katalogizujúceho beštiár bratislavskej „bohémy“ veď-viete-ktorej kaviarne. Protopop mi (dobromyseľne) posmešne (na) dáva najavo, že do kultúrnej prílohy Slova ťahám väčšinou žieňatá. A že som nová obdoba Vojtecha Mihálika. Nie som. Už len preto nie, lebo nepoúčam. Drobný rozdiel. A priestor dávam len tomu, na koho sa pri svojom zápase o skyvu chleba môžem spoľahnúť. Považujme kultúrnu prílohu Slova za akúsi sociologickú sondu, test. Vyjde nám groteskný výsledok: tým slovenským(?) mužom(?), ktorí tak či onak záhradkárčia v literárnych luhoch a hájoch, neveľmi záleží na monitorovaní stavu slovenskej knižnej aj inej kultúry. Veď ani nemusí. Kto môže za to, že nežnejšie osadenstvo literárnovedných chlievikov prejavuje viac aktivity? A odvahy? Alebo ctižiadostivosti? Nemôžem za to, že sám sebou detronizovaný protopop sa uchýlil do večného a podľa niektorých jeho napodobňovateľov aj veľavravného mlčania. Koniec koncov, nemožno mu to vyčítať: má plné právo na mlčanie, herézu, pasivitu a stoický odstup. Len či má právo aj na neprestajné, akože ostrovtipné huhlanie? Vo vzťahu k vonkajšiemu svetu – určite áno. A vo vzťahu k sebe? Protopop a jeho učeníci zrejme vedia, prečo je to i ono v takom a onakom žalostnom (rozumej: grotesknom) stave, no ani jeden z nich neurobí nič. Takéto nič je efektné a mystické – ale len vo veľkých kultúrach. U nás táto demonštrácia ničoho nemá ani len obecenstvo. V Rusku, Nemecku, Indii alebo v Číne sa možno utiahnuť do pasivity a mlčania, lebo rozľahlosť kultúrneho kontextu to umožňuje. Vždy sa totiž nájde niekto, kto vytvára podmienky na pohodlné mlčanie neveľkej skupiny vegetujúcich observátorov. V našich pomeroch observátori prikladajú na krk posledným dynamickým pokusom o resurrekciu skolabovanej kultúry celkom všedný kuchynský nôž. Likvidujú takto aj terč svojej kritiky. Sledujú tým azda výchovno-hygienické ciele?
