Filozofia a filozofovanie

Ludwig Wittgenstein: Tractatus Logico-philosophicus. Kalligram 2003, 231 strán, 334 Sk Ludwig Wittgenstein: Modrá a Hnedá kniha. Kalligram 2001, 294 strán, 259 Sk Ray Monk: Wittgenstein. Úděl génia. Hynek 1996, 636 strán, 399 Sk Norman Malcolm : Ludwig Wittgenstein v spomienkach (so životopisnou črtou Georga Henrika von Wrighta ). Archa 1993, 109 strán G. E. Moore, v tom čase uznávaný a vplyvný filozof, bol raz na audiencii u anglického kráľa a po audiencii, kde sa zrejme viedli aj reči o vtedajších intelektuálnych výbojoch, vraj neveriacky krútil hlavou a vyhlásil: „Predstavte si, jeho Veličenstvo ešte nepočulo o Wittgensteinovi!“ Z tej historky sa možno kadečo dozvedieť – o Moorovi, o kráľovi, ba nepriamo aj o Wittgensteinovi. Zdá sa, aspoň podľa sľubného nápisu Wittgensteinove spisy na obale prvého uvedeného titulu, že čoraz väčší počet ľudí u nás bude na tom lepšie ako vtedajší anglický panovník. (Ale nekrivdime mu! Tá historka naozaj vypovedá skôr o Moorovej naivite.) Hoci ani v tejto oblasti sa nezačína na zelenej lúke, ako si to na Slovensku často myslí prevažná časť každej nasledujúcej generácie – a často má na to, vzhľadom na vývrtky histórie, aj oprávnené dôvody –, predsa je len pozoruhodné že sa v relatívnej nedávnej dobe objavili viaceré knižky priamo spojené s Wittgensteinom. Pravdu povediac máme tak vlastne ohromnú šancu dostať sa na čelo najbližšej vlny záujmu o Wittgensteina a jeho dielo. Teraz sú totiž v móde skôr autori, vďaka ktorým sa Wittgenstein jednoducho musí opäť dostať do centra pozornosti, pretože vehementne trvajú na omyloch a konfúziách, ktoré práve on „rozmotával“. Má to však aj svoje záporné stránky. Musím sa priznať, v poslednom čase sa bojím otvoriť noviny. Neviem totiž, či by som nadobro neprepadol zúfalstvu, keby som v nich opäť narazil na citát či parafrázu nejakého Wittgensteinovho tvrdenia, ako sa mi to stalo už viac ráz. Najčastejšie išlo o poslednú vetu Logicko-filozofického traktátu, ktorú ako puncovaní intelektuáli isto poznáte, ba možno aj, nedajbože, sem-tam nedbalo utrúsite: „O čom nemožno hovoriť, o tom treba mlčať.“ (Mimochodom, o máločom sa toľko natáralo ako o mlčaní.) Zopár takýchto viet z Logicko-filozofického traktátu, ale aj z posmrtne vydaných Filozofických skúmaní natoľko prešlo do intelektuálskeho slovníka, že fungujú takmer ako poznávacie znamenia. Pritom už dávno nejde o to, čo nimi pôvodca mienil. To zároveň vysvetľuje moje potenciálne zúfalstvo. Napríklad, ktorí z tých, čo tak radi či rady – pri káve, alebo pri pive a najradšej v prítomnosti osôb preferovaného pohlavia (aby som nediskriminoval našich bratov a sestry homosexuálneho razenia) – vyslovujú podobné vety, majú aspoň tušenie, ako súvisí spomenutý výrok s výrokom: „Ako existuje len logická nevyhnutnosť, tak existuje tiež len logická nemožnosť,“ (6.375) nevraviac o súvislosti s výrokom: „Je dôležité, že znaky ‘p’ a ‘~p’ môžu hovoriť to isté. Pretože to ukazuje, že znaku ‚~‘ v skutočnosti nič nezodpovedá“ (4.0621)? Nemám nič proti ľuďom, ktorí túto a podobné vety vyslovia alebo napíšu, pokiaľ sa netvária, že niekoho citujú alebo parafrázujú. Napokon, ľuďom predsa nemožno vyčítať používanie ľubovoľnej vety. Vety nepatria nikomu, lebo patria všetkým. Zvyčajne však takýmto spôsobom poukazujeme na zmysel, v akom pán či pani X použii príslušný výrok, a tu sú už prípadné výčitky namieste. Prinajmenšom rovnako, ako v prípade, keď vám niekto ukazuje na bielu stenu a tvrdí, že je zelená. Nebudem vás ďalej zaťažovať svojimi problémami. A nemám v tejto súvislosti ani žiadne militantné nálady. Nepatrím k tomu typu hrdinov, ktorí sa púšťajú do vopred prehraného boja. Koniec koncov, produkcia módnych citátov je záležitosťou porovnateľnou s produkciou módnych salónov a vykazuje všetky znaky sezónnosti. Ako možno vážne bojovať s módou? Okrem toho, človek v zhone za novými a novými kolekciami nie je v závideniahodnej situácii. Je to štvanec a zaslúži si prinajmenšom súcit. Nemá dosť času na čítanie celých kníh. Keby ste predsa len nepatrili k tejto sorte, môžete zažiť to, čo málokto a málokedy: mať potešenie z tých častí traktátu, ktoré sa priamo týkajú logiky – pretože pri prvom čítaní patria k tým zrozumiteľnejším. Tá posledná veta traktátu však má niečo do seba. Skúste ju trochu pocmúľať ako cukrík! Má svoje čaro, svoj rytmus, a to napriek tomu, že podľa jej autora je nezmyselná. Načo hovoriť, že treba mlčať o tom, o čom nemožno hovoriť? Veď aj tak sú všetky výsledky pokusov povedať niečo, čo sa povedať – z logických dôvodov – nedá, nezmyslami. Nádherné na jej prehnanom citovaní vo všetkých možných aj nemožných súvislostiach však je, že sa tak ukazuje jej mnohovýznamovosť, teda rozmanité spôsoby použitia v duchu neskorších Wittgensteinových názorov. Ako sa neskôr ukázalo, hranice, na ktoré Wittgenstein v traktáte narážal, neboli hranicami jazyka, ale hranicami jeho chápania jazyka. O tom je už Modrá a Hnedá kniha, čiže, ako sa im zvykne hovoriť, „farebné“ knihy. A práve v súvislosti s nimi som sa rozhodol, že budem ústretový. Ponúknem vám pár viet a fráz, ktoré vám umožnia vzbudiť u svojich favoritov dojem znalca. Tak predovšetkým, máme tu výraz „jazykové hry“ ako príklad výrazu, ktorý sa aplikuje na jednotlivé inštancie hier nie na základe ich spoločnej vlastnosti, ale na základe „rodinnej podoby“ (ajhľa, ďalší výraz!). Na jazykových hrách možno podľa Wittgensteina skúmať primitívne formy jazyka, ktoré však nie sú ostro oddelené od nášho bežného, zložitejšieho jazyka. Bráni nám v tom však naša „túžba po všeobecnosti“, alebo inak „pohŕdavý postoj k jednotlivému prípadu“. Filozofické konfúzie a pseudoproblémy vznikajú okrem iného aj preto, lebo nesprávne chápeme „gramatiku“ našich výrazov, prípadne proti nej namietame. Význam nejakého výrazu charakterizuje „spôsob, akým ho používame“. To na začiatok hádam aj stačí... Tých pár poznámok sa vám dokonca možno zíde aj na niečo iné. Ak napríklad natrafíte na človeka s neprekonateľným nutkaním klásť otázky typu „Môže stroj myslieť?, „Existujú zmyslové dáta?“ atď., prípadne nutkaním nekompromisným tónom vyslovovať vety typu „Nemôžem cítiť tvoju bolesť“, „Významom mena je predmet“ atď. a v panike nezutekáte, pokúste sa ho uzemniť, a to dokonca, čo sa týka jazyka, v doslovnom zmysle slova. Tu je pár otázok, ktoré vám pomôžu (ak ste dostatočne vytrvalí a zlomyseľní) dohnať vašich oponentov do nepríčetnosti: „Mohol by si mi poradiť, ako si mám overiť tvoje tvrdenie?“, alebo „Konštatuješ fakt, vyslovuješ hypotézu, alebo navrhuješ zaviesť nové používanie nejakého výrazu?“. Najmä posledná z možností spomenutých v druhej otázke je zaujímavá. Často som bol svedkom – a hoci sa červenám od hanby – aj účastníkom diskusií, v ktorých si partneri či protivníci v najlepšom prípade až na konci uvedomili, že nehovorili o faktoch ani o možných faktoch, ba ani o faktoch týkajúcich sa jazykovej praxe. Napokon, keď už je reč o „farebných knihách“, v Modrej sa nachádza aj táto zaujímavá pasáž: „... charakteristickým znakom metafyzickej otázky je to, že nejasnosť týkajúcu sa gramatiky slov vyjadrujeme vo forme vedeckej otázky.“ K tomu treba podotknúť, že ide o špecificky wittgensteinovské používanie slova „gramatika“, čo v nijakom prípade neznamená, že sa jeho pôvodca občas pozabudol a zriekol sa predsavzatia nepodávať (vedecké) vysvetlenia a neponúkať hypotézy, ale iba opisovať. Jednoducho používal isté slová svojím spôsobom, udelil im istý význam. Pretože – a nasledujúci citát možno opäť použiť i na večerných podujatiach slovenskej spoločenskej srvátky – „Slovo má ten význam, ktorý mu niekto udelil.“ Oplatí sa uviesť aj vety, ktoré citátu bezprostredne predchádzajú: „Filozofi veľmi často hovorievajú o skúmaní, analyzovaní významu slov. Nezabúdajme však, že slovo nemá význam, ktorý mu udelila, takpovediac, nejaká od nás nezávislá moc, takže by mohlo existovať akési vedecké skúmanie toho, čo dané slovo skutočne znamená.“ Takže nezabudnite! „Túžba po všeobecnosti“ alebo „pohŕdavý postoj k jednotlivým prípadom“, „jazykové hry“, „rodinné podoby“, zamieňanie si „gramatických“ viet so skúsenostnými a význam výrazu ako „spôsob jeho použitia“. Ešte maličkosť! Takmer neomylným znakom zasvätenca je hovoriť o „farebných“ knihách. Všimnite si! Nie som žiadne béčko! Tak ako sa vykladači zmocnili Wittgensteinovho diela, zmocnili sa aj jeho života. Existuje viacero dobrých či menej dobrých životopisov, tie dva uvedené patria podľa mňa k najlepším. Každý z nich má, pravdaže, vlastné ambície a v tomto si nekonkurujú. Malcolm bol Wittgensteinovým žiakom a útla knižka je tým, čím chcela byť: súborom spomienok. A Monkova kniha je jednoducho vynikajúco a podrobne napísaný životopis. Podarilo sa mu totiž spojiť život a dielo tak, ako boli spojení v osobe Wittgensteina. Môžete sa v nej dočítať, prečo sa napr. Russell na začiatku o Wittgensteinovi obdivne vyjadril ako o prototype génia, kombinácii prísneho a voči protivníkom neúprosného logického myslenia a vášnivosti, impulzívnej posadnutosti. Ale aj o tom, prečo sa o jeho neskoršom filozofovaní vyjadroval s dešpektom. Zrejme zohralo úlohu aj to, že veľmi dobre vedel, čo by znamenalo pre jeho filozofické práce, keby sa všeobecne akceptovalo Wittgensteinovo chápanie filozofie ako činnosti zameranej proti „fascinácii, ktorej podliehame pod vplyvom foriem vyjadrovania“. Teda filozofia nie ako veda alebo „nadveda“, ktorá ponúka súbor nových poznatkov, ale ako činnosť, vedúca k odstraňovaniu filozofických omylov a zmätkov. No povedzte, ktorému profesionálný filozofovi sa také niečo môže páčiť? Autor je filozof a prekladateľ