Najdôležitejšia pre mňa ostáva stále realita
Viacerí z návštevníkov tvojej poslednej výstavy v Michalskej galérii (skončila sa 7. marca), ktorí poznajú tvoje predchádzajúce maľby a grafiky, postrehli, akoby u teba nastal určitý posun (objavili sa nové témy a výtvarné techniky). Pramení tento pocit len z prvého dojmu alebo je naozaj opodstatnený? - Hoci to neviem celkom posúdiť, teším sa z toho, pretože to väčšinou znamená, že ide o tvorivý proces, ktorý mi nedovoľuje stagnovať. Ide o zámerný posun? - Priamo zámerným posunom by som to nenazýval. Ide o to, že už v minulosti som určité koncepcie naznačil, ale nemal som zatiaľ čas a priestor, aby som to ďalej rozvinul do podoby nejakého väčšieho celku. No zároveň nepotrebujem preskakovať z obrazu na obraz, z témy na tému, nechcem byť príliš „difúzny“. Dôležitá je pre mňa koncentrácia na danú tému. Nie som však vlastníkom jedinej témy, nechcem sa zaradiť k výtvarníkom, ktorí si z jediného problému urobili celoživotný program. Myslím si, že treba nájsť akýsi „rozumný“ kompromis, kedy už treba určitú tému zmeniť a kedy jej naopak venovať dlhší čas. Chcel by som ju preskúmať z viacerých uhlov, aby som ju vyčerpal v pozitívnom slova zmysle, no zároveň aby ona „nevyčerpala“ mňa. Toto by som nazval vlastným tvorivým programom, ktorého súčasťou je aj nová téma. Ako by si pracovne nazval túto svoju novú tému? - Možno viac ako samotná téma ma pri najnovších veciach zaujíma nová technika. Svoje najnovšie obrazy nazývam „kresbomaľbami“, ide tu o akési spojenie „čistej“ kresby a maľby. Na jednej strane je to realistická ceruzková kresba, ktorá pracuje s figúrou, naznačenou drapériou, prípadne inými objektmi a rozmermi, ktoré majú spoludefinovať tvar ľudského tela. Na druhej strane je to striekaná olejová maľba, ktorá ku kresbe tvorí určitý kontrapunkt, je gestická, štrukturálna a má aj zároveň haptické kvality, pričom sama osebe svojím reliéfom vytvára osobitú krajinu. Chcel som tým zároveň vytvoriť určité napätie, ktoré vzniká medzi týmito dvoma výtvarnými technikami. Niektoré kompozície evokujú secesné motívy... - Hoci to nebol môj zámer, nebránim sa takémuto výkladu. Možno tie ženské figúry zahalené iluzórnymi závojmi môžu pripomínať secesiu, hlavne čo sa týka tvaroslovia, ktoré vychádza z prírodných motívov, rastlinného a živočíšneho sveta. Moje pôvodné inšpirácie však vychádzajú skôr z hudby, sú spojením „jemného“ bel canta a „drsnej“ rockovej hudby, niečoho, čo zdanlivo stojí proti sebe. Nie je ti teda cudzie eklektické spájanie rôznorodých výtvarných techník a motívov, ktoré je napríklad charakteristické nielen pre secesiu, ale aj pre postmodernu? - Priamo eklekticizmom by som to nenazýval, ide mi skôr o spájanie kontrastov, niečoho, čo stojí proti sebe, pričom pri tom spojení vzniká nový zaujímavý rozmer. Svoje najnovšie práce by som prirovnal skôr ku kolážam, aj keď tu nejde priamo o lepenie nejakých rôznorodých materiálov. Presnejšie povedané, koláž je pre mňa primárnym konceptom, hoci realizácia má inú materiálnu formu. Považuješ sa viac za maliara alebo grafika? - Hoci v povedomí výtvarnej verejnosti som možno známejší ako grafik rovnako blízky vzťah mám aj k maľbe. Konečne aj moje ilustrácie boli viac o farbe, čiže maľbe sa venujem kontinuálne len s tým rozdielom, že predtým bol dôraz kladený na grafiku a teraz je na maľbu. To, že si bol doteraz vnímaný viac ako grafik, možno súvisí aj s tým, že si končil u Albína Brunovského. Práve nedávno vyšla výtvarná monografia Grafik, inšpirácia, múza a život s podtitulom Albín Brunovský a jeho škola, v ktorej si zaradený aj ty. Ako vnímaš tento fakt, nevzniká tu dojem, že veľká časť výtvarníkov sa na Slovensku ocitá akoby v Brunovského tieni? - Osobne takýto pocit nemám. Hoci ma Brunovský inšpiruje predovšetkým svojím záujmom o minuciózny detail, nenachádzam v jeho tvorbe gestuálne prvky. Podľa môjho názoru Brunovský na Slovensku priamych pokračovateľov nemá. Vie sa napríklad o súvislostiach Brunovského tvorby s Viedenskou školou fantaskného realizmu Ernsta Fuchsa, ale menej sú známe súvislosti s dielom poľského maliara Zdzisława Beksińského. Ďalších pokračovateľov nachádzam aj v iných krajinách, napríklad v Bulharsku, Litve, v bývalej Juhoslávii a na Ukrajine. Na ilustráciu by som tu uviedol meno ukrajinského grafika Konstantína Kalinoviča, u ktorého vidím zreteľné prepojenie s tvorbou Brunovského. Výtvarníci, ktorých profesor Brunovský učil, si skôr z neho zobrali úsilie po perfekcionizme, po zvládnutí grafického remesla, ale pokiaľ ide o tému a výtvarný názor, bol Brunovský veľmi liberálny. Jeho náročnosť skôr spočívala v technických otázkach. Brunovského motívy majú silný vizuálny rozmer, bolo by ich možné „inscenovať“, urobiť z nich videozáznam. Všetci, ktorí sú zaradení v spomínanej monografii, však väčšinou nepracujú s takýmito výrazovými prostriedkami. Sú tu výtvarníci, ktorí vytvárajú vlastné imaginárne svety s vlastnou štylizáciou. Iní sa napríklad vyjadrujú prostriedkami geometrickej abstrakcie, čo u Brunovského nenachádzame, alebo len okrajovo. Ďalší programovo rozvíjajú tému humoru, „naivného“, „čistého“ pohľadu na svet. Osobne sú mi bližší iní výtvarníci, príbuznosť by som možno u seba našiel napríklad s tvorbou Jiřího Anderleho, niektoré spoločné figuratívne motívy vidím tiež u Oldřicha Kulhánka. U Anderleho ma najmä zaujíma expresívne deformovaný tvar v podobe rôznych šeliem a monštier, prostredníctvom ktorých sú zároveň ostro kriticky pomenované niektoré negatívne javy skutočnosti. To robí napríklad aj H. R. Giger, známy tvorca Votrelca. - Konkrétne Giger mi až tak veľa nehovorí, tam je to skôr inšpirácia z oblasti science fiction a žánru hororu. Možno určitú spojitosť by som ešte našiel s Francisom Baconom, u ktorého som našiel inšpiráciu fotografiami pohybujúcich sa figúr s dlhouým expozičným časom, kde sa stráca reálny tvar ľudského tela a kde vzniká určitý záznam energie tohto pohybu. Určite však nachádzame v tvojej tvorbe aj iné inšpirácie. - Už od detstva ma fascinoval Zdeněk Burian a dodnes neprišlo k vytriezveniu. Okrem geniálneho zvládnutia kresby to bol aj vynikajúci realista, ktorý sa vymanil s čistého dokumentarizmu. Ďalej je to Picasso, najmä s voľnosťou, s akou narába s tvarom, predovšetkým s figúrou, ľubovoľne ju deformuje a skúma tému z viacerých strán. Pre mňa osobne je realita niečo ako kmeň stromu, z ktorého je možno robiť v podobe konárov výpady do iných smerov, a to robí práve Picasso. Vráťme sa však k tvojim obrazom a to k tým, ktoré podľa mňa na spomenutej výstave návštevníkov najväčšmi zaujali. Možno by som im dal spoločný podtitul --- hľadanie tvaru. Figúry sa tu nachádzajú vo zvláštnom objatí, ktoré akoby symbolizovalo stretnutie nespútanej (pra)látky a „disciplinujúcej“ snahy dať tejto živelnej matérii konkrétny tvar... - Áno, zaujíma ma predovšetkým oscilácia medzi oboma polohami priamo na ploche jedného obrazu. Napätie, ktoré tu vznikne, nie je možné dosiahnuť použitím len jednej čistej formy. Aj preto som sa v minulosti zaoberal variáciami na jednu tému. Opäť by som spomenul Picassa a jeho variácie na býka. Ak si premietneme všetky premeny tohto motívu, ostane nám nakoniec akýsi pojem býka, ktorý nemá podobu jedného konkrétneho obrazu, ale animácie, procesu. Aj mňa zaujíma tento proces „rozanimovania“ motívu, jeho dotýkania sa z viacerých strán. Už v názve svojej poslednej výstavy Telo a duša som chcel poukázať tak na motív jednoty, ako aj protikladnosti a na vzájomné vyvažovanie týchto dualistických protikladov. Toto je ten princíp napätia, ktorý ma vo výtvarnom umení zaujíma. Nedokážem sa nadchnúť pre témy, kde toto napätie absentuje, hoci si ho vždy nemusím racionálne uvedomovať. Ak by som mal jedným slovom pomenovať tvoju tvorbu, potom by som povedal, že je „antropocentrická“ so silným zmyslom a zaujatím pre tému. Súčasťou viacerých tvojich grafík je príbeh (niektoré to už majú aj vo svojom názve). Neodrazila sa tu práve tvoja minulosť „knižného grafika“, resp. tvoja afinita k literatúre? Viem, že svojho času ťa inšpiroval mýtus. - Mýtus chápem ako akúsi kolektívnu pamäť ľudstva, zaujímajú ma tiež rôzne mytologické figúry, nie však nejaké konkrétne postavy, ale to, čo reprezentujú, ako sú emócie, pocity, vášne, ktoré sú charakteristické aj pre súčasného človeka. Nemám rád číre vyabstrahované formy, ale niečo, čo je uchopiteľné a má svoj základ či už v realite, alebo v mytológii. Absenciu komunikačných ciest medzi umelcom a divákom by som prirovnal k neovládaniu jazyka, v ktorom je určité dielo napísané. Preto sú pre mňa, podobne ako pre autora literárneho diela, dôležité práve postavy zabezpečujúce dotyk s realitou, ktorú ďalej možno posúvať a interpretovať. Na jednej strane je pre mňa dôležitý prvotný podnet, východisko, ktoré má oporu v realite, a bez ktorého si vlastnú realizáciu diela nedokážem predstaviť, na druhej strane sú to prechody, ktoré sú výsledkom interpretačných posunov a oscilácie medzi jednotlivými fázami týchto posunov. Čiže nemáš rád čisté formy. - Nie celkom, ale nie výhradne len čisté formy. Nepociťuješ, že figuratívna tvorba sa na pozadí deväťdesiatych rokov u nás dostala akoby na okraj záujmu výtvarných teoretikov? V čase inštalácie, multimediálnych projektov, konceptualizmu, minimalizmu a iných trendov charakterizujúcich výtvarnú scénu druhej polovice dvadsiateho storočia, vyznieva vernosť tradičným témam a výtvarným technikám ako už čosi „prekonané“. Dokonca sa hovorí o konci závesného obrazu. Čo si o tom myslíš, je takýto pohľad na súčasné umenie len slovenské špecifikum? Mám na mysli napríklad prehľad súčasného umenia pod názvom Artoday, kde vedľa seba koexistujú tak figuratívna maľba, ako aj konceptualizmus a minimalizmus. - Ako grafik som mal možnosť zúčastniť sa na mnohých medzinárodných prezentáciách, kde veci, ktoré robím, boli a sú konfrontované s mnohými výtvarníkmi pracujúcimi s rozličnými výtvarnými médiami a vôbec nemám pocit, že by celosvetovo bola figúra na periférii záujmu alebo že by boli niektoré trendy viac alebo menej preferované. Možno, že takýto dojem vznikne, ak sa človek zúčastní na jednej alebo dvoch akciách. Myslím si, že doba je práve v tom postmoderná, že tu existuje pluralita v názoroch, že môžeš robiť čokoľvek a nemal by si byť a priori zvýhodňovaný. Mňa figúra zaujíma už od začiatku mojej tvorby. Preto ma nezaujíma, či je práve v móde, nerobím to preto, aby som sa zapáčil nejakým výtvarným teoretikom. Veľakrát som sa stretol s názorom, že oblasť, ktorej sa venujem, býva označovaná ako tradičná poloha a stredný prúd. Podľa mňa dnešným stredným prúdom sú inštalácie a happeningy, všetko, čo je mimo závesný obraz, stredný prúd je predsa to, čo je momentálne módne. Objavuje sa jedna z tendencií, ktoré som zaznamenal na viacerých výstavách, spočívajúca na záľube v morbídnosti, v úsilí sprostredkovať nejaké silné zážitky vecami, ktoré sú na hranici, resp. za hranicou z môjho pohľadu zdravého vnímania, prejavom určitej úchylky. Ako príklad by som uviedol inštalácie zdochnutých zvierat, vyvrhnutých vnútorností, výkalov, menštruačných vložiek či úsilie degradovať človeka na nejaký biologický mechanizmus. Kým takéto sociálne správanie býva označované ako patologické, na výtvarných výstavách je takýto človek veľmi často považovaný za zaujímavého a progresívneho. Hoci si takúto inštaláciu z profesionálneho záujmu pozriem, odmietam takýto výtvarný prejav. Toto je skôr slepá ulička. Rovnako nad rečami o konci závesného obrazu sa môžem iba pousmiať, s takýmito názormi som sa stretal už na začiatku svojho záujmu o výtvarné umenie. Ako už ktosi povedal, je to možno koniec, ale iba pre tých, ktorí to sami hovoria. Neláka ťa počítačová grafika? Dnes táto výtvarná technika dosiahla vysokú technickú úroveň a nedá sa často už rozlíšiť, ak to autor vyslovene neuvedie, či je obraz robený tradičnou technikou alebo či ide o výstup z počítača. Mnohí výtvarníci tiež kombinujú tieto techniky. - Určite ma láka počítačová grafika, skôr ma odrádza to, že na takúto prácu je potrebné aj kvalitné vybavenie a hlavne veľa času. Viac než sama počítačová grafika ma láka určitá kombinácia, resp. pomoc tohto média pri spracovávaní nejakých výtvarných vízií. Považujem počítač za fantastické nové médium, ktoré bude ďalšia generácia ovládať ďaleko jemnejšie, než je to v súčasnosti. Maľba a kresba, na rozdiel od počítačového výstupu, ma láka svojou materiálnosťou. Napríklad pre kresliara je veľmi dôležitá povaha materiálu, s ktorým pracuje, akým spôsobom tá ceruza alebo rydlo kĺže po povrchu, pri maľbe je to napríklad zase vôňa terpentínu či haptické kvality jej povrchu. Je to niečo ťažko popísateľné. Prirovnal by som to k bežcovi, ktorému sviští vietor okolo uší. Tento pocit nemôže nahradiť žiadny simulátor behu, je to pocit sprostredkovaný priamo našimi senzormi. Osobne si myslím, že nie je celkom vhodné nahrádzať či simulovať kvality jedného média iným médiom. Nové médium má iba vtedy zmysel, ak sa ním vyjadrujú určité veci, ktoré sa nedajú vyjadriť iným médiom. Aj fotografia začínala pôvodne tak, akoby chcela nahradiť maľbu a až neskôr našla svoj vlastný „vizuálny štýl“. Igor Piačka sa narodil roku 1962 v Třebíči. V rokoch 1983 -- 1989 navštevoval Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, oddelenie grafiky a knižnej tvorby u profesora Albína Brunovského. V rokoch 1987 -- 1988 študoval na Academie Royale des Beaux v Bruseli. Roku 1999 sa zúčastnil na medzinárodného projekte Art Studio Itsukaichi v Tokiu. V rokoch 1990 -- 2002 pedagogicky pôsobil na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, v súčasnosti je slobodným umelcom. Autor je literárny historik
