Spomaľovanie času

Písaním sa pokúšame spomaľovať čas (dokonca, ak ideme ad absurdum, až zastaviť ho), stávame sa rastlinnými dušami: rastliny sú pomalšie ako my... sekvoje žijú aj tisíc rokov... aj niektoré texty. Čo ich drží pri živote? Pred mnohými rokmi som s japonskou priateľkou Fumiko Kuwaharovou, žijúcou vtedy na Slovensku, prekladala starojaponskú poéziu; na konci knihy je niekoľko textov a pod nimi stojí: autor neznámy, čiže nie sú to texty chránené počas tisícročí známym menom, stoja samy osebe vo svojej bezčasovosti, ktorá ich chráni pred časom, ktorý v neposlednej miere znamená nielen plynutie, ale aj zabudnutie. Bezčasový neznamená, že nevznikli v určitom konkrétnom čase (tentoraz v šiestom storočí po Kr.), znamená zároveň akúsi nedefinovateľnú kvalitu, ktorá hádam ani tak nesúvisí s časom napísania ako s časom (dĺžkou) uchovania. Koľko textov napísaných teraz by takto vedelo prežiť? Bol vtedy jazyk bližšie pri svojom počiatku? Čo s ním plynúci čas urobil, že mu teraz menej veríme? Opovážili by sme sa teraz (najhroznejšia časová kategória literatúry) napísať o podstatnej otázke nášho bytia tak ako vtedy? „Zahynie vari šíry oceán a zomierajú vrchy? Asi áno, pozri: veď voda sa stráca z morí, zelené vrchy sa menia v pustú a neplodnú skalu.“ (Neznámy). V našom čase na to potrebujeme alebo stovky strán Bytia a času, alebo stovky strán ekologických štúdií o tom, ako tu všetko ničíme a pustošíme, a aký je náš život ohrozený nami samými a nevšímavou prírodou. Zostáva ešte uvažovať o mojom súkromnom čase v literatúre a mojej literatúre v čase, o plynutí mojich dvoch časov: toho, v ktorom píšem, a toho, o ktorom píšem. Súkromné archívy času (tela) ticho ležiace v už napísaných knihách alebo ešte mlčiace v denníkoch... Zdalo by sa, že denník je v literatúre tým najvážnejším kandidátom na archivovanie času... Myslím si však, že často je len pascou času: zachytí to, čo v čase písania pokladáme za zachytiteľné, čo s odstupom a plynutím napokon hodnotíme ako nedostatočné a fragmentárne. Potom pri znovučítaní s očakávaním vzkriesenia čohosi, čo „určite existovalo“, chytáme len piesok v hrsti - - - siločiary času sa nedržia len napísaného, len literatúry, ako by sme si to radi predstavovali (známy výrok postmoderny – čo nie je napísané neexistuje). Hovorím len za seba a tým protirečím mojej potrebe písania (zakotvovania v mojom čase), že často veľmi cítim v plynutí mne daného môjho (aj literárneho) času, to raz ohrozujúce, raz ochranné pôsobenie toho nenapísaného: tie paralelné dejiny mlčania, ktoré to napísané potvrdzujú prázdnotou a vrhnutím textu (času písania i času napísaného) do ničoty, do pochybností, do úľavy „inej „ bezčasovosti a zabudnutia na plynutie času: do sféry telesných dotykov, mora piesku, mlčania... hudby (aby všetko vymenované nebolo také abstraktné, mohli by to byť Haydnove kvartetá). Kde úlohu byť zodpovedný za plynutie času preberie niekto iný/niečo iné. Samozrejme s kdesi silne tušeným vedomím, že to naše napísané a plynúce v paralelných časoch literatúry a „iného“ života plynie kdesi inde pre iného, kde my akosi preberáme zodpovednosť za jeho/jej plynutie času, na dobu čítania toho nami napísaného. Zdá sa, že sa radi pohybujeme v cudzích záhradách času, tak si možno zamilujeme aj vlastné: ako dievčatko-jedináčik som sa v čase detstva (ohraničte si ho podľa seba) veľmi rada pohybovala v záhrade, kde sa hralo osem detí, zjedla som tam čokoľvek, čo mi dali. Môj čas sa tam spomaľoval alebo zrýchľoval osemnásobne, zdanlivo neliterárne, až na jednu vetu v zošite gramatiky: Veľmi ľúbim písanie. Čo by som bola chcela vtedy napísať, neviem. Všetko, čo sa stalo, sa nestalo literatúrou, básňou. Existuje to a vždy sa pristihnem pri tom, že v písaní veľmi vedome a racionálne zvažujem, či bezstarostnému alebo ťaživému okamihu „času detstva“ dovolím prebleskovať v čase písania. Či si z vitríny času pamätám vlastnú tvár (alebo tú si pamätám najmenej?). Ako žiari svet za sklopenými viečkami v čase formovania voskom? Aký je teraz (vtedy) čas v mojom vlásočnicovom rastlinotele? Chcela by som, aby všetko malo svoj čas. Ak to nemôžem urobiť inak, robím to v literatúre. Ak to nemôžem dosiahnuť písaním, určujem si hranice. Zastavia ma múry verša (ohraničený čas). Zastaví ma moje telo (ohraničený život v čase).