Limity moci
Víkendové mocenské zápasy v palestínskom vedení (rezignácia umierneného premiéra Mahmúda Abbása) a pokračujúce ozbrojené akcie palestínskych radikálov a protireakcie izraelskej armády sú pre pesimistov (či skôr realistov?) len ďalším dôkazom, že mier na Blízkom východe, ako ho naordinovala „cestovná mapa“ USA, EÚ, Ruska a OSN, je ilúziou. Definitívne stroskotanie mierového procesu by bolo zvlášť nepríjemnou správou pre administratívu prezidenta Georgea Busha. Šéf Bieleho domu urovnanie desaťročia trvajúceho krvavého sporu medzi Izraelom a Palestínčanmi (v širšom kontexte aj Arabmi) dal napriek niektorým pochybovačom vo vlastných radoch do súvislosti s operáciami v Iraku. Amerika sa tak stala hlavným hráčom na „cestovnej mape“. Jej úporná snaha o mier, korunovaný vznikom palestínskeho štátu, mala podkopať úsilie extrémistických moslimov interpretovať inváziu do Iraku ako križiacku výpravu a zlepšiť zlý imidž Ameriky v moslimskom svete. Na tomto „reálpolitickom“ cieli americkej diplomacie nič nemení ani fakt, že „boj“ o mier na Blízkom východe stojí na dobrých morálnych základoch. Nie je to však po prvý raz, čo sa realita dobrým predsavzatiam vzpiera. Zdá sa teda, že napriek obrovskej vojensko-ekonomickej moci USA vyriešenie palestínsko-izraelského konfliktu je nad sily aj Bushovej administratívy. Inými slovami, konflikt na Blízkom východe je takou chorobou, na ktorú nezaberajú nijaké doteraz známe recepty; dokonca ani ten, vychádzajúci z neokonzervatívnych kruhov, podľa ktorého sa má Amerika väčšmi ako na medzinárodné právo, medzinárodné inštitúcie a viacstrannú diplomaciu spoliehať predovšetkým na vlasné sily. Reč je o takzvanom unilateralizme, doktríne jednostranného postupu, ktorá pripúšťa aj preventívne vojenské operácie proti ohrozovateľom Ameriky. *** Nie je to však len situácia na Blízkom východe, ktorá naznačuje limity unilateralizmu. Ukazuje sa, že si Amerika nemôže dovoliť ani jednostranný preventívny ozbrojený zásah proti KĽDR. Znamenalo by to totiž rozkol medzi jej hlavnými spojencami vo východoázijskom teritóriu – Japonskom a Južnou Kóreou. Za vojenské zničenie severokórejskej diktatúry, ktorá vyvíja nukleárne zbrane hromadného ničenia, by totiž „zaplatili“ obrovskými stratami na životoch práve tieto dve krajiny. Soul je od severokórejských hraníc „smrtonosne“ blízko a Japonsko je aspoň na dostrel severokórejských rakiet. Ak to predbežne zhrnieme, hoci Washington svojím postojom k diktátorovi Kim Čong-ilovi dáva za pravdu tým, ktorí ho kritizujú za používanie dvojakého metra, je to zároveň dôkaz o jeho schopnosti uprednostniť realitu pred ideológiou. Zdá sa aj, že práve rešpekt pred povojnovou realitou v Iraku a prezidentskou predvolebnou realitou v USA stojí za americkým návrhom rezolúcie, aby sa do obnovy Iraku vo väčšej miere zapojila OSN, a tým aj ostatné krajiny. Za danej situácie, keď len samotné udržovanie vojenskej prítomnosti stojí Američanov mesačne zhruba 4 miliardy dolárov, keď zavedenie poriadku a stability sa ukazuje ako náramne drahý beh na dlhú trať a keď príjmy z irackej ropy nevykryjú súčasne aj iracké dlhy aj náklady na obnovu krajiny, americká iniciatíva môže niekomu pripadať ako pokus o vycúvanie z nepríjemnej situácie. Z tohto hľadiska sa netreba čudovať, že ak odporcovia vojny v Iraku a „Bushovho unilateralizmu“– najmä Francúzsko, Nemecko a Rusko – povedia svoje áno návrhu americkej rezolúcie, stane sa tak až po tvrdom vyjednávaní. Veď nie je to „ich“ vojna. Obrazne povedané, pokiaľ si majú s Američanmi rozdeliť niektoré „náklady“, chcú sa s nimi podeliť aj o niektoré „výnosy“. Ale nejde len o účtovnícke počty má dať/dal. Z americkej iniciatívy totiž vyplýva rozporuplný záver: USA si v rámci svojej doktríny preventívnych vojen jednostranne vyberajú ciele útokov, no vyžadujú viacstrannú spoluprácu pri ich povojnovej obnove. Toto môže byť ďalší limit či slabé miesto unilateralizmu. A opäť za ním treba vidieť rešpekt pred realitou. *** Pozorovateľ má tak pred sebou nasledovnú scenériu: 1. Vyskytujú sa okolnosti, keď realita vytláča Spojené štáty do polohy pasívnych pozorovateľov a ony samy nemajú takmer nijaké prostriedky na tejto „logike dejín“ voľačo zmeniť (Palestína-Izrael). 2. Jednostranne a prípadne aj so všetkou vojenskou silou postupujú tam, kde im to geopolitická realita dovolí (Irak pred vojnou). 3. Rešpektujúc geopolitickú realitu a vlastné vnútropolitické limity, ustupujú od jednostrannosti a pre svoju zahraničnú politiku hľadajú širšie medzinárodné dohody (povojnový Irak a KĽDR či Irán). Americká politika vrátane dnešnej neokonzervatívnej je teda predovšetkým pragmatická. Od tej európskej sa možno líši väčšou potrebou „pracovať“ s kategóriami typu dobro-zlo, spravodlivosť-bezprávie, demokracia-tyrania, ale kľúčovým elementom (či optikou) sa zdá jej technologická a vojenská prevaha. Ak sa splnia túžby mnohých Európanov, ktorých dráždi súčasný „americký unilateralizmus“, aby sa EÚ stala vojensko-politickou mocnosťou a protiváhou Ameriky, ktovie, akými zásadami sa potom bude riadiť európska zahraničná politika. Dnes vieme, že po stáročiach krviprelievania, dvoch svetových vojnách a desaťročiach rozmachu pod bezpečným americkým ochranným dáždnikom „stará“ Európa dáva prednosť medzinárodnému právu a medzinárodným inštitúciám. Určite je to aj (a možno najmä) kvôli tomu, lebo je vojensky a politicky slabá. Ale čo ak sa raz „nájdu“ peniaze a stane sa silnou? Z pohľadu Európy je preto dnes zaujímavé sledovať, ako americký (mnohými nenávidený) hegemón, presvedčený o svojej historickej výnimočnosti, hľadá súlad medzi svojimi morálnymi hodnotami a reálpolitickými záujmami. Nekritický obdiv voči Amerike alebo jeho protipól – antiamerikanizmus – by na tejto európskej pozorovateľni nemali mať miesto.
