Európske deficity slovenskej diplomacie
Blížiace sa rozšírenie EÚ ukazuje, že nepripravenosť na čerpanie z fondov EÚ nie je jediným, a určite nie najťažším, integračným deficitom slovenskej politiky. Omnoho závažnejším problémom sa ukazuje neschopnosť myslieť v kategóriách záujmov budúcej zjednotenej Európy a v jej rámci artikulovať vlastné záujmy. Ukázalo sa to počas dovolenky prezidenta Rudolfa Schustera na Kryme, počas ktorej sa stretol so svojím ukrajinským partnerom Leonidom Kučmom, rovnako ako pri diskusii o úprave vízového režimu medzi Slovenskom a Ukrajinou. Priateľstvo Schustera a Kučmu nepochybne do značnej miery vychádza zo spoločných nomenklatúrnych koreňov oboch politikov, čo v očiach mnohých ľudí vyvoláva oprávnenú averziu. Na druhej strane sa nikto nepozastavuje nad tým, že s ukrajinským prezidentom pravidelne rokuje poľský prezident Aleksander Kwaśniewski. Zrejme len pre vrodený provincionalizmus si na Slovensku takmer nik nevšimol, že či už počas osláv 300. výročia Petrohradu, alebo počas májového stretnutia prezidentov stredoeurópskych krajín v rakúskom Salzburgu patril Kučma z hľadiska počtu stretnutí medzi najvyťaženejších politikov. Ukrajina sa zároveň početnou vojenskou jednotkou podieľa na správe povojnového Iraku. Rozhodne preto o Ukrajine nemožno hovoriť ako o krajine, ktorá balansuje na pokraji medzinárodnej izolácie, aj keď to azda ešte začiatkom tohto roku platilo. Prezident Amerického výboru pre NATO Bruce Jackson v súčasnosti otvorene hovorí o Ukrajine ako o perspektívnom členovi Severoatlantickej aliancie. Izolácia nič nerieši Je pravda, že ukrajinská podoba demokracie má od demokracie ešte ďalej ako nám dôverne známa mečiarovská demokracia „karpatského typu“. Je našou morálnou povinnosťou otvorene hovoriť o porušovaní ľudských práv, zneužívaní štátnych orgánov vo vnútropolitických zápasoch, politicky motivovaných vraždách i o obmedzovaní slobody slova na Ukrajine. Jej predstaviteľom to treba pripomínať na medzinárodnom fóre i počas bilaterálnych stretnutí. Obetovanie ľudských práv v prospech krátkodobých účelových spojenectiev či dlhodobých „životných“ geopolitických záujmov akejkoľvek veľmoci znamená smrteľné nebezpečenstvo pre hodnoty slobody a demokracie, na ktorých je postavená euroamerická civilizácia. Medzinárodná izolácia Ukrajiny by však pre tieto hodnoty takisto znamenala nebezpečenstvo. Slovensko mohlo v druhej polovici 90. rokov na vlastnej koži okúsiť, ako prispieva k prehĺbeniu demokracie posilnenie vplyvu Ruska v krajine. Regres v oblasti formovania demokratickej spoločnosti, ktorý Ukrajina zaznamenala v priebehu posledných rokov, je priamo úmerný rastúcej úlohe Moskvy v Kyjeve. Kto o tom pochybuje, nech sa zoznámi s niekoľkými náhodne vybranými vystúpeniami ruského veľvyslanca Viktora Černomyrdina, venovanými vnútropolitickej situácii na Ukrajine. Pri kritike situácie v oblasti ľudských práv na Dnepre si zároveň treba uvedomiť, že Ukrajina je ešte stále najliberálnejšou krajinou bývalého ZSSR, pokiaľ vynecháme pobaltské republiky. Politicky motivované vraždy v Rusku, „usmerňovanie“ tamojších médií a podozrenia z falšovania volieb sa stávajú pomaly rovnakým evergreenom ako správy o porušovaní ľudských práv v Čečensku. Obyvatelia Ukrajiny európsku politiku „dvojakého metra“ pociťujú dosť bolestivo. Dostávajú sa do podobnej situácie, v akej boli Slováci pred rokom 1989, lebo bez víz budú môcť cestovať v Európe už iba do Ruska a Bieloruska. Na druhej strane v ukrajinskej spoločnosti i medzi jej politickými elitami, vrátane komunistov, panuje zásadný konsenzus, čo sa týka vstupu do EÚ. Rozdiely sú len v názoroch na čas, kedy by sa to malo stať. Práve súčasná politická garnitúra pristupuje zatiaľ s najväčšou rozhodnosťou k realizácii programu „európskej voľby Ukrajiny“. Vláda Viktora Janukovyča presadzuje program zbližovania ukrajinskej legislatívy s európskym právom a prijíma opatrenia, ktorých cieľom je vytvoriť na Ukrajine priaznivé podnikateľské prostredie. Chýba širší rozmer Neschopnosť myslieť v kategóriách budúcej zjednotenej Európy či aspoň v kategóriách regiónu strednej Európy sa však ukazuje aj v otázkach, ktoré sa bezprostredne dotýkajú každodenného života slovenských občanov. Zavedenie vízovej povinnosti pri styku s Ukrajinou, vyplývajúce z potreby prijatia schengenskej legislatívy, sa v slovenských médiách populisticky zdôvodňovalo o. i. aj nebezpečenstvom prílevu nelegálnej pracovnej sily a kriminálnych živlov spoza východných hraníc. Samozrejme, že zavedením víz kriminalita na Slovensku neklesla, nehovoriac už o nezamestnanosti. Utrpela však cezhraničná spolupráca, o čom by mohli veľa rozprávať nielen obyvatelia východného Slovenska, ale aj podnikatelia v oblasti cestovného ruchu, napr. vo Vysokých Tatrách. Slovenskí predstavitelia viackrát deklarovali záujem o pokračovanie vyšehradskej spolupráce. Jedným z jej ťažiskových bodov sa podľa predstáv ostatných štátov V 4 mala stať spoločná politika voči východným susedom. Poľsko i Maďarsko aj napriek hrozbám migrácií nelegálnej pracovnej sily považujú spoluprácu s Ukrajinou za natoľko výhodnú, že sa usilujú minimalizovať negatívne dôsledky zavedenia schengenskej legislatívy. Ešte na jar tohto roku sa zástupcovia rezortov diplomacií Poľska a Ukrajiny dohodli na takej úprave vízového režimu, podľa ktorej Poliaci pri cestách k svojim východným susedom víza potrebovať nebudú, kým Ukrajincom budú poľské konzuláty poskytovať víza bezplatne. Na podobnom riešení sa v marci 2003 zhodli aj prezidenti SR a Ukrajiny. V deň, keď uskutočnenie tohto variantu poľský premiér Leszek Miller s V. Janukovyčom spečatil vzájomnou dohodou, ministerstvo zahraničných vecí SR vydalo vyhlásenie, že prijatie „poľského variantu“ považuje v najbližšom čase za nepravdepodobné. A aby rezort diplomacie ešte väčšmi „zviditeľnil“ svoju neprofesionalitu, stalo sa tak práve počas pobytu R. Schustera na Kryme. Takéto nešťastné vyjadrenie skompromitovalo prezidenta i ministerstvo zahraničných vecí. Podobné gesto navyše vyznieva priam trápne od krajiny, o ktorej ešte pred niekoľkými mesiacmi vznášali pochybnosti, či bude schopné plniť požiadavky vyplývajúce z členstva v únii. Občania Slovenska navyše mali možnosť na vlastnej koži okúsiť pocit európskych vydedencov, keď kvôli obavám z nelegálnych migrácií im európske štáty rad radom zavádzali vízovú povinnosť. Doplácame na to sami Na nezáujem o Ukrajinu pritom môže doplatiť celé Slovensko. Ako budúci člen EÚ je pre Ukrajinu atraktívne. Stojí však pred reálnou možnosťou prepásť ďalšiu šancu vybudovať si vplyv a získať dobré meno v susednej viac než 40-miliónovej krajine. Náskok Poľska, Maďarska a ďalších európskych krajín v spolupráci s Kyjevom sa bude naďalej zvyšovať. Bezvízový styk by pritom mohli využívať predovšetkým slovenskí malí a strední podnikatelia, bezplatné víza by znamenali šancu pre slovenský turistický priemysel. Zlepšili by sa podmienky i pre medziľudské kontakty, cezhraničnú spoluprácu a kultúrnu výmenu. Ukrajina je jediným susedom, v ktorého metropole Slovensko nemá svoj kultúrny inštitút, hoci práve tam by to nemusela byť zbytočná investícia. Európska únia je otvorený systém. Nie je samoúčelom, jej členovia ju zakladali preto, aby prostredníctvom jej štruktúr realizovali svoje vlastné záujmy. S rovnakým cieľom formulujú aj pravidlá, ktoré v nej platia. Poľsko si to uvedomuje a vo vlastnom záujme považuje za jednu zo svojich priorít zmenu postoja únie voči jej budúcim východným susedom. Prezentuje sa ako žiak, ktorý síce občas robí problémy, nezvláda všetky úlohy na jednotky, ale dokáže samostatne uvažovať. Chce vystupovať ako samostatný a zodpovedný partner. Slovenská vládna garnitúra by rada poučovala Európu. Týka sa to nielen ekonomických otázok. Ukazuje sa však, že k svojim vedomostiam dospela úmorným bifľovaním, nie tvorivým prístupom. „Bifľoši“ môžu byť v škole pomerne úspešní, ale pod jedinou podmienkou: keď „nadrvenej“ látke aspoň čiastočne porozumejú. V opačnom prípade ich neminie somárska lavica a posmech spolužiakov.
