Odbory o predčasnej voľbe?
Slovenskí odborári vstúpili do straníckej politiky. Cez médiá. V skutočnosti sa do straníckej politiky, o ktorú im dnes ide, nedostali. A zrejme sa ani ešte nechceli. Podľa politologičky Dariny Málovej sa týmto krokom „testuje reakcia medzi politickými stranami, členmi odborov a širokou verejnosťou, ktorú by vyvolal tento krok“. Nijaké záväzné rozhodnutie o založení vlastnej politickej strany odborári neprijali. Nepriznali sa nahlas ani k možnému straníckemu partnerovi, hoci kritéria sú už dávnejšie známe. Mala by to byť strana, ktorá je svojím sociálnym charakterom a proklamovanými hodnotami blízka odborárskej agende. So samozrejmým dodatkom, že do úvahy prichádza len parlamentná strana. Žiaľ, na slovenskej scéne je to dnes tak, že ani tu nie je dopredu favorizovateľný kandidát. Jedno je isté, že to v týchto chvíľach nevedia s určitosťou povedať ani odboroví predáci. Stále treba rátať s copperfieldovskou hádankou, ktorú spomenul prezident Konfederácie odborových zväzov Ivan Saktor. Bude politickým partnerom odborárov dnešná parlamentná strana, alebo pôjde o ľavicovú partaj, ktorú treba dnes založiť, respektíve premeniť ju na konkurencieschopnú politickú silu? Táto neurčitosť naznačuje mnohé. Priamy vstup odborárov do straníckej politiky býva zvyčajne znakom krízy. Akokoľvek, reakcia vlády znova podporila hlavný argument odborárov, že totiž pre dnešnú vládu nie sú rešpektovaniahodnými partnermi. Podľa niektorých by vlastne odbory ani nemali existovať. Proti politizácii odborov sa teda vyslovilo mnoho prominentných vládnych politikov. Vynechajme tentoraz porovnávanie sa s okolitými krajinami, pretože to sa u nás stále neráta. Pripomeňme len, že keď sa KDH rozhodlo založiť si vlastné, politicky konformné „kresťanské“ odbory, o škodlivosti politizácie odborov nehovoril nik. Na škodu veci samej. Zo strany odborov nejde teda o nijaký metafyzický prehrešok. Dôležitosť deklarovaného vstupu odborárov do vysokej politiky zvýznamňuje očakávaný negatívny dosah zvýšenia spotrebnej dane na najširšie vrstvy obyvateľstva. Je však dnešný postup odborárov dôsledkom politickej krízy spoločnosti alebo ide o akt zúfalstva v atmosfére bezradnosti politických síl, ktoré zvyčajne reprezentujú agendu odborárov? Podľa motta „kedy, keď nie teraz, kto, ak nie my“ sa spolu s odborármi pustila do zápasu o vypísanie predčasných volieb strana Smer. Je to rozumný cieľ? Hoci sa Ficov SMER v mnohom podstatne odlišuje od svojej pôvodnej strany, čo dnes radi priznávajú oba tábory, v jednej črte sa nápadne zhoduje so svojimi politickými predchodcami v SDĽ. A to v politickej predstave, podľa ktorej čím horšie mimo strany, tým lepšie v Smere. Aby sme si rozumeli: mnohé v dnešnej situácii svedčí pre nástup ľavicovej politiky. No radikálna rétorika v kombinácii s orientáciou na nevyspytateľného voliča nijaký dlhodobý úspech nesľubuje. Že ide o to vyhrať voľby a potom to bude o inom než o politike mediálneho protestu? Nemyslím si. Predčasné voľby by v ideálnom prípade mohli zmeniť vládnu koalíciu. To dáva perspektívu straníckym špekuláciám. Ak by predčasné voľby mali mať zmysel z perspektívy občana, museli by významnejšie zmeniť zloženie parlamentu. O tejto zmene dnes nemôže byť ani reči. Vo volebných preferenciách došlo k posunom, ale tie možno stále pokladať za marginálne okrajové vo vzťahu k výraznej zmene, ktorú svojim stúpencom sľubujú odborári spoločne so Smerom.
