Po irackej skúsenosti

Habermasova a Derridova výzva k vzniku európskej verejnosti dala bodku za historickou epochou z konca druhej svetovej vojny. Je to výzva, ktorá definitívne potvrdzuje, že podoba transatlantického spoločenstva na pozadí železnej opony je nenávratne preč. Časy, keď Kennedyho výrok „Ich bin ein Berliner“ našiel svojho adresáta na jednej strane múru, lebo ho bolo počuť na druhej, sa nevrátia. Podľa Habermasa nastala opäť hodina bezradnosti, ktorá by mala priviesť Kerneuropu k rozumu. Myslím, v oboch bodoch – v nemožnosti hegemoniálnej politiky USA v Európe (sprostredkovane aj vo svete), ako aj v európskom rozčarovaní z vlastnej nejednotnosti – sa výzva nemýli. Už preto sa mi diagnóza Petra Zajaca, podľa ktorej „Habermasov omyl spočíva v tom, že rok 1989 pokladá za koniec jednej formy európskeho excesu… a nie začiatok novej epochy“, nepozdáva. Naopak, výroky typu „toto je hazardný intelektuálny pokus o vnútorné rozčesnutie Európy a vrazenie klina do európsko-amerického spojenectva“ vzbudzujú najskôr rozpaky po skúsenosti s domácou konzervatívnou rétorikou. Najmä v situácii, keď sa to v médiách už dlhší čas hemží výrokmi o potrestaní Francúzov a ignorovaní Nemecka alebo o tom, ako odvážni Američania sú z Marsu a dekadenti z Európy pochádzajú z Venuše. Ale vážne. Ktosi povedal o EÚ, že má svoju „starú“ a sviežo „novú“ tvár a ktosi tomu stihol aj uveriť. Beriem, že musíme zvládnuť podstatne viac ako naši susedia. Beriem vážne aj to, že reformy, ktoré sú dnes celoeurópskym problémom, sú otázkou predovšetkým tam, kde v prípade zlyhania niet kam dopadnúť. Čo však neberiem, je klišé, ktoré živí ilúzie o novej proreformnej Európe a starej dekadencii. Už preto nie, že to znova o nás povedal niekto iný. Iba tuším, odkiaľ sa vzalo domáce mentorovanie o staroeurópskom odpadlíctve od poctivého trhu v prepojení s hodnotami viery. Ak sa to nakoniec skončí tak, že v postkomunistickej krajine(!) vidí pár poctivých obchádzať prízrak štátneho socializmu okolo Európy, zatiaľ čo ich krajinka sa jedným skokom prenesie do sveta poctivého trhu, mám veľkú pochybnosť. Už preto, že som realista. To, čo sa tu predkladá ako úspech „moci bezmocných“ v boji proti mečiarizmu a štátu, je prijímané inde ako súčasť detských chorôb demokracie. Nič menej, nič viac. Merané našou výkonnosťou je ekonomická situácia slabinou. Navyše, odkázaná na zahraničný kapitál. Našťastie, hovoria niektorí, máme tie „naše“ hodnoty. Obávam sa však, že ak niekto ponúka tú „našu“ skúsenosť s „maximálnou mierou citlivosti... voči všetkým formám totalitarizmu a štátneho terorizmu“ ako opozitum k starej dáme, stáva sa súčasťou idealistickej misie, ktorá delila USA od EÚ už dávno pred touto výzvou. Nehovoriac o tom, že základný tlak na trieštenie v rámci EÚ neprechádza medzi európskym Západom a Východom. Tí, čo ctia realitu, vedia, že mocenské hospodárske centrum EÚ spočíva v jadre Európy. O ohrozenie a riziko jeho ďalšieho oslabovania išlo v tejto výzve predovšetkým. Iste aj o nás. Po skúsenosti s nami z ťaženia proti Iraku.