Kto z koho?

Aliancia nového občana sa po nedávnom kongrese na prvý pohľad javí ako konsolidovaná strana so staronovým lídrom na čele. Zdanie klame. Okrem vnútorného napätia v strane rastie i napätie vo vládnej koalícii. Vyostrený spor o interrupčný zákon medzi liberálnou ANO a kresťanskými demokratmi, za ktorých sa postavila aj SDKÚ a SMK naberá na intenzite. V podstate ide o tému, ktorá vždy ostro polarizuje každú spoločnosť. Štvorkoalícia sa na riešení tohto problému na začiatku nedohodla, a teraz tento spor prirodzene prišiel na ,,pretras“. Odhodený problém sa ako bumerang vrátil späť a udrel do hláv politikov ANO a KDH. Prostredníctvom médií si teraz vymieňajú silné slová a celý spor sa dostal do roviny kto z koho - ,,buď my, alebo oni“. Aliancia možno iba potrebuje upútať na seba pozornosť. Lepšie si to uvedomíme pri pohľade na posledné prieskumy verejnej mienky - stačil jej polročný pobyt vo vláde a prepadla sa pod hranicu piatich percent. V tomto kontexte je zaujímavý aj iný moment, prítomný v politike – boj o voliča. Naznačili to aj vyjadrenia šéfa SDKÚ Mikuláša Dzurindu, ktorý povedal, že „slovenským liberálom-voličom by bolo najlepšie pod krídlami modrej“, teda pod krídlami SDKÚ. Na čo Pavol Rusko reagoval slovami: ,,Možno to aj je legitímne právo snažiť sa odlákať nám voličov. Neviem, či je štandardný takýto postup voči koaličnému partnerovi, ale zasa si myslím, že to ukáže čas. Keď budeme slabí, poddáme sa, stratíme identitu, tak nevylučujem, že prídeme o voličov.“ Rusko si teda veľmi dobre uvedomuje, že ANO nemôže ísť v šľapajach svojej staršej sestry – SOP, ktorá bola po štyroch rokoch existencie úplne vymazaná z politickej mapy. Zdá sa, že ani mediálny ,,support“ zo strany TV Markíza nie je dostatočným prostriedkom na udržanie popularity. Preto treba s niečím za každú cenu upútať pozornosť verejnosti. Najmä ak dopredu viem, aký je väčšinový názor na túto otázku. Tu treba zdôrazniť, že pritom samotná myšlienka nie je vôbec a priori zlá, ide skôr o pohnútky, ktoré alianciu k tomu priviedli… Koalícia sa však otriasa v základoch aj ,,vďaka“ nezvládnutému referendu a pripravovanému antidiskriminačnému zákonu, či zákonu o výhrade svedomia. A tak sa už na obzore črtajú konštrukcie novej koalície. ,,Záložná jednotka“ Vojtecha Tkáča je stále v pohotovosti a cíti svoju príležitosť. Vladimír Mečiar tiež prejavuje dlhodobo ústretový postoj k vládnemu štvorzáprahu, v dôsledku čoho sa začínajú množiť špekulácie o možnej menšinovej vláde s tichou podporou Hnutia za demokratické Slovensko alebo Ľudovej únie. *** Aliancia, ako najmladší a zároveň najmenej skúsený politický hráč, je od začiatku v rámci koalície v roli ticho trpeného príbuzného, ktorého však zároveň potrebujú, podobne ako predtým SDĽ. Nahlas to minulý týždeň pre denník SME povedal prezidentský kandidát KDH František Mikloško, dokonca vyhlásil, že ,,s SDĽ sa lepšie spolupracovalo, keď bol predsedom Jozef Migaš.(!!!) Ešte zo starých čias, z detstva a z rodiny mal pochopenie pre to videnie sveta, ktoré reprezentovalo KDH.“ A ďalej dodáva: ,,Niekto bude musieť z koalície odísť. Alebo KDH, alebo ANO.“ Ktovie, ako to myslel, lebo ľavičiari mali v tomto smere vždy dosť jasno... V každom prípade to boli dosť silné slová, ktoré by ,,vytočili“ aj iných ,,harcovníkov“, nielen ANO. Ruskova odpoveď nenechala na seba dlho čakať. Ak by mali interrupcie spôsobiť rozpad koalície, ,,tak by sa našla iná koalícia a mala by väčšinu hlasov v parlamente“. Predstava, že kresťanskí demokrati by opustili vládne lavice, síce vyznieva sympaticky, lebo ich snaha o ,,rekatolizáciu“ Slovenska je neprípustná, zároveň sa však treba pozrieť, kto by ich mal nahradiť – Tkáčovci? Mečiarovci? Paradoxne práve oni môžu k prijatiu zákona dopomôcť, čiže KDH ťahá za kratší koniec. Rusko si to uvedomuje a z koalície preto nemieni odísť: ,,Nenecháme sa zastrašovať, ak zákon prejde v parlamente, tak sa KDH vylúčilo samo.“ Na celej veci je najzaujímavejšie to, že pred časom takúto možnosť nevylúčili ani kresťanskí demokrati. S pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou, sa však dá povedať, že celý humbug okolo interrupcií sú iba povinné jazdy konzervatívcov a liberálov, ktorí musia pred svojimi voličmi demonštrovať svoju ideologickú vyhranenosť, ale z vlády napokon neodíde nik. (Stačí si spomenúť na správanie sa SMK pred dvoma rokmi, ktoré napriek výhradám k územno-správnemu členeniu napokon zostalo sedieť vo vládnych kreslách…) Vysvetlenie je jednoduché – koalícia sa po úspešnom referende vrátila do ,,starých koľají“ – stratila všetky vnútorné zábrany a predvádza nám ,,súboj na život a na smrť“, mávajúc pritom svojimi ,,zástavami“ v záujme udržania svojich voličov. Otázne je, prečo jedni i druhí túto otázku vôbec otvárajú. Pretože je zrejmé, že z čisto principiálneho hľadiska a pre rozdielnosť svojich programov sa ANO a KDH ani nikdy nemôžu dohodnúť. Nech už sa táto kauza skončí akokoľvek, po každej bitke príde zmierenie a hľadanie kompromisov. *** Udržanie koalície za každú cenu však v sebe skrýva značné riziká – hľadaním nevyhnutných kompromisov sa totiž začnú stierať programové hodnoty, ktoré jednotlivé strany vyznávajú, a tým sú čitateľné pre svojich členov a voličov. Tento problém už viacero rokov ,,straší“ v krajinách s pomerným volebným systémom s väčším počtom strán, napr. v Rakúsku či Holandsku, kde vznikajú rôzne koalície ad hoc. V dôsledku toho mnohí voliči prestávajú rozlišovať medzi pravicou a ľavicou, ktorá tu často spoluvládne, prichádza znechutenie z politiky a dávajú prednosť rôznym populistom. V budúcnosti to môže byť nebezpečné aj napríklad z hľadiska nižšej politickej participácie, nižšej účasti v ďalších parlamentných voľbách a celkového znechutenia zo stavu krajiny – čiže opätovného rozšírenia tzv. ,,blbej nálady“. Slovensko už síce svoju skúsenosť s populistickou vládou má a hrozba recidívy je ešte stále prítomná, no niektorí politici akoby boli nepoučiteľní…