Dôsledná príprava na víťazstvo
Aj keď o demokratickosti režimu v Tadžikistane sa dá už teraz pochybovať, pripravuje sa na ďalšiu frašku. V pripravovanom referende sa voliči 22. júna 2003 vyjadria k 56 otázkam, ktoré sa týkajú ekonomického a sociálneho vývoja krajiny. No najhlavnejšou je otázka zmeny Ústavy Tadžikistanu, ktorá má zaistiť možnosť opakovanej voľby prezidenta. Podľa terajšieho znenia totiž môže byť prezident pri moci len jedno volebné obdobie – sedem rokov. Ak demokratický inštitút, akým referendum je, rozhodne o zmene, potom nič nebráni tomu, aby súčasný prezident Emamoli Rachmonov kandidoval (a bol zvolený) druhý, tretí i štvrtý raz. V tomto regióne to nie je nič nové. Tadžikistan je vlastne poslednou krajinou postsovietskej Strednej Ázie, kde túto otázku ešte nevyriešili. Zaujímavé je, že krajiny, ktoré to už majú za sebou, si zvolili inú metódu dosiahnutia toho istého cieľa – doživotného prezidentovania bývalých sovietskych kádrov. Prezidentské dynastie Prezident Rachmonov teda nie je prvý, ktorý sa takto pokúša zabezpečiť si moc. Jeho kolega z Turkménska, Saparmurat Nijazov, považoval za zbytočné zaoberať sa zložitými ústavnými hrami a jednoducho sa v roku 1999 vyhlásil za doživotného prezidenta. To, že krajinu dostal do medzinárodnej izolácie, stratil všetku zahraničnú finančnú pomoc, mu neprekáža. Je prezident. Navždy. Podobne, pomocou plebiscitu a rôznych doplnkov do Ústavy Kazachstanu, sa od roku 1991 drží pri moci Nursultan Nazarbajev. Nehľadiac na to, že jeho krajina je postupne ostrakizovaná z civilizovaného sveta, možno takmer s istotou predpokladať, že o dva roky bude kandidovať opäť. Ak nie on, určite niekto z blízkej rodiny. Prezident Kirgizska Askar Akajev je pri moci už tretie volebné obdobie. Napriek tomu, že v Ústave Kirgizska je jasne napísané, že prezident môže byť vo funkcii len dve volebné obdobia. Po štvrtý raz vraj kandidovať nebude. Ani Uzbekistan nevystupuje z radu. Prezident Islam Karimov si nechal pomocou ľudového hlasovania predĺžiť svoje volebné obdobie a nastavil odpočet od začiatku. Nové voľby, nové „demokratické“ výsledky súťaže, budú zasa jeho prvým volebným obdobím. Stručný exkurz ukazuje, že v krajinách Strednej Ázie sa od rozpadu Sovietskeho zväzu nepodarilo sformovať funkčný mechanizmus zmeny moci. Nikto to od nich ani nechce. Navyše, menovaní prezidenti unisono prispeli k tomu, že politická opozícia bola marginalizovaná (v lepšom prípade) alebo likvidovaná (aj fyzicky). Takže politická možnosť výmeny vlastne ani neexistuje. Na druhej strane tým však vytvorili predpoklady pre možnú budúcu silovú zmenu moci. Fenomén mladého prezidenta Emamoli Rachmonov je v Tadžikistane pri moci od roku 1992. Prezidentom sa stal v roku 1994, keď sa samotný post vytvoril. V roku 1999 bol znovuzvolený. Zároveň s voľbami prebehlo referendum, ktorým sa volebné obdobie predĺžilo z päť na sedem rokov. Obe hlasovania medzinárodné organizácie označili za nezákonné. Rachmonovovi sa však sedem rokov vidí málo. Jeho prezidentovanie sa končí v roku 2006 a pripravované júnové referendum, o ktorého výsledku už nediskutujú ani najväčší skeptici v Dušanbe, mu dá ústavnú možnosť zvolenia na ďalších sedem rokov. V apríli vo svojom posolstve vyhlásil, že nepozná vo svete krajinu, ktorá by ohraničovala funkčné obdobie prezidenta len na jeden volebný cyklus. Ak by to aj bola pravda, prečo potom práve Rachmonov režíroval predchádzajúce referendum tak, aby ním zmenil ústavu? Len aby dosiahol sedemročný odklad, po ktorom sa uvidí? Bezzubá opozícia Jeden z nemnohých opozičných politikov Tadžikistanu Muhamad Chimmatzoda je s takouto „stabilitou“ nespokojný a tvrdí: „... ak pôjde E. Rachmonov znovu do volieb, bude to politická avantúra. Ponižujúci krok, ktorý je proti demokratickým hodnotám. My nežijeme v džungli. Tadžikistan je súčasťou medzinárodného spoločenstva a musí žiť podľa medzinárodných pravidiel a noriem...“ Tieto slová sa strácajú v povetrí a sú skôr šepotom než hlasom, ktorý by otváral zamknuté brány. Experti predpokladajú, že Rachmonov nebude mať problém zvíťaziť ani vo voľbách v roku 2006. Nakoniec, ako možno nevedomky dobrý Machiavelliho žiak, od roku 1997 hrá efektívnu politickú hru. V jej rámci využíva všetko, čo sa dosiahlo mierovými dohodami pri rozdelení moci v krajine. Väčšina voličov si dobre pamätá občiansku vojnu a rozumie tomu, čo by sa stalo, ak by sa narušila krehká rovnováha. Opäť len a len občianska vojna. Hlasy za súčasného prezidenta sú v ich logike hlasmi za mier a stabilitu. Sem nie je potrebné pliesť demokraciu. Navyše, ak je desať rokov pri moci prezident, ktorý má 50 rokov a vôľu po moci. Nezabúdajme aj na to, že Tadžikistan postupne dostáva novú úlohu v rámci novelizovanej veľkej hry. A kto by chcel sponzorovať hráča, ktorý nie je pokojný, vyrovnaný a stabilizovaný. Summa summarum – referendá štekajú a život ide ďalej. Netýka sa to len Tadžikistanu.
