Mŕtvi chrobáci
Minulý týždeň takmer v tichosti prehrmel jeden z ďalších škandálikov SDKÚ zaváňajúcich korupciou. Premiér tak ako aj predtým mlčal. V pondelok zasa vyhral súd Vladimír Mečiar, ktorý celý čas proces ignoroval. V krajine, kde sa všetko odbaví mlčaním a ignoráciou, nie je niečo v poriadku. Aj keď sa takéto správanie súčasnému i tomu predchádzajúcemu premiérovi vypláca... Okolo SDKÚ sa už dlhší čas kopia viaceré podozrenia z korupčného správania. Priame dôkazy síce chýbajú, no frázy typu ,,k tomuto sa ja nebudem vyjadrovať“ podozrenia v očiach verejnosti nevyvracajú, ale naopak vyvolávajú ešte väčšie pochybnosti. V poslednom prípade figuruje meno živnostníka Ivana Petríčka a firmy Proxar Slovakia Internationale Spedition. Táto akciová spoločnosť venovala v roku 2000 Dzurindovej SDKÚ pol milióna korún. O dva roky neskôr získala od štátom vlastnenej Železničnej spoločnosti (ŽS) zákazky na dodávku náhradných dielcov do rušňov, osobných vagónov, termostatických snímačov a generátorov, v celkovej hodnote 128 miliónov korún, a to bez verejnej súťaže. Formálne je všetko v poriadku, lebo firma Proxar aj živnostník Petríček predložili ŽS zmluvy o výhradnom zastúpení a následnom výhradnom predaji požadovaného tovaru, no podľa informácií zverejnených v denníku Pravda sa ,,Petríčkovo podnikateľské oprávnenie týka výlučne obchodovania a neumožňuje mu nič vyrábať. Železničná spoločnosť ho však označila za jediný možný zdroj objednávaného tovaru, čo jej umožnilo, aby mu zákazku zadala priamo bez súťaže.“ Vyvstáva otázka, na čo vlastne ŽS potrebuje firmu, ktorá priamo daný tovar nevyrába a iba jeho kúpu sprostredkováva? Nemôže si ŽS náhradné diely do vlakov kupovať sama? Určite áno, ale takýmto spôsobom sa na celom biznise môže niekto celkom slušne nabaliť. Vytváranie fiktívnych dodávateľsko-odberateľských reťazcov s viacerými (zbytočnými) medzičlánkami totiž patrí k zavedeným slovenským ,,športom“. Firmy takto dohadzujú kšefty svojim známym v duchu hesla ,,já na bráchu, brácha na mne“. Čo na tom, že finálny produkt sa potom predraží? V prípade, že ide o monopolného výrobcu je to jedno, lebo to tak či tak zaplatí zákazník. Skutočnosť, že sa takýmto spôsobom mrhá s peniazmi daňových poplatníkov je zarážajúca. No oveľa závažnejšie je podozrenie, že Petríček získal objednávku na základe vopred stanovenej provízie, ktorá poputovala do kasy SDKÚ. Pritom obe strany môžu byť spokojné. Päťstotisíc zo 128 miliónov predstavuje pre firmu Proxar Slovakia Internationale Spedition iba 0,3 percenta z celkovej sumy, čo je bagateľ. No pre stranu, ktorá zo sponzorských darov v roku 2001 oficiálne získala 5,498 mil. to predstavuje necelých 10 percent. Celkom pekné číslo. Korunu celému prípadu nasadil hovorca SDKÚ Martin Maťko: ,,Medzi sponzorským darom a získavaním objednávok od štátnej akciovej spoločnosti nevidíme nijakú súvislosť.“ Pán hovorca by si mal azda riadne pretrieť oči, lebo my ostatní máme asi trocha lepšiu optiku. To, že on i podpredseda SDKÚ Eduard Kukan (,,nemožno diskriminovať firmy, ktoré poskytnú strane nejaký dar“) nevidia súvislosť medzi sponzorstvom a štátnymi zákazkami neznamená, že súvislosť tam nie je. Je len na nich, aby zo seba tieň podozrenia striasli. Obaja premiéri, ten bývalý aj ten súčasný, sa môžu tentoraz smiať popod fúzy. Z legislatívneho hľadiska sú „čistí“. To, že tu niečo nie je v poriadku, je však viac ako zrejmé. A keď niečo nie je v poriadku, treba zmeniť legislatívu, aby sa deformácie napravili. Zatiaľ by určite stačilo, keby Dzurindova SDKÚ vrátila pol milióna a Vladimír Mečiar odmenu 139 737. Bolo by to také malé gesto dobrej vôle, ktorým by preukázali svoju úprimnú snahu o zvyšovanie politickej kultúry na Slovensku. Takéto správanie je však málo pravdepodobné, skôr sa dá očakávať, že budú pokračovať v doterajšej ,,tradícii“ zanovitého mlčania a ignorovania, respektíve môžeme maximálne očakávať to, že obvinia média zo snahy za každú cenu hľadať kauzy aj tam, kde nie sú...
