Súčasný svet a nové stratégie moci
G. W. F. Hegel vo svojej Filozofii dejín hovorí o úzkej súvislosti medzi „národným duchom“ a „prírodou“, konkrétnym teritóriom, ktoré je jedným zo základných objektívnych podmienok formujúcich miesto a postavenie „ducha“ v svetových dejinách. Dejiny, kultúra, náboženstvo a moc majú preto podľa tohto nemeckého filozofa teritoriálny charakter, sú pevne fixované v konkrétnom čase a priestore. Z tohto hľadiska je podľa Hegela ideálnym javiskom svetových dejín mierna zóna, mysliac tým Európu, lebo „zem tu tvorí kontinent a má širokú hruď“. Naproti tomu horúce a chladné zóny nie sú vhodným priestorom pre „svetodejinné národy“, preto sú obývané „prírodnými ľuďmi“, ktorých „vedomie ešte nedospelo k nazeraniu nejakej pevnej objektivity, ako je napríklad boh, zákon (...)“. Úlohou „svetodejinných národov“ je kolonizovať, ovládnuť a „privlastniť si“ toto územie a vtlačiť mu svoju vlastnú pečať. Zdá sa, že súčasná doba na strane jednej preberá toto myšlienkové dedičstvo, na druhej strane ho aj prekračuje, využívajúc pritom nové mocenské stratégie. Kniha Zygmunda Baumana Tekutá modernita predstavuje jeden z mnohých myšlienkových konceptov, ktoré tézu o teritoriálnom charaktere moci problematizujú a opúšťajú, lebo súčasná moc má podľa tohto poľského mysliteľa žijúceho v USA, exteritoriálny charakter (priestor je skôr zaplnený emickými, fágnymi a prázdnymi miestami). Podobne čas potrebný na presun jej jednotlivých zložiek sa skrátil na okamih, moc sa dokáže pohybovať rýchlosťou elektronického signálu, nie je preto tesne zviazaná s konkrétnym miestom (posledný „symbolický úder“ tradičnému zväzku medzi mocou, časom a priestorom zasadil mobilný telefón). Metafora tekutosti Od neuchopiteľnej a proteovskej povahy súčasného sveta sa odvíja aj názov samotnej práce: kým však pojem „tekutosť“ nám nemusí spôsobovať väčšie problémy, zložitejšie je to s označením „moderna“. Ak totiž začneme hovoriť o tomto pojme, vynorí sa nám množstvo protirečivých definícií, ktoré môžu v rôznom kontexte (literárnom, filozofickom, politickom, vedeckom či hovorovom) nadobúdať rozličné konotácie. Aj podľa Baumana „modernost znamená mnoho věcí, její nástup i postup lze vyznačovat na mnoha mapách fixy mnoha různých barev“, preto sa vo svojej práci nesnaží dať tomuto mnohoznačnému pojmu „pevný“ či „definitívny“ tvar, svoj dôraz skôr kladie na pojem tekutosti, ktorá mu asociuje nestabilitu, neohraničenosť, neviazanosť, nelinearitu, indeterministickú a dynamickú povahu skutočnosti... Metafora „tekutosti“ má vo filozofii a všeobecne ľudskom myslení a kultúre dlhú tradíciu – jej počiatky môžeme nájsť ako v taoizme, tak aj v antickej filozofii. V dvadsiatom storočí sa toto obrazné prirovnanie objavuje napríklad u francúzskeho filozofa G. Bachelarda, ktorý „vode“, jej vlastnostiam a premenám venoval jednu zo svojich prác. V súvislosti s „tekutou“ povahou súčasného sveta sa zvykne hovoriť aj o otvorených štruktúrach, ktoré jestvujú vo forme permanentných metamorfóz – český filozof Miroslav Petříček jr. takéto štruktúry prirovnáva k turbulentnému „hydraulickému toku“. Tekutosť sa s pojmom moderny objavuje podľa Baumana prvýkrát v Komunistickom manifeste, kde Marx a Engels použili povestnú vetu o „roztavení pevných telies“, mysliac tým rozbitie tradičných väzieb s minulosťou, pričom tak vznikol nový poriadok definovaný predovšetkým ekonomickými záujmami. Súčasná doba prevzala tento odkaz – tým dedičom teda nebol len komunizmus, ale aj moderná kapitalistická spoločnosť. Bauman sa pritom odvoláva na predstaviteľov frankfurtskej školy (Th. W. Adorno, M. Horkheimer, H. Marcuse), ktorých kritika sa orientovala nielen na odhalenie mocenských mechanizmov modernej industriálnej spoločnosti, ale odmietala aj politické násilie stalinských a neostalinských komunistických režimov východnej Európy. Azda najbližšie má Bauman k Herbertovi Marcusemu, ktorého dielo so svojou kritikou technologickej racionality a fetišu ustavičného ekonomického rastu či analýzou rôznych foriem manipulácie kapitalistictickým výrobným aparátom degradujúcim človeka na nástroj, malo podstatný vplyv na formovanie študentských revolt v šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia. V súvislosti s Baumanom treba spomenúť aj súčasných českých kritikov mocensko-politických mechanizmov ekonomickej globalizácie (V. Bělohradský, E. Bondy, J. Keller), ktorí viac-menej nadväzujú na kritickú koncepciu frankfurtskej školy. V týchto rámcoch osciluje aj Baumanovo kritické uvažovanie – moderné ekonomické myslenie 20. storočia bolo na jednej strane ohraničené fordovským modelom kapitalizmu – prototypom tohto modelu sa stala továreň so svetom starostlivého plánovania, príkazov, poslušnosti a sociálneho inžinierstva – na druhej strane komunizmom, ktorý tento model prevzal, snažiac sa zbaviť ho chýb a nedokonalostí (zrušenie nepredvídateľnosti a zmätkov produkovaných voľným trhom). V súčasnej dobe nastal posun od ťažkého k ľahkému kapitalizmu – kým ťažký kapitalizmus, pevne pripútaný k určitému miestu, bol posadnutý objemom a veľkosťou, dnešný kapitalizmus sa vyznačuje mobilitou, cestuje naľahko s kufríkom a mobilným telefónom. Rovnako to platí aj pri pracovnej sile – kým v minulosti bola pracovná sila „znehybnená“, trvalá a stála, dnes sú ľudia v ustavičnom pohybe, častejšie menia zamestnania a miesta pobytu. Éra mobility vytvorila podľa Baumana novodobú „nomádsku elitu“, ktorej členovia ako obyvatelia elektronického kyberpriestoru a majitelia ľahkého exteritoriálneho kapitálu prosperujú z nestability a chaotickosti súčasného sveta. Od Panoptikonu k Synoptikonu Najzásadnejšia zmena však nastala vo využívaní odlišných mocenských stratégií; Bauman sa pritom odvoláva na Foucaultovu predstavu Panoptika ako „arcimetafory modernej doby“. Foucaultova koncepcia moci vychádza z analýz väzenských inštitúcií a rôznych podôb disciplinovania a trestania, pričom formy väzenského dozerania sa aplikujú na celú spoločnosť, v ktorej sa vypracúvajú procedúry ako rozdeľovať indivíduá a vyťažiť z nich maximum času a síl. Každý člen takejto komunity je pritom podriadený prísnej kontrole – dozeranie je podľa Foucaulta vykonávané z centrálnej miestnosti nachádzajúcej sa uprostred kruhovitého komplexu – dozerajúcemu, ktorý sám nie je videný, je umožnené nazerať v ktoromkoľvek okamihu do všetkých ciel. Takáto mocenská stratégia však bola podľa Baumana nákladná – vyžadovala si totiž dobývanie priestoru a vysoké finančné nároky spojené s jeho následným udržiavaním (treba vybudovať infraštruktúru a administratívny aparát, zaplatiť profesionálnych dozorcov, postaviť budovy a prijať zodpovednosť zviazanú s určitým miestom). Dnešná forma moci, ktorá sa pohybuje rýchlosťou elektronického signálu, používa odlišné mocenské stratégie. Metafora Panoptika je vystriedaná Synoptikonom. V „synoptickej spoločnosti“ neexistuje už podľa Baumana centrálna dozerajúca miestnosť, nie sú potrební ani strážcovia – dnes väčšina dozerá na menšinu, pričom samotný proces kontroly má spektakulárny charakter: „Místo dozoru a dohledu zaujala podívaná (spektákl), aniž by ovšem ztrácela cokoli z moci svých předchůdců vynutit si potřebnou disciplínu. Podřízení standardům (...) se dnes dosahuje spíše prostřednictvím lákání a svádění nežli nátlakem a nucením.“ Túto predstavu Bauman rozvíja už vo svojej predchádzajúcej práci Globalizácia, kde hovorí, že v Synoptikone niet rozdielov medzi pozorovateľmi a pozorovanými, všetci sa stávame súčasťou exteritoriálnej siete umožňujúcej vzájomné sledovanie – pozorovanú menšinu tvoria slávne osobnosti (politici, športovci, celebrity, vedci, informační špecialisti), sledujúcu väčšinu diváci. Verejné prejavy intimity známych celebrít prezentované prostredníctvom mediálnych talkshow sa stávajú súčasťou novej mocenskej stratégie, ktorej cieľom je udržanie integrity komunity – „osobnosti“ so svojimi názormi a hodnotovými preferenciami zároveň determinujú postoje väčšiny. Debatné programy a talkshow sú novodobými formami exorcizmu – hovorenie o vlastných súkromných problémoch sa stáva akýmsi univerzálnym kódom pre správanie jednotlivca. Výsledkom je privatizácia a následné vyprázdnenie verejného priestoru meniaceho sa z tradičnej agory – sprostredkujúceho verejno-súkromného miesta – na priestor zaplnený mediálnymi prízrakmi, ktoré v podobe škandálov, káuz a afér atakujú podstatu občianstva; pojmy ako samostatnosť, individualita a slobodná voľba sú v takomto prostredí iluzívne, individualizuje sa iba povinnosť a nutnosť vyrovnať sa so sociálnymi rizikami. Skutočná individuálna rôznosť, ktorá je založená na neopakovateľnej jedinečnosti každého jednotlivca, je nahradená identitou budovanou na konzumnej závislosti – identitu možno získať len prostredníctvom kúpy masovo produkovaného výrobku. Dôležitú funkciu tu plní televízna reklama – pôsobivé obrazy „skutočnejšie, než sama skutočnosť“ určujú štandardy reality: z perspektívy iluzívneho sveta na obrazovke sa skutočný žitý život javí ako nereálny, až kým sa ho nepodarí pripodobniť a upraviť premietaným obrazom. Nová globálna hierarchia Z mediálne konštituovanej komunity sú súčasne vylučovaní tí, ktorí sú iní, cudzí, príliš vzdialení, pričom táto snaha udržať si od nich odstup často nadobúda až obsedantný charakter: mediálne prostredie je často zaplavované rozličnými fiktívnymi hrozbami o „invázii cudzích telies“ rútiacich sa na planétu či zdravotnej škodlivosti rôznych látok vstupujúcich do organizmu. Takéto správanie má aj politické dôsledky – strach pred inými má podobu „nutnej ochrany“ pred vlnami prisťahovalcov z krajín tretieho sveta. Mohli sme sa o tom podľa Baumana presvedčiť pri vojne v Juhoslávii, ktorá sa stala jedným z nástrojov presadzovania „novej globálnej hierarchie“ – okrem iného bola vedená práve kvôli strachu z mohutnej vlny emigrantov; za bojom s „etnickými čističmi“ sa však skrýva predovšetkým vyháňanie „vlastných diablov“. Táto vojna sa stala zároveň akýmsi modelovým príkladom aj pre ďalšie vojny, ktoré už nebudú – z dnešného pohľadu nie sú – vedené so snahou „privlastniť si“ cudzie teritórium (anektovať krajinu a následne ju spravovať), naopak, ich hlavnou úlohou je uvolniť priestor „globálnej ekonomike“: „Těch pár vlád, jež jsou příliš pomalé, zabedněné, krátkozraké anebo nafoukané a nechtějí se ke globálnímu soutěžení připojit (...) budou buď pokropeny bombami, nebo jen hrozbami pokropení bombami, což by je mělo přimět, aby se vrátili do řady nebo si do ní našli cestu“. Najnovšie udalosti vo svete však naznačujú, že je možná kombinácia oboch stratégií: ako ovládnutie a privlastnenie si konkrétneho teritória, tak aj vytvorenie priestoru pre globálny trh, využívajúc pritom mocenské mechanizmy „ťažkého“ i „ľahkého“ kapitalizmu. V záverečnej kapitole svojej knihy Bauman načrtáva vlastnú myšlienkovú koncepciu, ktorá má charakter morálneho apelu do „vlastných radov“ – sociológovia by mali, podobne ako „skutoční básnici“, preniknúť za múr prevládajúceho ideologického štýlu súčasnosti, prijať chaotickosť a „tekutosť“ doby, v ktorej už nejestvujú pevné tvary, rezignovať na hľadanie absolútnych právd a predpísaných noriem, odmietnuť dať sa v rámci určujúcej komunity integrovať a vedieť vyjadriť nezávislý postoj. Za týmto úsilím by sa mala skrývať snaha o rozvoj autonómneho jedinca a autonómnej spoločnosti. (Zygmunt Bauman: Tekutá modernita. Praha, Mladá fronta 2002, prel. Blumfeld s.m.)
