Vyhliadky požskej vlády sú čoraz bledšie
Predseda vládneho Zväzu demokratickej žavice (SLD) a premiér Leszek Miller nemal počas Sviatku práce veža dôvodov oslavovať. Popularita ním vedeného kabinetu už klesla na úroveň desať percent, čo je ešte menej, ako mal jeho pravicový predchodca. Ide tak o najnepopulárnejšiu požskú vládu od roku 1989. Hoci SLD zrejme nehrozí osud koalície Volebnej akcie Solidarita a Únie slobody (strany sa po štyroch rokoch vládnutia najprv rozpadli a potom nedostali do parlamentu) a naďalej si udržiava v rebríčku preferencií najvyššie miesto, po budúcich vožbách asi nebude schopná zostaviť vládu.
Málo nadšenia
Už dnes Miller nedokáže vytvoriť stabilnú parlamentnú väčšinu. Vláda musí lavírovať medzi rozličnými málo stabilnými zoskupeniami v Sejme a v niektorých prípadoch siahať po podpore populistickej Sebaobrany. Liberálna Občianska platforma podmieňuje podporu vláde pri procese vstupu do EÚ odchodom Millera. Opozícia ponuku predsedu vlády a prezidenta Aleksandra Kwaśniewského na prímerie do „európskych“ volieb, ktoré by mali byť zároveň aj predčasnými vožbami do požského parlamentu, neprijala a Miller musel koncom apríla čeliť už druhý raz pokusu o vyslovenie nedôvery. Podobným spôsobom sa opozícia takmer na každom rokovaní parlamentu pokúša dosiahnuť odchod jednotlivých ministrov. Objavujú sa špekulácie, že v priebehu prvej polovice mája by Millera mohol na poste premiéra nahradiť minister práce a hospodárstva Jerzy Hausner, ktorý má podporu Aleksandra Kwaśniewského, alebo bývalý premiér, v súčasnosti predseda parlamentného výboru pre európsku integráciu Józef Oleksy. Samotný Miller však zatiaž o odchode neuvažuje. Aj napriek klesajúcim preferenciám nemá v SLD otvoreného vyzývateža. Jeho potenciálnych rivalov spája pocit ohrozenia zvonka, no nik v takejto nezávideniahodnej situácii nechce prevziať zodpovednosť za očakávaný debakel SLD. V posledných týždňoch sa v strane do popredia dostáva generálny tajomník Mrek Dyduch, ktorý svojím antiklerikalizmom a štýlom straníckeho aparátnika 70. rokov oslovuje predovšetkým „skalných“ priaznivcov SLD.
Ponurá nálada panovala aj počas prvomájového sprievodu. Na výzvu SLD, Únie práce a mimoparlamentnej Požskej socialistickej strany sa síce vo Varšave zhromaždilo približne štyritisíc prevažne starších žudí, na väčšine však bolo vidno, že prišli skôr zo zvyku. K spontánnejším reakciám účastníkov nepovzbudila ani dychovka či optimistické heslá vyvolávané cez megafón. Prvomájové akcie SLD v požských mestách sa niesli predovšetkým v duchu blížiaceho sa vstupu do EÚ. Miller sa apelovaním na celospoločenské záujmy usiluje udržať si dôveru. Počas zhromaždenia vo Varšave sžuboval, že už v najbližších mesiacoch najchudobnejšie rodiny pocítia zlepšenie svojej situácie. Počas varšavského Prvého mája sa však v plnej miere prejavila politická izolácia, v ktorej sa, do značnej miery dobrovožne, ocitol Zväz demokratickej žavice. Keď sprievod prechádzal okolo zhromaždenia niekožkých stoviek príslušníkov radikálnej Novej žavice Piotra Ikonowicza, zelených a komunistov, mladí demonštranti vykrikovali heslá: „Nie buržoázii z SLD“ a „Miller na podporu“. Podža dohody medzi organizátormi sa mal sprievod SLD zastaviť pri mítingu radikálnej žavice a priaznivci oboch táborov mali viesť dialóg. Sprievod SLD však pokračoval v pochode a M. Dyduch, ktorého Ikonowicz pozval na tribúnu, aby prehovoril k radikálnym socialistom, nakoniec z mítingu bez slova odišiel.
Čoraz ťažší život
Nespokojnosť s politikou vládnej koalície vyvoláva predovšetkým ustavične sa zhoršujúca sociálna situácia. Miera nezamestnanosti aj napriek miernemu poklesu stále prevyšuje 18 percent, približne rovnaký počet Poliakov žije pod oficiálnou hranicou biedy. Sú však aj okresy s takmer štyridsaťpercentnou nezamestnanosťou. V súvislosti s prebiehajúcou reštrukturalizáciou ekonomiky sa o svoju existenciu obávajú ďalšie státisíce baníkov i rožníkov. Vláda si nedokáže poradiť najmä s osudom bývalých pracovníkov požnohospodárskych štátnych majetkov, ktorí sa ocitli na dlažbe a vzhžadom na svoju nulovú kvalifikáciu nemajú nádej na získanie nového zamestnania. Po celej krajine sa objavujú prípady nevyplácania miezd.
V zlej situácii sa ocitlo aj zdravotníctvo. Na operáciu v štátnej nemocnici priemerný občan čaká aj pol roka, čo sa napríklad v prípade rakovinových ochorení rovná rozsudku smrti. Regionálne samosprávy uvažujú o likvidácii takmer polovice nemocníc, zánik hrozí aj mnohým stredným školám. Vzhžadom na výšku daňového zaťaženia, dosahujúceho v prípade fyzických osôb až 40 percent príjmu, klesá atraktivita Požska v očiach zahraničných investorov i domácich podnikatežov. Vláda nemá jednotný názor na reformu verejných financií. Minister financií Grzegorz Kołodko sa vyslovuje za zníženie daňového zaťaženia podnikatežov, pričom chce ponechať súčasnú úroveň daní z príjmov fyzických osôb. S tým nesúhlasí minister Hausner, ktorý navrhuje zvýšenie sumy, oslobodenej od zdanenia, čím chce vyjsť v ústrety najmenej zarábajúcim.
Pribúdajú protesty – rastie nervozita
Do štrajkov a protestov proti sociálnej situácii a hospodárskej politike vlády sa na lokálnej a odvetvovej úrovni zapája už aj žavicovo orientovaná odborová centrála Celopožská dohoda odborových zväzov (OPZZ), tradične blízka SLD. V súvislosti s Prvým májom siahla k svojráznej forme štrajku. Hoci nechcela organizovať protesty proti vláde z obáv, že by na nich mohla vytĺkať politický kapitál pravica, ktorú takisto považuje za zodpovednú za súčasnú situáciu, zároveň odmietla organizovať prvomájové zhromaždenia, ktoré doteraz usporadúvala spoločne s SLD. Jej predseda Maciej Manicki na varšavskom zhromaždení za prítomnosti premiéra prečítal protestné vyhlásenie a pohrozil, že v prípade, ak sa vláda nezačne zaoberať zlou hospodárskou a sociálnou situáciou, žavicoví odborári prídu manifestovať pred sídlo SLD. Ešte pred Prvým májom však najväčší sociálny protest zorganizovala opozičná odborová centrála Solidarita. Na jej výzvu sa 25. apríla v uliciach Varšavy zhromaždilo viac než 20 tisíc demonštrantov z celého Požska, požadujúcich politiku smerujúcu k vytváraniu nových pracovných príležitostí, rešpektovanie práv zamestnancov a obnovenie sociálnej ochrany nezamestnaných, prepustených v preddôchodkovom veku. Odpor voči SLD vyvoláva aj rastúca arogancia moci, keď premiér počas výsluchu pred parlamentnou komisiou vyšetrujúcou korupčnú aféru Lewa Rywina, nazval opozičného poslanca Zbigniewa Ziobra nulou.
Protest organizovaný Solidaritou sa skončil pred sídlom vlády, keď skupina rozvášnených demonštrantov napadla príslušníkov polície. Existujúce sociálne a politické napätie však vedie k neadekvátnym reakciám oboch strán. Ochranka L. Millera hrubo napadla novinára, požadujúceho od premiéra vyjadrenie k poklesu popularity vlády i jeho osoby. Na viacerých miestach, predovšetkým mimo Varšavy, vežmi tvrdo zasahuje proti sociálnym protestom. Pri rozháňaní robotníkov v Ożaowe, snažiacich sa na jeseň minulého roku blokádou svojej továrne zabrániť tomu, aby jej majitež, vinou ktorého podnik zbankrotoval, z nej vyviezol všetko zariadenie, polícia pri hžadaní skrývajúcich sa demonštrantov s mimoriadnou brutalitou vtrhla aj do miestnej materskej školy. Neprimeraná tvrdosť pri rozháňaní rožníkov, blokujúcich v januári cesty, bola jednou z príčin rozpadu vládnej koalície s Požskou žudovou stranou. Aj počas prvomájových osláv polícia tvrdo zasiahla napr. proti pokusu o zosmiešnenie zhromaždenia SLD v Poznani.
Radikalizácia požskej politiky a sklamanie z politiky pravice i žavice sa prejavuje aj vo voličských preferenciách. Populistická Sebaobrana a krajne pravicová, klerikálno-nacionalistická Liga požských rodín sa stávajú silami, ktoré po budúcich vožbách môžu byť jazýčkom na váhach pri zostavení novej vlády.
