Prečo kráľ Svätopluk na Bratislavský hrad
Zvláštnosťou súčasných slovenských pomerov je to, že sa do vysvetľovania histórie, rovnako stredovekej ako novovekej, bohorovne púšťajú nielen nevzdelaní ľudia, ale najmä primitívni exegéti, ktorí sa radi štylizujú do úlohy jediných správnych vykladačov Písma svätého. Byť celoživotným vedcom je pritom nesmierne ťažké. Vystavať si počas života renomé seriózneho slovenského historika predpokladá nielen erudíciu, ale i schopnosť vidieť fakty, udalosti a osudy osobností v európskych súvislostiach. Byť skutočným odborníkom na dejiny si vyžaduje mať schopnosť byť k vlastnému národu primerane kritický, nekompromisný, ale aj primerane štedro nezištný. Byť slovenských historikom je najmä služba, do ktorej sa človek najíma dobrovoľne. Mediavelista európskeho mena Poznám jedného takého dobrovoľníka. Keď sa zjaví na televíznych obrazovkách, alebo keď vystúpi v Nočnej pyramíde Slovenského rozhlasu, relácie lámu rekordy v sledovanosti. Ten muž sa volá Matúš Kučera. Jeho názory na slovenskú históriu, osobitne na stredovek, radia pána profesora medzi najlepších európskych mediavelistov (stredovekárov). Vo svojej najnovšej pozoruhodnej knihe Bratislava a starí Slováci (Matica slovenská 2009) uviedol: „Najvážnejším znakom etnicity je a zostáva jazyk, ktorým sa toto spoločenstvo dorozumieva. Jazyk prostredníctvom ktorého pomenúva nielen okolie, ale najmä svojich susedov, čím potvrdzuje aj znak svojej identifikácie. Štúdium histórie slovenského jazyka ukázalo, že obyvateľstvo Slovenska okolo roku 1000 nehovorilo ani po rusky, ani po poľsky, ani po česky či chorvátsky, a tak je skutočne vedecky i pragmaticky správne a primerané označovať toto obyvateľstvo tak, ako to už dávnejšie robí časť európskej vedy – etnickým názvom – Slováci, alebo ak treba, aj starí Slováci. Sú to naši prapraprapredkovia. A Slovensko je naša vlasť, domovina. Aj Slováci, ako obyvatelia suverénneho štátu na mape Európy, majú legitímne právo niekde začínať svoje dejiny tak, ako to robia všetky európske či stredoeurópske národy. Rozumný historizmus je súčasťou programu každej štátnej politiky a nemôže sa mu vyhýbať ani Slovensko a už vonkoncom nie slovenská veda.Je šťastím, že demokratické zásady, na ktorých sa buduje nová Európa, dávajú priestor všetkým národom a štátom, aby v nej boli rovnoprávnymi členmi a partnermi, o čo sa Slovenská republika svojou politikou správne a rozumne usiluje.“ Rozumný historizmus Kto si bez predpojatosti prečíta tento citát, pochopí, že je prirodzeným právom Slovákov pestovať rozumný historizmus ako súčasť vlastnej, štátnej politiky. Práve výraz rozumný historizmus privádza „übermenschov – nadľudí“ Petra Schutza, Františka Šebeja a Štefana Hríba, či popleteného Petra Gettinga do horúčkovitej nenávistnej extázy postojov hodných jezuitu Koniáša. Každý národ naokolo si môže slobodne pestovať rozumný historizmus ako súčasť svojej štátnej politiky v strednej Európe. Je tu však jediný národ, ktorý to má od „nadľudí“ zakázané. Sme to my, Slováci! Rozumný historizmus znamená, že sa ako starý národ v mladom vlastnom štáte nesmieme báť otvárať akékoľvek historické témy a vyrovnať sa, konečne, aj s odkazom a omylmi osobností, ktoré formovali a ovplyvňovali slovenské dejiny. Jedno, či to bolo v stredoveku alebo novoveku. Slováci potrebujú dostať do krvi voči sebe vysokú mieru kritickosti, aby z nich nevyrástol národ, ako ten na juh od našich hraníc, ktorý si z dejín vytvoril mýty a legendy. A preto sa nevie ani po 90 rokoch vyrovnať so skutočnosťou, ako je napríklad Trianonská mierová zmluva. My Slováci potrebujeme to, čo esejista a mysliteľ Alexander Matuška v časopise Přítomnost roku 1930 už vo svojom prvom kritickom článku Hra na fujaru a pokrok napísal o slovenskej povahe martinských a ružomberských konzervatívcov: „Títo páni chcú mať Slovensko čisté, lemované oštiepkami a prácou za boha a národ.“ Dobiehame sami seba Nič, čo ideme ako národ aj v 21. storočí konať, by nemalo byť len formálne pestovanie hurávlastenectva, ale premyslené budovanie historického povedomia aj kritického vedomia o sebe samých. Presne do tejto kategórie patrí odvaha súčasného premiéra, ktorý sa rozhodol podporiť projekt osadenia Jazdeckej sochy kráľa Svätopluka na národnej kultúrnej pamiatke Bratislavskom hrade. Pri príležitosti 190. výročia narodenia prvého predsedu SNR Jozefa Miloslava Hurbana 9. júna 2007 v Hlbokom predseda vlády Robert Fico povedal: „Kým cyrilometodskú národotvornú a kultúrnotvornú tradíciu rozvíjali všetky slovenské kresťanské cirkvi, svätoplukovskú štátotvornú tradíciu nerozvíjal nik, nik sa o ňu nestaral, ani sa, žiaľ, o ňu nestará náš nezávislý štát. Táto úloha stojí pred slovenskými školami, pred slovenskými vzdelancami, pred slovenskou inteligenciou, ale aj pred nami politikmi. Pýtajme sa sami seba –ako to, že na Bratislavskom hrade nestojí Svätoplukova socha na koni?“ Postavenie reprezentačnej jazdeckej sochy má okrem splatenia podlžnosti voči najväčšiemu kráľovi Slovenov aj novú symboliku. Ako národ sme my Slováci nemali toľko šťastia, ako naši susedia Maďari, ktorí si sochu sv. Štefana, v uhorskom kráľovstve aj kráľa Slovákov, na Budíne (a nielen tam) dávno postavili. Nemali sme toľko šťastia ako Česi, ktorí si Myslbekovu sochu sv. Václava vztýčili na Václavskom námestí ešte v 19. storočí. My dobiehame sami seba. Preto bude Svätoplukova socha stáť na Bratislavskom hrade ako symbol slobody, nezávislosti starého európskeho národa, ktorý mal Wogastisburg, hlavné mesto Samovej ríše v okolí Bratislavy už v 6. storočí a Nitrianske vojvodstvo i so strategickými hradiskami v Bratislave a Devíne ako súčasť Veľkomoravskej ríše v 9. storočí. Nová štátotvorná tradícia Postavenie Svätoplukovej sochy bude začiatkom pestovania svätoplukovskej štátovornej tradície. Mať šťastie založiť vlastný štát je okamih hoden osláv a pripomienok. No vyšší zmysel má proces zvaný zápas o budovanie vlastného nezávislého štátu a najmä jeho udržanie, budovanie jeho demokratických tradícií, ale i kredit jeho diplomacie v Európe a v transatlantických súradniciach. Rovnako dôležitý je aj kredit stálej prítomnosti a rozvíjania dobrých a priateľských vzťahov so slovanskými národmi Európy: Rusmi, Poliakmi, Bielorusmi, Ukrajincami, Slovincami, Chorvátmi, Srbmi, Macedóncami a samozrejme, s našimi najbližšími bratmi – s Čechmi. Svätopluk, ktorý vládol v rokoch 871 až 894, patril k výrazným vojvodcom a bojovníkom. Jeho kredit štátnika a dobyvateľa bol taký vysoký, že mu dokonca núkali post rímskeho cisára. Svätoplukovská štátotvorná tradícia slovenského štátotvorného národa je tradíciou staroslovenského mocnára Svätopluka, ktorý spravoval a rozhodnou rukou predvídavo a múdro vládol v obrovskej ríši zvanej Regnum Suentebaldi – Svätoplukovo kráľovstvo. Patrila do neho okrem Slovenska, celá Morava a Česko, časť Lužice v súčasnom Nemecku, Malopoľsko s Krakovom, celá Panónia, teda územie súčasného Maďarska, ale aj Chorvátsko, časť Srbsko a Sedmohradska. Aký to musel byť vladár, ktorý dokázal takmer štvrťstoročie udržať a spravovať túto ríšu v susedstve s mocnými Frankami? Toto historické dedičstvo musia Slováci dobre poznať, stotožniť sa s ním, precítiť ho a naučiť sa z jeho pozitív čerpať sebavedomie do ďalších osudových dní nezávislej Slovenskej republiky. Ale rovnako by sa mali poučiť z chýb a márnomyseľnosti kráľa starých Slovákov, ktorý sa v rozhodovaní aj v skutkoch viackrát mýlil. Vtedy, keď vyhnal žiakov Cyrila a Metoda, alebo keď nehumánne naložil s kniežaťom Rastislavom a odovzdal ho do rúk franských nepriateľov. Prečo nie Rastislav či Pribina? Naše slovenské morfondírovanie sa obyčajne končí pri otázke: Prečo práve Svätopluk? Prečo nie Rastislav, ktorý pozval bratov vierozvestcov zo Solúna, prečo nie Pribina, veď bol prvým známym slovenským kniežaťom... Pýtame sa prečo, ako si túto otázku kladú trojročné deti. Angličania sa nikdy nepozastavia nad tým, že sa ich stredovekí králi vraždili, trávili, stínali si kráľovné, páchali bratovraždy. To však neznižuje ich úctu k Henrichovi VIII. ani k Alžbete I. Ak však ide o Svätopluka, tak sa spomínajú predovšetkým jeho mylné rozhodnutia. To, že to bol panovník obrovskej dŕžavy, ktorému písali listy dvaja najvyšší cirkevní predstavitelia vtedajšieho sveta – pápeži, v júni 880 Ján VIII. a v auguste 885 Štefan V. – zväčša nepoznajú. Najmä listina Jána VIII. Bula Industriae Tuae sa začína naozaj prenádherne: „Dilecto filio Sfentopulcho, glorioso comiti – Milovanému synovi Svätoplukovi, mocnému vládcovi.“ Práve tento citát bude napísaný na podstavci jazdeckej sochy. Ale je tu ešte jeden list, od pápeža Štefana V., ktorý zobral Svätopluka pod svoju ochranu. Tento dokument sa našiel v susednom rakúskom kláštore v Heilgenkreuzi, okolo ktorého letíme autami po diaľnici pred Viedňou do Salzburgu. Začína sa slovami, ktoré po vyše tisíc rokoch znejú ako nebeská hudba: „Štefan biskup, sluha sluhov Božích, Svätoplukovi, kráľovi Slovenov.“ Napokon je tu dôvod, ktorý nám prihráva sama história. Sochu kráľa Svätopluka odhalíme pri príležitosti 1130. výročia jeho korunovácie, ktorá sa podľa listinných svedectiev odohrala roku 880. Naučme sa byť Slovákmi Ak je svet krásne miesto a stojí za to na ňom žiť, ako to napísal americký spisovateľ Ernest Hemingway, potom je pre mňa Slovensko to pravé miesto na život. Slovensko sa musíme naučiť vnímať ako najväčší dar, ktorý sme dostali. Nemáme inú šancu, ani príležitosť, len od odvážneho kroku od 1. januára 1993, keď sme si zvolili vlastnú slobodnú, demokratickú cestu v nezávislej Slovenskej republike, učiť sa byť za seba a za svoje skutky zodpovední. Už sa, našťastie, nemôžeme vyhovárať na Čechov, ani na Maďarov. Sme konečne dospelí, dostali sme svoj občiansky preukaz – vlastný štát. Verím, že sa Svätoplukova socha stane pútnickým miestom mladých aj dospelých Slovákov. Verím, že každý starý otec či stará mama, ktorí prídu s vnukmi a vnučkami pozrieť hlavné mesto, zavedú ich aj k pamätníku kráľa Svätopluka na hradnom kopci. J. M. Hurban adresoval často pomýlenej slovenskej inteligencii tieto slová: „Aj my teda musíme sa už raz naučiť byť Slovákmi. A najprv to musíte urobiť vy, učení a osvietení ľudia slovenskí. Lebo od vás ide dobrý tón po strunách národného života. Lebo akože sa bude pýšiť menom Slovák slovenský remeselník, keď vidí, že jeho kňaz, jeho advokát, jeho sudca, jeho pán nič na to nedrží, ale práve svoj slovenský pôvod zapiera a svoje plemeno falošne sa hanbí... My sme však národ života a budúcnosti.“ Socha v hlavnom meste V hlavnom meste Slovenska staviame sochu kráľa Svätopluka. V tom meste, ktoré sa, žiaľ, neraz neúctivo až hanlivo správa k slovenským osobnostiam, v roku 2007 si nepripomenulo ani 1100. výročie svojho prvého slovanského názvu Brezalauspurc – Braslavovo mesto! Zato obdivuje a klania sa každému privandrovalcovi. Ale tak ako dobyli Bratislavu jedineční mladí revolucionári bernolákovci a štúrovci, aj Slovensko sa raz dožije Bratislavy, ktorá bude hodná toho, aby si ju Slováci vážili ako prirodzené centrum svojho národného a občianskeho života. V hlavnom meste konečne staviame „meisterstück“ – vôbec prvú bronzovú jazdeckú sochu. Meno jej autora, národného umelca Jána Kulicha bude viacerým dodatočným disidentom a kádrovčíkom prekážať. Boh s nimi! Umelec sochu venoval ako dar Národnej rade Slovenskej republiky. A tí, ktorí sme slovenskí vlastenci (nie hejslováci), iste radi prispejeme do finančnej zbierky na bronz na toto dielo. To nás má viesť k pestovaniu jednoty v mnohosti. K úcte a súzvuku národného a občianskeho, k vznešeným, dvojjediným princípom, ktoré sú ako základné stavebné kamene nášho mladého štátu zapísane v Preambule Ústavy SR z 1. septembra 1992: ,,My, národ slovenský... teda my, občania Slovenskej republiky.“ Autor je spisovateľ a publicista
