Vystačili sme si s ilúziou pravdy
Keď anglický biochemik Francis H. C. Crick vykonal svoj podiel práce na objasnení molekulárnej štruktúry deoxyribonukleových kyselín ako podkladu génov a dedičných vlastností organizmov (v spolupráci s Jamesom D. Watsonom a Mauriceom H. Wilkinsom, za čo dostali v roku 1962 Nobelovu cenu za medicínu), prešiel na iné pole vedeckého bádania. Ako vyznávajúci ateista a skeptik sa pustil do hľadania sídla duše v ľudskom mozgu, t. j. do štúdia ľudského vedomia. Pri čítaní knihy Karola Ondriaša Človek alias programovaný biologický stroj a jeho lásky (vydavateľstvo Alternatíva agentúry IQ+ Janošovský, Bratislava 2002) mám dobrý pocit, že aj slovenský biofyzik hľadá modernú odpoveď na základné otázky o našom ,,JA“ a o svete, v ktorom žijeme. Dosiaľ sme Ondriaša poznali ako tvorcu orwellovských novotvarov typu motroci či motrokári a ako nekompromisného výrečného odporcu ekonomického i kultúrneho neoliberalizmu. Jeho štyri knihy z posledných dvoch rokov mali politicko-polemický charakter, a tak vzhľadom na spoločenskú situáciu stagnujú na okraji záujmového spektra väčšiny čitateľov, hoci by mali byť povinným čítaním slovenských ľavičiarov všetkých odtieňov. Rozhoduje mozog, nie oči Autor tentoraz pristupuje k svojej téme z inej strany: využíva predovšetkým svoje vedomosti biofyzika a cituje poznatky popredných bádateľov v oblasti ľudského vedomia a myslenia. Už v prvej kapitole bije na bubon, keď vyhlasuje svoj zámer presvedčiť čitateľa, že v skutočnosti mozog rozhoduje o tom, čo vidíme, a nie oči! Stačia mu na to štyri obrázky, ktoré sa iba na prvý pohľad môžu zdať zábavou pre deti. Sú dôkazom, že o okolitom svete máme len ilúziu videnia, teda vidíme obraz, ktorý nezodpovedá skutočnosti. Impulzy prichádzajúce zo sietnice spracúva mozog spôsobom, ktorý nás niekedy klame, ktorý sa však osvedčil počas niekoľkých miliónov rokov nášho vývoja a spoľahlivo zabezpečoval život jedinca a jeho reprodukciu. Nech sa pozeráte na tie obrázky čo aj stokrát, neprinútite mozog, aby si opravil ilúziu o týchto obrázkoch na objektívnu pravdu. Predpokladá sa totiž, že jedna časť mozgu vytvára obraz a dodáva ho ako celok na prezretie druhej časti mozgu, vedomiu. Ale tieto dve časti pritom nekonzultujú o podrobnostiach, vedomie to dosiaľ nepovažovalo za potrebné. Poznatok o videní je veľmi dôležitý pre chápanie ďalších ilúzií, a to aj takých, pri ktorých si nevieme skontrolovať skutočný objektívny stav. Je to základ pre zmierenie sa s tým, že v mysliach ľudí sa vytvárajú a storočia pretrvávajú i ilúzie pravdy, viery, duše, lásky a najmä ilúzia našej slobodnej vôle a slobodného konania. O tom všetkom rozhoduje náš mozog na základe svojho hardvérového (desiatky miliárd neurónov a gliových buniek, geneticky zakódovaných) a softvérového vybavenia (operačný systém na spracovanie elektrochemických impulzov prichádzajúcich zo zmyslových receptorov, čiastočne geneticky kódovaný a formovaný prostredím). Ako a prečo vznikol svet? Vedomie vždy príde k tomu istému záveru o ilúzii pravdy a nie k objektívnej pravde, lebo ten istý softvér, ktorý ilúziu vytvára, ju má aj kontrolovať. Keby sme si dokázali uvedomiť ilúziu pravdy, museli by sme súčasne veriť dvom pravdám, neraz diametrálne odlišným, k čomu náš mozog evolúciou ešte nedospel. Na zabezpečenie reprodukcie nepotreboval človek objektívnu pravdu, vystačil s iluzórnou - ale aké to malo neraz katastrofálne dôsledky! Existenciou ilúzií pravdy sa dajú vysvetliť nielen rozličné stupne nadania, napr. pri hudobnom sluchu a v speve, ale aj rozličné talenty (jazyky, matematika), politické názory i náboženstvá. Ilúzia pravdy je základný kameň pre pochopenie vzniku ilúzie viery a mnohého, čo s tým súvisí, napríklad slobodnej vôle a existujúceho spoločenského poriadku. Tu Ondriaš uvádza desiatky svedectiev a výpovedí popredných mysliteľov z celého sveta a všetkých dejinných období. Z Chomského knihy Tajomstvá, klamstvá a demokracia cituje: ,,Demokratická teória vychádza z názoru, že úlohou verejnosti, zmäteného stáda, je byť divákmi, nie aktérmi.“ Kto má rád takúto kritiku našej a svetovej súčasnosti, príde si na svoje, lebo nájde množstvo faktov o ilúziách a v dôsledku toho o negatívnych javoch v ľudskej spoločnosti: v etike vojen, v osobných konfliktoch a politických zápasoch. Vychádzajúc z presvedčenia, že viera modifikuje zmysel života jednotlivca a koniec koncov aj ciele a význam našej civilizácie, venuje autor niekoľko kapitol otázkam, ako a načo vznikol svet, ktoré sú také drahé srdciam katolíkov aj ateistov. Rozoberá ilúziu Boha, resp. bohov, funkciu odmeny pri ilúzii viery v nadprirodzené javy, zjavenia a zázraky. Osobitne sa dotýka problému špeciálneho slovenského tabu - mlčania o ateizme. Genetická závislosť viery Podstatná časť knihy sa venuje genetickej závislosti viery a náboženstiev z hľadiska vedecko-technickej, biologickej a informačnej revolúcie našich čias a revolúcií ďalekej budúcnosti, keď vraj bude možné zostrojiť stroj, ktorý bude mať vedomie na úrovni dnešného človeka. Páči sa mi myšlienka dnešného programovaného biologického stroja (PBS) a jeho odporu proti programovaniu v ilúziách žijúcou rodinou, školou, cirkvou a masmédiami. No keď príde reč na budúcnosť, Ondriaš sa mi vidí nadmieru optimistický. V jeho vetách zaznievajú nejasnosti a očividné nelogizmy ako zo sci-fi románov. Prečo by sa to niečo malo začínať klonovaním? Tým sa nedá získať nič iné ako do určitej miery presná kópia existujúceho jedinca, skoro v ničom sa nelíšiaca od darcov buniek. To je asi jediný odstavec, s ktorým nesúhlasím: ,,klonovaním vytvoria kópiu,... ktorá sa síce na nerozoznanie bude podobať na človeka aj s jeho vedomím, ale bude pripravená umele“. Čo je na klonovaní umelé? Prístroje nahradzujú len oči a prsty, ale to robia do určitej miery aj okuliare a protézy, vedomie pritom funguje rovnako. No to, čo nasleduje, je iba fantázia: ,,umelý mozog bude mať vedomie... a bude môcť vtipkovať na náš účet“. Myslím si, že človek sa dá zlepšiť, ale nie prekonať. Aj nadčlovek ostane človekom, čo aj bude programovať sám seba a kontrolovať, ako sa ho usilujú programovať iní. Nemôžem nevysloviť nespokojnosť s jazykovou korektúrou, prekladmi citátov a titulov, ako aj s tlačou. V knihe nájdete veľa zbytočných chýb, ale to je charakteristické pre väčšinu súčasných publikácií i novín. Verím, že sa odstránia v druhom vydaní, ktoré na seba nenechá dlho čakať.
