Strašiak nezamestnanosti
S blížiacimi sa parlamentnými voľbami sa nezamestnanosť stala predvolebnou témou. Dlho sa zdalo, že terajší sociálnodemokratický kancelár Gerhard Schröder ťahá za kratší koniec. Pred štyrmi rokmi šiel spolutvorca sociálno-liberálnej tretej cesty do kampane so sloganom Inovácia a rovnosť. Dnes sa zdá, že tieto dva ciele sa akosi nepodarilo zlúčiť. Pravicoví liberáli vinia nedostatočné uvoľnenie štátnej regulácie obmedzujúcej trh, ľavicová kritika zasa tvrdí, že podpora záujmov bánk a veľkých podnikov nie je cestou k udržaniu či prehĺbeniu sociálneho systému. Najpálčivejším problémom sa však stala nezamestnanosť. Prekročenie štvormiliónovej hranice, čo tvorí mesiac pred voľbami 9,9 percenta, vdýchlo do nemeckej konzervatívnej pravice nový život. Dostala tak možnosť definitívne prekonať krízu spôsobenú finančnými škandálmi Helmuta Kohla. Zišli sa „múdre hlavy“ Začiatkom roka boli správy o stave spolkového hospodárstva pre Schrödera nepriaznivé. Musel prejsť do protiofenzívy. Vytvorila sa pätnásťčlenná komisia pod vedením personálneho riaditeľa Volkswagenu, Schröderovi blízkeho, Petra Hartza. (Preslávil sa, keď tomuto automobilovému gigantu hrozilo prepúšťanie a on radšej skrátil pracovný týždeň na štyri dni.) Ďalšími členmi boli ekonómovia, zástupcovia zamestnávateľov, odborov a vlády. Cieľom vypracovanej správy bolo 50-percentné zníženie nezamestnanosti a skrátenie jej trvania z priemerných 33 na 22 týždňov. Navrhnuté opatrenia pritom nemali nijako zaťažiť štátny rozpočet. Financovanie sa malo diať z prostriedkov ušetrených na vyplácaní podpory nezamestnaným, ktorá dnes tvorí sumu 100 miliárd eur. Správu komisia odovzdala kancelárovi 16. augusta, už predtým však do médií prenikli mnohé z jej prvkov. Francúzsky denník Le Monde ju označil za miešaninu liberálnych riešení. Uvoľnenie pracovných zákonov Mnohé analýzy porovnávajúce americkú a európsku ekonomiku Európanom vyčítajú malú flexibilitu trhu práce. Štrukturálne zmeny sú podľa nich brzdené priveľmi prísnou pracovnou legislatívou, obmedzujúcou podnikateľskú aktivitu a nevytvárajúcou podmienky, v ktorých by sa ľudia hľadajúci prácu správali flexibilnejšie. Plán komisie, nasledujúc túto logiku, navrhuje uvoľniť pracovné zákony a umožniť tým vytvorenie väčšieho množstva dočasných pracovných miest. Predpokladá tiež znižovanie podpory pre tých, ktorí odmietnu prijať ponúknuté pracovné miesto. Doteraz bolo úlohou pracovného úradu dokazovať, že núkaná práca je pre uchádzača vhodná. V prípade odmietnutia však teraz prechádza povinnosť uviesť dôvody na nezamestnaného. Úplnou reformou prešli pracovné úrady. Z obyčajných platičov dávok sa majú stať aktívnymi účastníkmi. Pracovník sa musí na úrade prihlásiť v momente, keď dostane výpoveď. Ak teda nepôjde o okamžité prepustenie, môže pracovný úrad hľadať postihnutému miesto ešte predtým, než sa fakticky nezamestnaným stane. Kontroverzným sa stal návrh, aby popri úradoch existovali i takzvané Pracovné centrá - agentúry, súkromné, či verejné, ktoré automaticky zamestnajú každého, kto je bez práce dlhšie ako pol roka. Tieto pracovné sily budú potom ponúkať dohodou firmám. Otvorene sa prehlasuje, že takáto úprava umožní podnikom vyhnúť sa sociálnym povinnostiam vyplývajúcim z uzatvorenia pracovnej zmluvy. Sociálne dávky totiž potom bude vyplácať agentúra. Nazvať to možno i privatizáciou jedného zo základných pilierov sociálneho štátu. Problém na východe Úroveň nezamestnanosti v Nemecku charakterizujú značné regionálne rozdiely. Zatiaľ čo v západných spolkových štátoch dosahuje 7,6 percenta, v bývalom Východnom Nemecku je to až 17,8 percent. A práve o východonemeckého voliča musí Schröderovi ísť. Jeho správanie je vo voľbách podľa politológov nepredvídateľné. Vo východných spolkových krajinách musí sociálnodemokratická strana navyše čeliť konkurencii postkomunistickej Strany demokratického socializmu. Pôvodný plán preto predpokladal, že na tvorbu nových pracovných miest v týchto regiónoch bude vyčlenených 120 miliárd eur. Proti sa postavila všemocná Bundesbank tvrdiac, že návrh ohrozuje finančnú stabilitu krajiny, ako aj európsky Pakt stability. Je pritom paradoxné, že v roku 1997 to bola práve SRN, ktorá naliehala na ostatné krajiny, aby na amsterdamskom summite prijali takzvaný tvrdý variant kontroly. Pôvodná suma musela byť zredukovaná na 20 miliárd eur. Z týchto prostriedkov poskytne štát nízkoúrokovú pôžičku každému podnikateľovi, ktorí vytvorí nové pracovné miesto v regiónoch bývalej NDR. Objavuje sa mnoho pochybností, či okresaný rozpočet bude dostatočný. Podobne ako u nás i v Nemecku spočívala časť problému v „čiernej práci“. Komisia navrhla, aby bola drobná práca, dovtedy neevidovaná, zlegalizovaná. Zo zoznamov nezamestnaných by sa tým vyradilo veľa ľudí. Má tak vzniknúť kategória malých samozamestnávateľských firiem vykonávajúcich práce, ako je pomoc v domácnosti, starostlivosť o deti a podobne. Rozporné reakcie Uverejnenie správy tesne pred voľbami je vnímané, určite nie bez príčiny, ako Schröderova snaha ukázať, že má recepty na riešenie najväčšieho nemeckého problému. Sociálni demokrati nemôžu čakať, ako by to radili mnohí neoliberáli, na stúpajúcu fázu ekonomického cyklu. Potrebujú politiku, ktorá vdýchne do pokrivkávajúcej ekonomiky nový život. Opozičné CDU/CSU a FDP spolu s najsilnejšími zamestnávateľskými zväzmi správu bojkotovali. Podľa nich je v liberalizačných opatreniach nedôsledná, nemôže preto priniesť nijaké výsledky. Charakterizovali ju ako „príliš málo, príliš neskoro“. Navrhované riešenia teda vychádzajú z tvrdenia, že najväčším problémom je nedostatočná mzdová flexibilita a z toho vyplývajúca malá flexibilita cien. Je otázne, či je analýza správna. Riešenia nie sú nijako prevratne nové. Vo svojej podstate vychádzajú z hospodárskej politiky bývalej Clintonovej administratívy, ktorej sa pripisovali zásluhy na americkom hospodárskom boome. Protiargument však hovorí, že ukazovatele americkej ekonomiky môžu na papieri vyzerať veľmi pekne, no nepomôžu rastúcim masám amerického obyvateľstva, ktoré sú z participácie na raste vylúčené. Podľa niektorých analytikov sa na úkor zníženia nezamestnanosti vytvorila skupina „zamestnaných, ale chudobných“ pracujúcich na zle platených, dočasných miestach, alebo na čiastočný úväzok. Objavuje sa strach z opakovania podobného scenára v Nemecku. Masová nezamestnanosť sa vraj používa ako prostriedok na rozrušenie tradičnej sociálnej štruktúry a zavedenie systému málo platených miest. Dočasná práca či práca na vedľajší úväzok, bez prijatia dodatočných noriem, povedie k oslabeniu odborov. Malé samozamestnávateľské firmy zasa môžu byť vnímané ako prostriedky inštitucionalizovania služieb pre bohatých – upratovanie, dohliadanie na deti, záhradníctvo a podobne. Navyše, takéto zamestnanie nie je výsledkom vlastnej voľby, ale nemožnosti nájsť akékoľvek iné umiestnenie. Navrhnutá úprava teda problém nerieši, len legalizuje faktický stav, čím umelo „upraví“ štatistiku o počte nezamestnaných. Čas ukáže, či sa podarí závery správy preniesť do praxe, ako budú efektívne a, prirodzene, kto nimi získa. Nedávna televízna debata Gergarda Schrödera s opozičným lídrom Edmundom Stoiberom potvrdila, že sociálni demokrati majú opäť na vrch. Ani nie tak v dôsledku správy komisie, ale vďaka výborne mediálne zvládnutým povodniam. Dáva im to dozaista nádej, že na presadenie svojich návrhov dostanú ďalšie štyri roky.
