Chýbajú dve miliardy
Viera Tomanová
Nedávno sa skončil termín procesu reštituovania mnohých budov, v ktorých sa nachádzajú zariadenia sociálnej starostlivosti (ZSS). Vo viacerých z nich sa reštitúcia ešte neuskutočnila. Ich obyvatelia sa zväčša však nemajú kam vysťahovať. "Čo bude s nimi?" - spýtali sme sa riaditeľky odboru sociálnej pomoci Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR Viery Tomanovej.
- Problém vznikol uplatnením si reštitučných nárokov od oprávnených osôb, ktoré sa netýkajú len objektov z nášho rezortu, ale aj školstva a kultúry. V polovici apríla vypršala desaťročná ochranná lehota, ktorá bola stanovená na vyriešenie týchto problémov. Pokiaľ ide o sociálne služby, nebola dostatočná, pretože niektoré súdne spory doteraz nie sú uzatvorené. Celkovo sa, pokiaľ ide o Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, reštitučné nároky týkali 47 objektov s kapacitou 2963 miest. K 15. aprílu bolo nevysporiadaných 30 objektov, z nich sedem ostáva v súdnom spore. Niektoré zo sporov sa uzavreli, ale pre ZSS sa nevyčlenili kapitálové prostriedky na to, aby sa reštitučné nároky mohli vyriešiť odkúpením objektu, výstavbou nového alebo rekonštrukciou iných budov.
S ktorými z nich sú najväčšie problémy?
- Najviac problémov máme v zariadeniach, kde sa uplatňujú reštitučné nároky fyzickými osobami. Pokiaľ išlo o Slovenskú katolícku charitu a Evanjelickú diakonu, tam sme sa vždy dohodli. Uzavreli sme s nimi zmluvy o dlhodobom prenájme alebo bezodplatnom nájme. Ale tam, kde sme museli rokovať s fyzickými osobami, problémy nastali, pretože sa chcú dostať k svojmu majetku. Najviac sa vyostrila situácia v Domove sociálnych služieb vo Veľkom Bieli, kde sme pôvodne mali umiestnených vyše dvesto žien, ale k dnešnému dňu je ich tam 156, všetky s ťažkými duševnými poruchami. Nie je možné ich presťahovať do iného objektu, pretože ho nemáme a v rámci celého Slovenska na umiestnenie do týchto zariadení čaká vyše 11 200 žiadateľov. Na umiestnenie sa u nás čaká až 14 rokov!
Týmto stavom sú enormne zaťažené rodiny postihnutých a najhoršie je, ak človek, ktorý patrí do ZSS, nemá nikoho, kto by sa o neho postaral. Môže túto situáciu riešiť opatrovateľská služba?
- Opatrovateľská služba, ktorá sa poskytuje v domácnosti, je nedostatočná. Veľký problém nastáva najmä vtedy, ak ide o ľudí s duševnými poruchami a poruchami správania sa, kde takýto človek potrebuje nepretržitú 24-hodinovú starostlivosť od odborne pripraveného zdravotníka so stredným zdravotníckym vzdelaním. V týchto zariadeniach sa umiestňujú klienti s ťažkými poruchami správania, ktorí naozaj spĺňajú podmienky, aby boli umiestnení v osobitnom zdravotníckom zariadení. ZSS musí často nechtiac obmedziť ich osobnú slobodu tým, že v dôsledku zlého zdravotného stavu ich musia dávať do sieťových postelí.
Podľa čoho sa riadia ošetrovatelia pri zaobchádzaní s takýmto ťažko chorým klientom?
- Platí pri tom veľmi prísne usmernenie, že takto ťažko chorý klient môže byť umiestnený do sieťovej postele len na základe rozhodnutia odborného lekára, psychiatra. Ďalej sa musí stále sledovať jeho zdravotný stav a v prípade, že sa nezlepšuje, musí sa mu poskytnúť zdravotná starostlivosť. Ale práve tu sa dostávame do problémov, pretože zdravotnícke zariadenia týchto klientov odmietajú prijať s tým, že sa s nimi nedá nič robiť. Tým sú ZSS vystavované nesmiernemu tlaku, pretože nemajú dostatok odborného personálu, najmä vyškoleného v oblasti psychiatrie.
Z čoho vyplynul tento alarmujúci stav?
- Je to dôsledok nedostatku finančných zdrojov. Len na prevádzku ZSS nám v tomto roku chýba 745 miliónov korún. To hovorím iba o nevyhnutných potrebách súvisiacich so zabezpečením základných potrieb občanov umiestnených v týchto zariadeniach. Z celkového počtu ZSS máme 98 objektov v absolútne nevyhovujúcom technickom stave. Ani po rekonštrukciách už nebudú spĺňať podmienky dôstojného a kvalitného života. Potrebovali by sme vyše 1,3 miliardy korún na rekonštrukciu, či výstavbu, prípadne reprofilizáciu existujúcich objektov. Keď obidve uvedené sumy zrátame, treba hovoriť o vyše dvoch miliardách.
Hľadali sa riešenia v spolupráci so zdravotníctvom?
- Iste. Rokovali sme so zdravotníckym rezortom, ktorý prisľúbil, že bude znižovať počet akútnych lôžok a že ich nám dá k dispozícii zhruba 1500. Musím však konštatovať, že najprv bol prísľub, že ich dostaneme bezodplatným prevodom, no zakrátko sme sa dozvedeli, že ich chce zdravotníctvo predávať. Ale ako nemá finančné prostriedky zdravotníctvo, nemá ich ani náš rezort, ani krajské úrady, ktoré sú zriaďovateľmi ZSS.
Môže sa stať, že ak sa nedorieši reštitučný spor, nebudú peniaze na nové budovy, a ak ZSS nenájdu ani náhradné objekty, že sa ich obyvatelia ocitnú na ulici?
- Môže. Z právneho hľadiska by to bolo veľmi zložité, pretože by muselo dôjsť k výkonu vypratania objektu, čo by súd mohol nariadiť. Ale musel by to zvážiť, pretože len v jednom z takých zariadení je napríklad 162 ľudí. Z morálneho hľadiska si to nemôže dovoliť, no z právneho je to čisté.
Hádam dobrí ľudia na Slovensku ešte nevymreli?
- My ako rezort sme doteraz nikdy nevyšli s koncepciou privatizácie týchto zariadení preto, lebo treba garantovať dosiahnuté práva klientov, ktorí v nich žijú. Nejde len o medzinárodné záväzky na dodržiavanie ľudských práv. Týchto ľudí do ZSS umiestnili na základe rozhodnutia v správnom konaní, kde sa rozhodlo, že majú právo v ZSS dožiť za poskytovania sociálnej starostlivosti v príslušnom rozsahu. Sú tu však zámery, najmä z tretieho sektora, tieto zariadenia prevziať. Lenže je veľmi ťažko hovoriť o tom, či ich môže lepšie riadiť terajší riaditeľ alebo súkromný majiteľ, ktorý ho chce získať a má záujem iba o hmotný majetok. Ak si štát pustí z rúk právny a ekonomický nástroj, nebude mať možnosť garantovať zakotvené práva klientov podľa článku 39 Ústavy SR. Preto tieto práva nadraďujeme nad právo na privatizáciu ZSS.
Zhovárala sa Margita Škrabálková (1948), novinárka
